Ladislav Špaček neponúka systematické memoáre ani politologickú štúdiu, ale pestré spomienky na mnohé neznáme historky z oficiálneho i zo súkromného života Václava Havla.
„Áno, je to pravda, Václav Havel zomrel,“ povedal Ladislav Špaček predpoludním 18. decembra minulého roku svojej známej, kolegyni z televízie, ktorá sa na neho obrátila, aby si tesne pred vysielaním overila túto informáciu.
Hoci Špačkova vyše desaťročná misia prezidentovho hovorcu sa skončila v roku 2003, práve v ten vlaňajší smutný decembrový deň sa do svojej funkcie neplánovane, nechcene a definitívne posledný raz na pár minút vrátil. Symbolicky a neoficiálne.
Dôležitý človek Maněna
Neskôr sa rozhodol napísať spomienky na tých takmer štyritisíc dní v službe prvému českému prezidentovi. Kniha Deset let s Václavem Havlem (Mladá fronta 2012) nemá ambíciu patriť medzi memoáre, historické dokumenty či politologické, alebo akékoľvek iné štúdie.
Špaček prináša mozaiku spomienok a zážitkov, často na situácie, ktoré sú niekedy všeobecne známe, jeho prednosťou je však špecifický uhol pohľadu, vyplývajúci z exkluzivity funkcie – často bol jediným svedkom Havlových radostí, starostí či trapasov.
Novinkou, aspoň na Slovensku, je napríklad dôležitosť a pôsobenie veliteľa Hradnej polície Antonína Maněnu v Havlových kľúčových životných okamihoch. Keď dostal v novembri 1996 prezident zápal pľúc a jeho liečba veľmi nenapredovala, vzala veci do rúk vtedy ešte „len“ prezidentova priateľka Dagmar Veškrnová.
Oslovila kamarátku doktorku Lipárovú, ktorá na svojom pracovisku urobila Havlovi všetky potrebné vyšetrenia. Samozrejme, tajne, a tak dokumentáciu viedla práve na meno Antonína Maněnu. Ako je známe, výsledky potvrdili Veškrnovej predtuchu - karcinóm pľúc.
V hre bol aj falošný ženích
Prvý muž Hradnej polície bol dôverne zaangažovaný aj do následnej prípravy utajovanej prezidentovej svadby. To, že organizoval únik minimalizovanej svadobnej zostavy - oboch aktérov, Veškrnovej dcéry Niny a svedkov Táne Fischerovej a Jana Třísku - v jednom mercedese priamo z garáže tak dômyselne, aby sa za nich nestihli zaradiť číhajúce novinárske autá, ešte mohlo patriť do jeho pracovnej náplne.
Dobrý človek Maněna však predtým figuroval v jednom z plánov, ako utajiť svadbu. Špaček uvádza, že Havel navrhol uskutočniť súkromný obrad v dedinke vedľa jeho Hrádečku tak, že o sobáš by požiadal práve Maněna, ktorý mal trvalé bydlisko v neďalekom Trutnove. Havel s Veškrnovou by mali vstúpiť do miestnosti až v poslednej chvíli akoby náhradný pár a matrikárka by len prepísala mená vo formulároch. Geniálny plán stroskotal až vtedy, keď si Maněna spomenul, že je už dlhé roky ženatý.
Na inom mieste si autor pochvaľuje, že keď si na rôznych summitoch hovorcovia vo voľných chvíľach navzájom rozprávali o svojich šéfoch a sťažovali sa najmä na povinnosť písať pre nich prejavy, on len utrúsil: „Môj šéf je spisovateľ, on si ich píše sám.“ Spresňuje však, že Havel ich písal nerád, na rozdiel od hier a esejí to nebola tvorba spontánna a dobrovoľná.
Teória „dobrého autora“
„Keď sa však už do písania pustil, stálo to za to,“ spomína Špaček, ktorý bol jedným z prvých čitateľov jeho prejavov. Z pripomienok Havel uznával len tie vecné, na štylistiku si nenechal siahnuť. Trval nielen na slovných novotvaroch a nových významoch, ktoré prisudzoval slovám, ale aj na výstavbe a rytme textu, nechcel, aby jeho prejavy pôsobili tuctovo.
Špaček pripomína rešpektovanú teóriu „dobrého autora“, podľa ktorej keď niekto prekročí istú normu, nemusí ísť o chybu. To bol prípad Karla Čapka i Havla, ktorí prekračovaním zažitých noriem posúvali jazyk dopredu.
Blamáž na futbale
Špaček rozpráva o svojom nadriadenom s úctou a obdivom, ich vzťah bol v mnohom dôverný, na druhej strane sa však Špaček nepovyšuje do úlohy kamaráta. Nakoniec, keď sa ich spolupráca skončila, prakticky sa prestali stretávať.
Isté však je, že si pracovne navzájom vyhovovali a na množstvo vecí mali zhodný názor. Napríklad aj na šport. Obaja mu beznádejne nerozumeli, a plne si to „vychutnali“ ako diváci na finále ME vo Wembley pri stretnutí Česka s Nemeckom, na ktoré išli len z povinnosti voči „národu“.
Keď sa po zápase predierali medzi novinármi von zo štadióna, jeden z nich sa opýtal Havla, čo hovorí na gól Patrika Bergera. Bezradný prezident, súdiac podľa mena, že ide o nemeckého hráča, povedal, že „to sa nemalo stať“. Vtedy z reakcií novinárov aj Špaček pochopil, že išlo o českého futbalistu a radšej rýchlo odtiahol Havla do autobusu.
