Článok pokračuje pod video reklamou
Ako tvorím
Spisovateľka
Svetlana Žuchová
Keď Svetlana Žuchová pred ôsmimi rokmi knižne debutovala poviedkovou zbierkou Dulce de leche, práve končila štúdiá psychológie vo Viedni a medicíny v Bratislave. Bolo veľmi pravdepodobné, že osobnosť s takouto cieľavedomou vedomostnou investíciou sa bude vo svete literatúry pohybovať s istou vzácnosťou, hoci už vtedy zdôrazňovala, že písanie by nemalo v jej živote zostať len koníčkom.
Nezostalo, čoskoro nato vydala novelu Yesim, s ktorou postúpila do finále ceny Anasoft litera, publikuje poviedky i eseje, prekladá z nemčiny či angličtiny a pred pár mesiacmi jej vyšiel román Zlodeji a svedkovia. Slušný výkon pri pomyslení, že Svetlana Žuchová už päť rokov pracuje ako psychiatrička v Prahe. „No, s tým románom to bolo trochu inak,“ vysvetľuje. „Vznikol už dávnejšie, vlastne ešte skôr než novela Yesim. Koloman Kertész Bagala vtedy rozšíril svoju každoročnú súťaž Poviedka o súbeh Román 2006, pre ktorý som Zlodejov a svedkov napísala.“
Skončil na štvrtom mieste (ešte predtým sa Žuchová stala dvakrát finalistkou súťaže Poviedka), no nakoniec k jeho vydaniu došlo až vlani.
Svoj pražský pobyt vníma predovšetkým z hľadiska práce. „Literárny spoločenský život si užívam pri návštevách Bratislavy, v Prahe sa pohybujem skôr v okruhu ľudí z medicíny.“ Na podobné prostredie bola zvyknutá už z domu, obaja rodičia boli psychiatri, ale odtiaľ pochádza aj jej vzťah k písaniu. „Od otca som získala nadšenie pre písanie, hoci ma nikdy neovplyvňoval priamo, nasiakla som jeho záľubou ako špongia,“ vyznala sa v doslove k otcovej knihe Strácanie nájdeného času, ktorá vyšla už z pozostalosti Ivana Žuchu.
Z poznania rodinného zázemia neprekvapuje, že už v mladosti nemohla v hodnotnej domácej knižnici nenaraziť aj na Franza Kafku. Vtedy si povedala, že „niečo také by som chcela dokázať aj ja“.
Vysoko postavená latka v profesijnom i literárnom živote je pre Svetlanu Žuchovú samozrejmosťou, hoci „teraz to mám s písaním zložitejšie, popri náročnej práci sa k nemu dostanem len občas, skoro ráno, večer alebo počas víkendov. Písať však chcem stále, permanentne mám niečo rozrobené. S tým nemám problém, ľahko začínam, ťažšie sa mi už potom tie veci finalizujú.“ Jedna ju čaká teraz, má rozpísaný román, ktorý by chcela dokončiť do jesene.
