Choreograf Libor Vaculík sa vrátil do Bratislavy, aby so súborom Baletu Bratislava naštudoval choreografiu Slovanské dvojspevy, ktorá je súčasťou komponovaného večera Czech In: Kylián – Vaculík. Vaculík je na Slovensku známy napríklad baletom pre deti Snehulienka a sedem pretekárov, ktorý sa podľa jeho slov „fláka“ na javisku SND už 22 rokov a spoluprácou s režisérom Jozefom Bednárikom na populárnych muzikáloch. Jeho doménou sú veľké epické baletné a tanečné inscenácie inšpirované slávnymi príbehmi, charakteristické vypätými emóciami a dynamikou.
Balet Bratislava uvádza vaše choreografie na hudbu Antonína Dvořáka, ktorá má v sebe ľudové motívy. Bola to pre vás už na prvé počutie hudba vhodná pre balet?
Nie sú to vyložene ľudové tance, je to taká silná štylizácia. Dvořákove Slovanské tance sa mi veľmi páčia pre svoj nacionálny patetizmus, tá hudba je úžasná a ja som k nej hľadal protipól a našiel som ho v Dvořákových Moravských dvojspevoch, ktoré sú uzavreté, intímne. Skombinoval som ich a vyšlo z toho snáď príjemných 45 minút. Predstavenie vzniklo, keď som viedol Pražský komorní balet a všade, kde sme ich hrali mali veľký úspech. Jeden dôvod je ten, že Dvořákova hudba je výborná. Ako som to uviedol aj do programu, vyzval som pána Dvořáka na súboj a dúfam, že som s ním aspoň remizoval. A pokiaľ nie, nech ľudia zatvoria oči a počúvajú hudbu. Je to jedna z mojich kratších vecí a patrí k mojim najobľúbenejším.
Je to totožná choreografia, akú ste naštudoval s Pražským komorným baletom? Alebo ste robil aj niektoré zmeny?
Je to rovnaké. Vrátil som sa k nej z akejsi nostalgie. Ja som kedysi mal, pod hlavičkou SND, podobný súbor ako je teraz Balet Bratislava. A tak som teraz takto, s trochou nostalgie, odovzdal svoje „dieťa“ Baletu Bratislava.
A „slovanskosť“ Dvořákovej hudby bude domácemu publiku isto blízka...
Dvořák je výborný na export kamkoľvek. S Bedřichom Smetanom sú to v zahraničí najznámejší český skladatelia. Neviem, či vnímajú aj niektoré folklórne prvky, skôr tú choreografiu vnímajú ako taký žánrový obrázok z českého vidieka.
V tejto choreografii ste upustili od príbehu, aj keď ste známy svojimi epickými baletmi. Sú to skôr iba fragmenty, situácie...
Je to o emóciách. Nechcel som príbeh v štýle Anička ide do kostola, stretne Pepíčka, zamilujú sa, on jej kúpi kvietok a tak ďalej. Nechal som sa úplne inšpirovať hudbou, kam ma viedla v pocitoch. Či to bolo smutné, veselé....a snažil som sa tieto pocity previesť do pohybového slovníka a celkového tvaru.
Emócie sú napokon vaša doména...
Vo veľkých celovečerných baletoch, na ktoré som ja vraj expert, to mám rád. Keď som teraz videl v SND premiéru tak Nacho Duato bol výborný, 20 minút pekného tancovania, tanečníci to tancujú vynikajúco. Ale Uwe Scholz, to bolo 40 minút neuveriteľnej nudy, absolútne nestráviteľné. Miestami mi to prišlo nemuzikálne, pre tanečníkov zbytočne ťažké. Svetelný dizajn sa mi tiež nepáčil. Bolo mi ich dosť ľúto. Takže ja rád rozprávam príbehy a nielen tancom. Keď divák príde do divadla chce príbeh. Keď som šéfoval spomínanému Pražskému komornému baletu, tak sme sa snažili aj v kratších baletoch vytvárať mikropríbehy. S Máriom Radačovským sme sa rozprávali, že ak Balet Bratislava prežije, tak by som pre nich urobil aj celovečerný balet. Keby súbor zanikol bola by to veľká škoda. Každé hlavné mesto v civilizovanej kultúrnej krajine, tak ako má nárok na svoj Komorný orchester, tak má nárok aj na komorný balet.
Už ste uvažovali aj o konkrétnom príbehu?
Mňa veľmi láka baletná verzia Morgiany.
To by bolo zaujímavé uzavretie, pretože Morgiana mala nedávno premiéru v jednom z českých divadiel a samozrejme je tu Herzov film....
Herzov film je geniálny. Uvidíme ako to so súborom dopadne. Ja hneď po premiére odchádzam, pretože sa musím pustiť do písania scenára pre Annu Kareninovú. Ktorú budem robiť v Plzni. Vymyslel som si, že bude na Šostakovičovu hudbu. Existuje síce hudba R. Ščedrina, ktorú skomponoval pre svoju ženu balerínu Maju Pliseckú, ale plzenské divadlo potrebuje klasickejšiu, ľúbivejšiu hudbu. Ščedrin je poslucháčsky náročný.
Vy často staviate choreografie na nebaletnú hudbu. Pravidelne pracujete napríklad s Petrom Maláskom.
My sme spolupracovali už na 17 inscenáciách. Má pokoru k divadlu a veľká výhoda je, že sa nesnaží v inscenácii presadiť. Berie to ako tímovú prácu. Spolupráca s ním je skutočne vynikajúca. Máme už takmer 20 ročné umelecké manželstvo.
Ako sa vám spolupracovalo so súborom Baletu Bratislava?
Trochu ma mrzelo, že premiéra bola v tomto čase, tak blízko premiéry Lucrezie Borgia, ktorá bola 10. marca v pražskom Divadle Hybernia. Termínov bolo niekoľko, jednou z variant bol máj, ale napokon to padlo na marec. Ja som mal už asi rok a pol dohodnutú Lucreziu, tak som tu mohol byť iba niekoľko dní s Kačkou Benešovou, ktorá mi asistovala a bol tu aj môj druhý asistent Pavel Plšek, ktorý to so súborom pripravil. Tu nie je problém odtancovať to, ale je to problém štýlu. Držanie tela, dynamika pohybu. V súbore je veľa zahraničných tanečníkov, ktorý k tomu vôbec nemajú vzťah, je to iná mentalita. Ťažko budete Talianovi, alebo dievčaťu z Filipín vysvetľovať mentalitu českej dediny.
Je pre vás dôležitá herecká nadstavba u tanečníka?
Pre mňa je herectvo veľmi dôležité. Je mi jedno, či tanečník otočí štyri, alebo šesť piruet. Bežný väčšinový divák to aj tak nepozná. Ale práve tým herectvom sa môže divákovi priblížiť. Ja som oveľa väčší pedant na hereckú stránku. Keď som tu takmer dvadsať rokov tancoval v SND, tak ma bavilo hrať. Mal som šťastie na charakterové úlohy. Nikdy by som nechcel hrať Othella, mňa lákal Jago. Musel som tancovať aj priblblých princov, ale to bolo také nutné zlo. Výhoda je, že si pri tom zopakujete základy klasiky. Zastával som funkciu prvého tanečníka v SND a prvý tanečník, ako všade na svete, tancuje všetkých tých princov. Ale často som bol obsadzovaný do výrazových rolí. Mňa veľmi láka spojenie tanec – spev – činohra. V ND Brno som robil Úplné zatmenie (príbeh o vzťahu Verlaina a Rimbauda sfilmovala aj režisérka Agnieszka Holland) čo bola kombinácia tanec – činohra a malo to veľký úspech.
Nie je obvyklé, aby si choreograf písal sám aj libretá, vy ste ako autor libreta podpísaný pod všetkými svojimi veľkými baletmi.
Ja viem najlepšie, čo sa tancom dá vyjadriť. A píšem si libretá aj keď robím činoherno - baletné predstavenie. Keď píšem, musím si k téme naštudovať množstvo materiálu. Tak sa dozviem veľa o tej - ktorej dobe. Keď dostanete do ruky hotový scenár, tak sa málokedy prinútite podrobnejšie sa tým zaoberať. Niečo si k tomu prečítate, ale už nie tak dôsledne.
Ako prežívate premiéru?
Ja som známy tým, že som náročný čo sa týka techniky. Mám rád, keď je scéna kinetická, mení sa, je tam veľa svetelných zmien. Takže mám skôr strach aby to vyšlo po technickej stránke, nie o tanečníkov. Napríklad teraz pri premiére Lucrezie sa nám stalo, že dvom spevákom sa na premiére asi po štvrť hodine zaliali porty potom. Nebolo im nič rozumieť. Také veci sa stávajú.
Vy v podstate nemáte doma žiadnu konkurenciu. Nikto sa v Česku nepúšťa do veľkých epických baletov.
Je to veľmi náročné. Niečo iné je urobiť polhodinový balet a udržať pozornosť, ale niečo iné je urobiť dva a pol hodinové predstavenie. Ja mám pri tvorbe tri fázy. V prvej sa do toho dostávam. Niečo napíšete a zrazu vám postavy zo scenára začínajú ožívať, musíte si na to zvyknúť. Je to taká milostná predohra. Potom príde druhá fáza, to je ten vrchol, keď už je vám všetko jasné a v tej tretej fáze je už človek unavený. Musí urobiť ešte záver a máte pocit, že už to nezvládnete. Ja si väčšinou urobím ten začiatok a keď cítim, že som vo forme, tak preskočím na záver.
Je veľmi sympatické, že sa nesústreďujete iba na scény v hlavnom meste, ale často spolupracujete aj s krajovými divadlami.
To všetko je z osobných dôvodov. Napríklad v plzenskom divadle je šéfom baletu veľmi dobrý kamarát Jiří Pokorný, spolu so svojou manželkou Zuzkou sú to bývalý sólisti Národného divadla. V Bratislave som kvôli Máriovi Radačovskému. Keby Baletu Bratislava šéfoval niekto iný, napríklad Šoth, tak tu nie som. V Moravském divadle v Olomouci bol šéfom baletu Jirka Sekanina, ktorý žiaľ pred rokom zomrel a on ma poprosil, aby som aspoň raz za dva roky u nich niečo urobil. Práve pred Lucreziou som tam robil Shakespearov Sen noci svätojánskej. Ja to väčšinou robím tak, že ak ma niekto osloví dám mu päť – šesť titulov, o ktorých si myslím, že by sa mu hodili.
Ako sa žije tanečným súborom v Česku?
Stále je to boj o prežitie. Zháňanie sponzorov, financií. Všetko je drahé. Prenájom divadla, kostýmy, choreografi. Ja som Máriovi robil tieto Slovanské dvojspevy „za hubičku“. Je smutné, že sa kultúra spája s politickou situáciou. Malo by po nás niečo zostať, bez ohľadu na to, kto je pri moci.
Je dnes ešte tanec rituálom?
Ja myslím, že nie. Bohužiaľ je to už viac druh spotrebného umenia.
Libor Vaculík
Je absolventom tanečného oddelenia Konzervatória v Prahe (1977), stáže u Mariky Bezobrazové (1980) a choreografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1991). Bol sólistom Baletu SND Bratislava (1977–91), súbežne bol šéfom vlastného ambulatórneho súboru Balet Bratislava (1985–90), pôsobil tiež ako choreograf na bratislavskej Novej scéne (1991–94) a vyučoval na Tanečnom konzervatóriu v Bratislave (1988/89) a VŠMU (1995–97). Po návrate do rodnej Prahy bol angažovaný ako choreograf v pražskom Národnom divadle (1994–99), kde jeho veľkoplošné baletné projekty so závažnou tematikou vyviedli na čas dramaturgiu Národného divadla zo stereotypného kruhu a premenili jej profil na osobitý, kvalitný a divácky príťažlivý (Psycho, Malý pan Friedemann, Isadora Duncan, Čajkovskij, Někdo to rád …, Chlapec a Smrť). Od roku 1998 bol (popri ND) po Pavlovi Šmokovi umeleckým šéfom Pražského komorného baletu, ktorý viedol do roku 2000 pod názvom Balet Praha. Posledné roky je bez stáleho angažmá a hosťuje na profesionálnych scénach (Praha, Brno, Plzeň, Bratislava a i.). V spolupráci s televíziou v Bratislave a Prahe vytvoril niekoľko choreografií a vo svojich libretách sa nechal inšpirovať i slávnymi filmovými predlohami. (Zdroj: SND)
Výber z tvorby (choreografia, libreto, réžia): Lucrezia Borgia, Fantom opery , Sen noci svatojánské, Zvoník od Matky Boží, Faust, Ivan Hrozný, Edith, vrabčák z předméstí a ďalšie.
Autor: Zdroj: Mariana Jaremková
