„Keď sa ma niekto spýta, čo je grafický dizajn, poviem mu, že všetko. Keď sa spýta, čo všetko tým myslím, tak začnem ukazovať na veci okolo nás, lebo je to naozaj takmer všetko,“ hovorí MIŠA CHMELÍČKOVÁ. K podobným situáciám vraj dochádza veľmi často. Aj preto si občas pripadá ako z inej planéty, konkrétne z Planéty 220. Nazvala tak aj svoju výstavu v bratislavskej galérii Satelit.
Ako vznikla Planéta 220?
„Veľmi spontánne. S Matúšom Lelovským a Karolom Kolčárom sme skončili spoluprácu na Dizajnshope 220 – a ja som potrebovala niečím vymedziť svoj vlastný čas a priestor, ktorý by ma zároveň odlíšil od toho, čo tu už je. Nejde teda iba o výstavu, ale o nový začiatok vlastnej značky, prostredníctvom ktorej prezentujem svoju prácu grafickej dizajnérky. To, že som si zvolila práve Planétu, prišlo akosi automaticky – už v Dizajnshope som začala predávať autorské tričká s podobizňami Majky z Gurunu či postavičiek Pá a Pí.“
Prečo práve tieto?
„Niekto nosí na tričku Star Wars, Batmana či Supermana, ale pre mňa sú Majka z Gurunu či Pá a Pí tými ozajstnými sci-fi legendami, samozrejme, trochu nostalgickými. Teraz som napríklad objavila ďalší starý sci-fi film – Tretí šarkan. Motívmi z filmov a rozprávok sa však iba inšpirujem, výsledok závisí od celého procesu, postavy posúvam v štylizácii aj v kontexte. Je to zároveň reakcia na tričká s kopou nezmyselných odkazov, ktorými nás zaplavujú veľké obchodné siete. Robila som aj sériu tričiek špeciálne pre dizajnérov so slangovými slovíčkami, ktoré používajú. Ale nekupovali ich iba oni, myslím, že tu je stále viac a viac ľudí, ktorí vedia, že majú možnosť vybrať si čosi originálne a nezostať uniformovaní. “
Pribudlo k nim aj tričko s nápisom Ja nie som z tejto planéty. Prečo?
„Ten nápis je manifestom celej výstavy – demonštruje pocit človeka, ktorý si občas povie, že sem skrátka nepatrí, že sa zrazu ocitol na nesprávnom mieste. Myslím, že nie som jediná, komu sa to občas zdá. “
Čo vo vás najčastejšie vyvoláva tento pocit?
„Väčšinou sa to týka bežnej ľudskej komunikácie, ktorá často nefunguje, ale poviem si to aj vtedy, keď nastúpim do MHD a ľudia sa čudujú, ako vyzerám, len preto, že mám na sebe niečo výrazné, farebné alebo netradičný účes.“
Z výstavy Planéta 220, ktorá je v bratislavskej galérii Satelit. Viac na webstránke - tu.
Čo sa stalo s Dizajnshopom 220, prečo zanikol?
„Začínali sme ako platforma na predaj autorského dizajnu zo Slovenska a z Česka a skončili sme pri tom, ako sa z nás stali blogeri, fotografi, predavači a všeličo iné na plný úväzok. Popri tom nám už nezostával prakticky žiaden čas na vlastné projekty. Potrebovali by sme ešte manažéra, účtovníka aj skladníka. Každý z nás potreboval ísť vlastnou cestou, a preto sme sa dohodli, že Dizajnshop 220 zanikne.“
Znie to, ako keby bol obchod s dizajnom biznis, ktorý sa dá pomerne dobre rozbehnúť.
„Dopyt po dizajne tu je. Ale skupina ľudí, ktorá tento tovar kupuje, chce stále niečo nové. My sme fungovali ako pop-up shop, čo znamená, že sme sa vždy niekde objavili, potom sa zbalili a zasa išli niekam inam. Kupujúci, ktorí sú zároveň divákmi, stále čakali čosi nové, a keď to náhodou neprišlo, boli sklamaní. Dizajnérov, ktorých sme predávali, sme si vyberali – požadovali sme istú kvalitu a originalitu. Rozbehnúť obchod s dizajnom nie je najťažšie – ale človek sa tomu musí venovať na sto percent. Ak tomu nevenuje dosť času a energie, nemôže to fungovať, lebo ľudia na to prídu.“
Funguje aj v biznise dizajnérov najmä marketing, alebo k úspechu „stačí“ originalita a šikovnosť?
„Hovorí sa, že čo je dobré, to sa chváli samo, ale podľa mňa je marketing neoddeliteľná súčasť značky a dizajnér, ktorý chce byť úspešný, si musí byť sám manažérom.“
V oboch projektoch mala veľkú úlohu izolačná páska. Ako vám to napadlo?
„Keď sme sa s Dizajnshopom niekde usadili, potrebovali sme tam vytvoriť dobrú atmosféru. Predtým som kreslenie páskou nikde nevidela. Samozrejme, nie som jediná, ktorej napadlo takto vytvoriť imaginárny priestor, ale interiéry som u nikoho nevidela. Pre dizajnshop to bolo skvelé riešenie, lebo izolačná páska je flexibilná, jednoduchá a neostane po nej ani stopa. V galérii Satelit vznikla Planéta – je to taká hra s kresbou 2D verzus 3D. V tomto koncepte vznikli aj 3D objekty – gramofón, hodiny či špeciálny šetrič obrazovky, ktoré pre výstavu vytvoril Maroš Schmidt a jednu celú miestnosť navrhol Matúš Lelovský.“
Dizajnshop 220 bol populárny, ale časovo náročný.
VJ-ing k The Blessings.
Okrem grafického dizajnu robíte aj VJ-ing, ako ste sa k tomu dostali?
„Prvýkrát som robila VJ-ing na Wilsonicu v roku 2007 prostredníctvom Jana Šicka, ktorý bol môj pedagóg. Vždy som po tom túžila. Je úžasné, keď môžeš na hudbu, ktorú máš rád, vytvárať prostredníctvom vlastných animácií nejakú konkrétnu atmosféru.“
Ako to prebieha?
„Najprv počúvam hudbu, ktorá má znieť na akcii, väčšinou robím VJ-ing na akciách Dramatique a Moov. Pri počúvaní kreslím rôzne animácie, ktoré potom naživo mixujem pomocou softvéru. Nie je to také jednoduché, ako to vyzerá. Počas večera sa musím sústrediť, aby hudba s mojimi vizuálmi sedela, keď to vyjde, je to super.“
Nad čím musí rozmýšľať grafický dizajnér, keď robí trebárs logo?
„To je veľmi individuálne – závisí to od konkrétneho zadania klienta. Musím sa oboznámiť so všetkými dostupnými informáciami o danom produkte či firme. Napriek tomu sa však môže stať, že pri návrhu uletím a zadávateľovi sa to nepáči. Vtedy sa treba vrátiť na začiatok.“
Cíti sa v takom prípade dizajnér nepochopený?
„Nie je to príjemné, ale návrh sa nestratí – ide do portfólia, na základe ktorého ma môže osloviť niekto ďalší.“
V jednom vašom komikse skôr narastie nová budova, ako dizajnér čosi vytvorí. Je zdĺhavosť to, čo túto prácu vystihuje?
„Chcela som tým povedať najmä to, že grafický dizajn je často priam neviditeľná práca, najmä čo sa týka procesu tvorby. Kým sa postaví budova, grafický dizajnér osciluje nad jediným logom a aj po hodinách či dňoch je schopný vrátiť sa na úplný začiatok. Tie hodiny však nikde reálne nevidno.“
Závesný 3D komiks "Slovak rep" - sociologický prierez bežného obyvateľstva paneláku.
Projekt "Statistics": Nezmyselné slovenské štatistiky spracované do potlače obrusu sieťotlačou.
Pozvánka môže vyzerať aj takto.
Sme veľmi nevnímaví voči vašej práci?
„Keď sa pozriem von oknom, nemám pocit, že by sa to zlepšovalo. Dnes si už takmer každý, kto má počítač, myslí, že môže byť grafickým dizajnérom. Bohužiaľ, potom to tak vyzerá. Stále platí, že keď potrebujete napríklad opraviť chladničku, zavoláte si opravára chladničiek. Ale nikto nemá pocit, že by sa mu na niečo zišiel grafický dizajnér.“
V čom je teda grafický dizajn potrebný?
„Grafický dizajn je takmer všade. Keď sa ma niekto spýta, kde všade tým myslím, tak mu začnem ukazovať veci okolo nás, lebo je naozaj takmer všade. Sedíme v kaviarni – sú tu plagáty, tapety, nápojový lístok, v ňom je špeciálne písmo... Vari každý deň musím bojovať s tým, ako vysvetliť, že naša práca je potrebná. Ľudia by sa mali vedieť spoľahnúť na schopnosti a zručnosti niekoho iného a veriť im. A nesúvisí to iba s tým, že to niekto nutne musí študovať – je tu množstvo šikovných dizajnérov, ktorí dizajn neštudovali. Problém však spočíva v tom, že keď sa ktosi vyhlasuje za grafického dizajnéra, nemala by byť jeho najvážnejšou prekážkou nedôvera k odboru, ktorý vlastne množstvo ľudí nevie ani opísať.“
Váhate občas nad svojím povolaním?
„Nie, hoci až na katedre vizuálnej komunikácie som vďaka môjmu pedagógovi Palovi Bálikovi pochopila, čo všetko znamená byť grafickým dizajnérom. Až tam som sa naučila na bežné veci okolo nás pozerať celkom inak. Mám rada to, čo robím, a viem, že to má význam.“
Oficiálna stránka Michaely Chmelíčkovej - tu, viac o výstave Planéta 220 - tu.
Jedno zo série tričiek pre dizajnérov, ale nielen tých.
Tričká s Majkou z Gurunu a s Pá a Pí
