KNIHA TÝŽDŇA
GRUŠOVA HLÍDKA NA RÝNU
Európan Jiří Gruša kultivoval priestor literatúry, diplomacie a politiky
Jiří Gruša (1938) zomrel 28. októbra 2011 počas operácie srdca v Nemecku. Novinár a spisovateľ Karel Hvížďala sa s ním rozlúčil i knihou Grušova hlídka na Rýnu z vydavateľstva Mladá fronta. Obsahuje rozhovory, ktoré obaja priatelia viedli v rokoch 1983 – 2011 a ktoré postupne vychádzali v českých periodikách.
Fakt, že autorova prvá po nemecky napísaná zbierka básní Grušas Wacht am Rhein tvorí názov knihy, súvisí s pohľadom básnika, spisovateľa, prekladateľa, signatára Charty 77, veľvyslanca v Nemecku a Rakúsku, ministra školstva ČR, prezidenta Medzinárodného PEN klubu a riaditeľa Diplomatickej akadémie vo Viedni. Tým všetkým „šťastný bezdomovec“ Gruša bol, tým všetkým žil.
Hliadkoval na Rýne, odkiaľ komentoval kultúrne a politicko-spoločenské reálie strednej Európy. Odtiaľ adresoval Čechom návody, ako použiť Česko, v ktorom on smel verejne existovať osem rokov. Zvyšok jeho literárneho pôsobenia počas normalizácie predstavovali zákazy, udania a väzenie – za román Dotazník. Keď v roku 1981 odcestoval do USA na štipendijný pobyt, československé úrady ho v neprítomnosti zbavili občianstva, nuž sa usadil v Nemecku.
Moc umenia a moc ideológie
Formoval ho časopis Květen. Vychádzal v rokoch 1955 – 1959 a v období prekonávania kultu osobnosti bol jedným z pokusov o čiastočnú liberalizáciu pomerov v kultúre. Květen s erbovým heslom „poézia všedného dňa“ tak znamenal priamy protiklad k ideovosti socialistického umenia a estrádno-spartakiádnemu optimizmu. Aj Tvář, podľa Halasovej básnickej zbierky pomenovaný časopis, ktorý Gruša spoluzakladal a ktorého prvé číslo vyšlo v januári 1964, dva roky po tom, čo debutoval knižkou veršov Torna.
Konfrontácia s komunistickou mocou sa začala z tejto platformy. A pokračovala na pôde Literárnych novín, kde Gruša uverejnil Verš pro kočku – článok o poézii 50. rokov. V ňom vyjadril pochybnosti, či Nezvalova tvorba tohto obdobia je ešte poéziou, alebo skôr víťazstvom „objektívnej reality“ nad „realitou osobnej skúsenosti“. Pripomenul, že „Nezval nesie za devastáciu poetickej tvorby 50. rokov väčšiu zodpovednosť než Kohoutovia a Neumannovia“. Nasledovala polemika, do ktorej napríklad Pavel Kohout prispel poznámkou, že „marxistická metóda poznávania faktov v konkrétnych súvislostiach je naozaj najspoľahlivejšia“, a Zdeněk Mlynář publikoval úvahu o tom, že „viera v Stalina... nebola v skutočnosti individuálnou súkromnou záležitosťou“, lebo „my sme v mene tejto viery prakticky konali...“
Iný Grušov článok v Literárkach, reagujúci na debaty o socialistickom realizme, mal názov „Realismus jako mravnost“. Bol – ako inak – výrazom jeho nezávislosti, osobnej slobody a kritického tvorivého ducha, nuž sa ním začali zaoberať komisie, stranícke organizácie i samotný ÚV KSČ. Po interview s korešpondentom Frankfurter Rundschau, o ktorom nevedel, že ide o agenta Stasi, si vyslúžil trestné stíhanie.
Koncom 60. rokov sa Gruša ešte raz stal redaktorom, keď s Petrom Kabešom založil časopis Sešity, ktorého kmeňovými autormi boli napríklad Jan Zábrana, Ivan Wernisch, Václav Bělohradský či Ivan Diviš.
Plnenie politickej úlohy
Knižný rozhovor dvoch rovnocenných partnerov je exemplárnym príspevkom k tomu, čo Gruša chápal ako svoju „politickú úlohu“ – k „obnove dialogického jazyka v českom správaní“. Vždy si želal, aby schopnosť komunikácie sprevádzala empatia i úcta k diverzite, lebo „rozdiel nie je to, čo treba zničiť, ale začleniť“. O historických udalostiach a súčasných témach hovorí s erudíciou a nadhľadom. Vyslovuje pritom trvalú nedôveru všetkým ideologickým bludom, ktoré „zužujú priestor pre dialóg a vytvárajú nepriateľov“. Odpovedá s neotrasiteľnou dôverou v etický rozmer ľudského bytia, cítiac zaň plnú spoluzodpovednosť. Navzdory „komickému právnemu pozitivizmu“, podľa ktorého „čítame zákon, aby sme vedeli, ako ho obísť a nedodržať. A keď v ňom nie je napísané, že sa nemáte stať sviňou, poviete, že ste sa sviňou stali úplne zákonne.“
Cítil sa doma všade, kde sa dal viesť konštruktívny dialóg. Česko ho však pričasto znepokojovalo a iritovalo. Aj sebaprovincializáciou v dôsledku rozdelenia Česko-Slovenska.
Kedysi povedal, že skutočný spisovateľ je v jazyku udalosť. V súvislosti s knihou sa núka parafráza, podľa ktorej je Grušova hlídka na Rýnu literárnou a spoločenskou udalosťou. Zásluhou oboch účastníkov rozhovoru.
Ďalšie knihy
Beneš jako Rakušan
Barrister a Principal, 2011
Esej je niečo ako "román faktu". Postavy sú faktické, nie fiktívne (Beneš, Hitler, Masaryk, Gottwald), práca s faktmi odborná, so slovom a príbehom literárna. A prečo Beneš ako Rakúšan? Pretože v Benešovom psychograme je Austria eine Art Hassliebe (spôsob nenávistnej lásky). Najskôr mal geniálnu víziu, ako tento konglomerát zachrániť, keď sa neujala, dostal chuť ho zničiť. Československo však bolo "Rakúsko-Uhorsko" v malom. Chcel ho "odrakúštiť" a čudoval sa, že mizne. A keď mal pocit, že našiel recept na jeho záchranu, dostal moskovskú rakvu.
Šťastný bezdomovec
Barrister & Principal, 2003
Medzi umením, politikou a filozofiou sa pohybuje Gruša ľahko nielen v živote, ale i v literatúre. Dokazuje to aj Šťastný bezdomovec. V tejto knihe politických, filozofických, ale i literárnych a veľmi osobných esejí sa pravdepodobne ocitáme na križovatke autorovej tvorby, smerujúcej k druhému pólu autorovej osobnosti, hoci nezameniteľne prepojenému s básnikom a románopiscom: Gruša sa výrazne profiluje ako brilantný esejista-filozof.
Život v pravdě aneb Lhaní z lásky
Barrister & Principal, 2011
Je to autobiografické rozprávanie, ktorým sa Gruša vracia do češtiny ako svojho literárneho jazyka. Je to fabulovaná spomienka na riskantnú lásku mladého maturanta k vlastnej profesorke. Príbeh o tom, ako bolo treba klamať, aby sa dalo žiť i v neveselých časoch. Grušov text sprevádzajú dve staršie poviedky Salamandra a Pěší ptáci, napísané ako posledné české práce po tom, čo bol zbavený občianstva a nesmel sa vrátiť domov. Táto kniha je teda literárny oblúk, ktorý mení odchod v návrat a smútok v radosť nad chodom života, ktorý sa nemusí končiť tragicky.
