Ešte vlani by málokto na víťaza Oscarov tipoval čiernobiely nemý film. Ocenený Umelec (The Artist) ponúka príležitosť nazrieť do minulosti, keď ešte filmy boli mladé a vyzerali inak ako dnes. O začiatkoch kina a filmovej ére bez zvuku rozpráva odborníčka KATARÍNA MIŠÍKOVÁ.
Vám sa páčil oscarový Umelec?
Umelec je kvalitná komédia, hoci, v kine som videla, že sa na nej nesmejú všetci.
Je čiernobiely nemý film pre každého súčasného diváka?
Ťažko povedať, publikum je rozmanité. Umelca som videla v multiplexe, v kinosále nás bolo asi päťdesiat a smiali sa len niektorí. No nemyslím, že tento film je akési intelektuálne dielo pre menšinu fajnšmekrov. Skôr je to ten lepší prípad stredoprúdového vkusu, čo, napokon, potvrdzujú aj Oscary.
Retrománia?
Tento rok o Oscary súťažili hneď dva filmy, čo sa vracajú späť a zobrazujú dávne detstvo filmu. Náhoda alebo širší trend, čosi ako retrománia?
Veľkú retromániu v tom nevidím. Iste, máme tu filmy Umelec a Hugo - a kým prvý je nemý čiernobiely film o sklonku nemej éry, ten druhý je bombastické 3D o začiatkoch kinematografie. Záujem o minulosť je však starý ako umenie.
Retrománia tu bola v deväťdesiatych rokoch, aj predtým, a retrománia vždy znamená aj nóvum. Spomínané filmy sú možno príznakom toho, že film už má svoje roky, tiež sa stáva starým umením a prechádza do postklasickej fázy. To všetko vyzýva na prehodnocovanie toho, čo film znamená.
Na premiére v Cannes herec Jean Dujardin hovoril: „Ľudia sa ma často pýtajú: Ten váš film je nemý? Naozaj nemý? Nie je v ňom ani jedno slovo? A ja cítim, že sa ma chcú v skutočnosti opýtať: Nezomrieme pri ňom od nudy?“
Film prišiel v roku 1895, celé polstoročie po fotografii. Prečo tak neskoro?
Film nemohol vzniknúť náhodne ani prekvapivo. Od iných umení sa odlišuje technologickou bázou, bez tej sa nezaobíde. Zachytenie obrazu na svetlocitlivý materiál bolo známe z fotografie, no desaťročia sa hľadalo riešenie s pružným celuloidovým pásom a jeho perforáciou, aby bol použiteľný v kamere.
Fenomén zdanlivého pohybu totiž vzniká len pri určitej frekvencii okienok za sekundu.
Obľúbený príbeh opisuje publikum prvej filmovej projekcie na úteku pred obrazom rútiacej sa lokomotívy. Boli prví diváci ozaj takí naivní?
To je mýtus, ktorých je viac. Program prvého predstavenia na webe múzea bratov Lumièrovcov v Lyone dokladá, že Príchod vlaku vtedy nepremietali. Druhá vec je dátum. Ono slávne premietanie 28. decembra 1895 v Grand Café na Bulvári kapucínov nebolo prvým, ale prvým plateným filmovým predstavením. Inými slovami, predstavenia predtým boli, ale bez vstupeniek.
Jednoznačné to nie je s prvenstvom Lumièrovcov. Už pred nimi totiž boli pokusy s prístrojmi na obrazovú reprodukciu pohybu. Američan Edison vynašiel kukátkový kinetoskop, prístroj pre jedného diváka sa však nepresadil, pretože neumožňoval kolektívne sledovanie filmu.
Pozrite si prvé filmy v dejinách:
Oživená fotografia
Ako vyzerali rané filmy na prelome 19. a 20. storočia?
Podstatou raných filmov, nazývaných aj kino atrakcií, bola senzácia zo zachyteného pohybu. Divákov fascinovala pohyblivá fotografia. Filmy boli veľmi krátke, mnohé mali jediný záber - jednoduchý výjav, spravodajský šot.
Filmové žurnály tak dávno pred televíziou oboznamovali s aktuálnym dianím, ukazovali, ako sa žije v iných končinách sveta. Podobne ako dokumenty, hoci výraz dokument musíme brať s rezervou.
Prečo?
Uvediem príklad. Na prvom predstavení, o ktorom sme hovorili, premietli aj film Odchod robotníkov z továrne. Ten zobrazuje presne to, čo jeho názov - odchod robotníkov z továrne Lumièrovcov na fotografickú techniku. Často sa považuje za jeden z prvých dokumentárnych filmov, prosté pozorovanie reality.
Skutočnosť však bola trochu zložitejšia. Lumièrovci, ktorí nepoznali strih, potrebovali, aby sa výjav zmestil do dĺžky záberu, preto ho opakovali a dokonca požiadali robotníkov, aby vychádzali rýchlejšie. Otázka je, čo je čosi také ešte dokumentom - nie je to už režijný zásah?
Prvé filmy teda boli krátke. Kedy vzniká film na celý večer?
Štandardizovať sa začína v prvom desaťročí dvadsiateho storočia. Dovtedy bolo predstavenie zložené z viacerých krátkych filmov. Väčšinou aktualita, cestopis, krátka groteska, po nej vážnejšia dráma ako hlavný bod programu.
Skupina kameramanov v nemej ére filmu. V pozadí dobové kamery, ktoré boli pomerne ľahké a pohyblivé – bez zvukovej aparatúry. Po príchode zvuku sa stali ťažkopádnymi a náročnejšími na manipuláciu
Prvé kiná
Kedy vzniklo kino?
Zhruba do roku 1905 bol kinematograf atrakciou na púťach alebo sa premietalo v priestoroch na iný účel. Aj na Slovensku bolo prvé filmové predstavenie v hotelovej dvorane. Prvé kamenné kiná, takzvané nickelodeony, vznikajú v USA. Sieť lacných zariadení pre nízke vrstvy spájala divadlo, kino a ponúkala vstup za niklák - odtiaľ názov.
Mali rôznu architektúru, od jednoduchých sál s drevenými lavicami k väčším komplexom, kde dolu bola herňa a na hornom podlaží kino. Nickelodeony by sme možno prirovnali k dnešným multiplexom. V pauze počas výmeny kotúčov mohol divákov zabávať spevák, a áno, vtedy sa pri filmoch aj fajčilo.
Ako vtedy vyzerala produkcia na území Slovenska?
U nás chýbal stabilný producent, filmy vznikali ojedinele. Prvé filmové predstavenie na našom území bolo len rok po tom parížskom, kiná však začali vznikať podstatne neskôr.
V Česku fungoval filmový priemysel. Mali vlastné nemé hviezdy?
Nemý film mal výhodu v tom, že bol bez jazykových bariér, takže hviezdy mali medzinárodné uplatnenie. Česi mali napríklad Annu Ondrákovú z filmu Spoveď Alfreda Hitchcocka z roku 1929. Takisto väčšina slávnych nemých českých filmov ako Erotikon či Extáza Gustava Machatého malo medzinárodné obsadenie.
Boli školy nemého filmového herectva?
Ako kde. Kurz filmového herectva mala napríklad moskovská škola VGIK založená už v roku 1919. No ani dnes filmové herectvo nie je na školách rozšírené, neštuduje sa ani na našej VŠMU.
Bez dialógov
Nemý film musel byť zrozumiteľný bez dialógov. Aké to kládlo nároky na hercov?
Herectvo muselo byť expresívnejšie, emóciu musela vyjadriť tvár. S tým súvisí v nemých filmoch napríklad zvýšená frekvencia detailov tvárí. Aj strih bol omnoho dynamickejší v porovnaní s prvými zvukovými filmami.
Do akej miery bol vlastne nemý film nemý? Vždy k nemu znela hudba?
Vždy boli pokusy pôsobiť na viaceré zmysly, nielen na zrak. Od začiatku boli filmy sprevádzané hudbou či zvukovými efektmi. Samozrejme, ak bola hudba k filmom živá, nikdy neznela rovnako.
Vo vrcholnej ére nemého filmu sa komponovali pre filmy špeciálne hudobné partitúry, ich súčasťou mohli byť zvuky imitujúce ruchy na plátne či navodzujúce atmosféru k filmu. Bohatšie kiná mali orchestre, v chudobnejších hrával pianista alebo boli pokusy využívať fonograf.
Zaujímavé, že napríklad v Japonsku bola rozšírená prax akýchsi konferencierov, ktorí sa volali benši a pri premietaní komentovali dej.
Prečo bol film nemý, keď už roky existoval záznam zvuku - fonograf?
Problém nebol v chýbajúcom zvukovom zázname, ale v synchronizácii zvuku s obrazom. Fonograf aj film existovali, ale chýbal systém, ako ich zladiť. Riešenie problému priniesla až zvuková stopa na filmovom páse.
O zvuku snívali filmári alebo diváci?
Na začiatku zvukovej éry bol silný dopyt publika po zvuku. A práve zvuk mohol byť tým, čo v čase krízy pozdvihlo záujem o kino. Ľudia chceli vidieť hercov hovoriť a spievať - preto tá vlna muzikálov v začiatkoch zvuku.
Poctu nemému Hollywoodu nakrútili Francúzi. Umelec (The Artist) je romantickým príbehom herca (Jean Dujardin) a mladej herečky (Bérenice Bejo) v ére nastupujúceho filmového zvuku
Kríza a zvuk
Zvukový film prišiel v roku 1927 a rozšíril sa v ťažkých časoch hospodárskej krízy. Ako sa vysvetľuje, že kiná nekrachovali, ale zvládli modernizáciu a nákladný prechod na zvuk?
Návštevnosť kín napriek prepadu ekonomiky výrazne neklesala. Pre krízu bolo príznačné, že ľudia kino vyhľadávali.
Únik pred realitou?
To mohol byť jeden dôvod. Zároveň ľudia navštevovali kiná z celkom prozaických dôvodov, napríklad, ak sa tam cez vojnu kúrilo. S nástupom zvuku sa kiná modernizovali, no väčší problém s tým mali produkčné spoločnosti.
S čím?
S technickým zázemím. Ozvučenie nebolo jediným šíriacim sa vynálezom, objavilo sa naraz viacero konkurenčných zvukových systémov. A aj na tomto poli Hollywood úspešne konkuroval Európe.
Na druhej strane, Hollywood v polovici dvadsiatych rokov nebol iba americká záležitosť, cielene si vyberal európske talenty ako Sjöström, Lubitsch, Murnau, Josef Von Sternberg, Fritz Lang... Napokon, aj Chaplin bol Angličan.
Dialóg vo filme priniesol jazykové bariéry. Ako to filmári riešili?
Dabing sa ustálil v tridsiatych rokoch. Dovtedy sa vyrábali verzie filmov vo viacerých jazykoch, ten istý film mohol byť nakrútený s rôznymi hercami, v angličtine, španielčine a podobne. Napríklad hollywoodske štúdio Paramount Pictures v ateliéri na predmestí Paríža nakrúcalo francúzske verzie svojich filmov.
Ak sa film nemohol spoľahnúť na zvuk, musel byť vynaliezavý obrazom. Naplnili sa obavy, že s príchodom zvuku začne filmová reč upadať?
Zmena technológie vždy zmení aj estetiku. Napríklad - aparatúra ozvučenia bola ťažkopádna, kamery veľkosti skrine hučali a museli byť zvukovo odizolované, čím sa stali ešte menej pohyblivými. Čo to spôsobilo?
Kým nemé filmy vrcholného obdobia využívali dynamickú obrazovú reč, napríklad dynamické uhly záberov, ťažkopádna zvuková aparatúra toto všetko znemožnila. Riešenie priniesli až postsynchróny, teda dodatočne nahovorené dialógy, keď už hučanie kamery na pľaci prestalo byť podstatné.
Kedy sa zvukový film globálne rozšíril?
V polovici tridsiatych rokov sa z neho stáva štandard. Ono to šlo postupne. Prvý zvukový film z roku 1927, Jazzový spevák, je vlastne nemý film, len s pesničkami. V estetike nemého filmu boli zakorenené mnohé rané zvukové filmy.
Potom prišli talkies – filmy s hercami ako sediacimi hlavami, čo odriekajú dialógy. Tým, že sa museli prispôsobiť slovu, filmy sa stali statickými, ubudlo strihu aj pohybu kamery. Až postupne filmári začali odkrývať možnosti zvuku. Riešili kontinuitu zvuku medzi zábermi, zisťovali, že zvuk nemusí len ilustrovať obraz, môže tvoriť kontrapunkt s obrazom, zvukovú pointu a podobne. Niektorí filmári zvuk prijímali ochotnejšie, niektorí menej.
To vidíme v Umelcovi, šťastnom príbehu herca, čo sa úspešne adaptoval na nové podmienky. Čo tie menej šťastné príbehy?
Niektoré žánre so zvukom zanikli. Napríklad groteska, ktorá je založená na vizuálnych prostriedkoch, fyzickom humore. Mnohé hviezdy grotesky prechod neprežili, nedokázali alebo neboli ochotné si osvojiť nové médium.
Iní, napríklad komická dvojica Laurel a Hardy, zvuk prežili bez problémov. Zoberte si ich komiku postavenú na tom, že oboch čosi nahnevá a potom začnú s vážnou tvárou demolovať okolie. To sa dalo doplniť dialógom. Väčší problém bolo vymyslieť dialóg pre takého Friga či Chaplina.
Foto - Peter Žákovič
Charlie Chaplin sa ani vo zvukových filmoch príliš nerozhovoril.
Chaplin sa rozhovoril až vo filme Diktátor, dlhých trinásť rokov po nástupe zvuku! Práve on je príkladom osvojovania zvuku, ktoré si žiadalo premyslenú stratégiu. Chaplinov tulák Charlie sa musel vyvíjať a prispôsobiť zvuku. A to bolo náročné pre smiešnu - nie komediálnu postavu - s koreňmi v groteske.
Zabudnuté filmy
Vráťme sa k Umelcovi. Prečo má povesť filmu pre intelektuálov?
Všimnite si, ako citlivo naň reagujú napríklad vo Francúzsku či v USA. Vo filmársky vyspelých krajinách, kde je film súčasťou národnej tradície, dokážu oceniť Umelca ako poctu a jemnú paródiu nemej éry. Čím viac narážok, tým väčšou zábavou je film pre diváka, schopného dekódovať odkazy na iné filmy.
Na Slovensku však Umelec odkazuje na filmy, ktoré nie sú vo všeobecnom povedomí a potom diskutéri na internete vypisujú o pseudointelektuálnom filme. Asi to súvisí s filmovou negramotnosťou. V školách chýba mediálna výchova, film sa do osnov nedostáva vôbec alebo len okrajovo.
Hovoríme o raných filmoch, z ktorých mnohé sa nedochovali. Čoho sa drží filmový historik, z akého zlomku rekonštruuje celok?
Niektoré filmy sa nezachovali, iné iba v zlomkoch. Navyše, filmy boli prestrihávané, kolovali viaceré verzie, a to ešte nevravíme o zásahoch producentov. Napríklad pôvodná Chamtivosť Ericha von Stroheima mala deväť hodín, režisér ju skrátil na štyri a producenti prestrihali na dve hodiny.
Rekonštrukcia filmu bývajú aj peripetie. Metropolis Fritza Langa bol prvýkrát rekonštruovaný v osemdesiatych rokoch, neskôr sa historik Patalas pokúsil napraviť neodbornú rekonštrukciu odbornou a definitívnou verziou.
Na prelome tisícročia však kdesi v Južnej Amerike objavili ďalšiu zabudnutú kópiu a znovu Metropolis rekonštruovali. A nedávno prišla správa, že na Novom Zélande objavili inú kópiu opäť s novými scénami...
Možno preto je okolo prvých filmov tak veľa legiend?
Skôr ide o to, že ľudia obľubujú legendy a mýty. Oveľa zaujímavejšie čítanie ako historická štúdia o počte záberov v starom nemom filme, sú „pikošky“ o tom, ako mal Buster Keaton v zmluve so štúdiom, že sa nikdy nesmie usmiať. Čo, mimochodom, nebola pravda - štúdio si tým len robilo reklamu.
