SME

Lukáš Latinák: Herci v reklame? V tomto sme barbari

Postava Hurku a jej stredoslovenský humor je pre mňa taká stará a omletá téma, že premýšľam, či už od nej neupustiť, tvrdí v rozhovore známy herec.

Narodil sa v roku 1977 v Brezne. Vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave. Je členom divadla Astorka Korzo 90, hrá aj v SND. Glosoval v relácii Sedem, hral vo viacerých seriáloch (Profesionáli, Keby bolo keby, Panelák, Ordinácia v Ružovej záhrade a iné),Narodil sa v roku 1977 v Brezne. Vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave. Je členom divadla Astorka Korzo 90, hrá aj v SND. Glosoval v relácii Sedem, hral vo viacerých seriáloch (Profesionáli, Keby bolo keby, Panelák, Ordinácia v Ružovej záhrade a iné), (Zdroj: Karol Sudor)

Postava Hurku a jej stredoslovenský humor je už pre mňa taká stará a omletá téma, že premýšľam, či už od nej neupustiť, tvrdí v rozsiahlom rozhovore pre SME.sk známy herec.

Pochádzate z oblasti, kde tvrdé nátury jej obyvateľov v minulosti formoval ťažký život, chudoba a lazy.

Ktorú oblasť máte na mysli?

Hriňovú, v ktorej ste vyrastali.

Je to komplikovanejšie. Narodil som sa v Brezne, sestra v Krupine, bratia v Detve, bývali sme v Hriňovej, Heľpe aj Cerove. Decko však chudobu nevníma nikdy. Kde je menej peňazí, tam sa ľudia snažia privyrobiť si nejako inak, dochovať prasa a podobne. Taký maslový chlieb s cukrom je najväčšia pochúťka.

Pamätám si roboty, ako sme u starkej sadili krumple a potom ich vyberali, ako sa chodilo na sená, to však nebolo detstvo, na ktoré by som sa sťažoval. Naopak, všetko sa mi zdalo super a tešil som sa, že sa stále niečo deje. Dedina nepozná chvíle, keď nie je čo robiť, tam sa chodí na žihľavu pre svine, na maliny, čučoriedky, všetci sme vedeli, čo je sečkáreň, ňaňo nás vozili na káre... A ak sme sa aj náhodou nudili, nafúkali nám duše z traktora a šli sme aj s vystružlikanými veslami splavovať Hron.

Keď som mal štyri roky, mama pracovala v živočíšnej výrobe na družstve v Cerove. Tam ma vzala na kombajn. Prášilo sa ako sviňa, bolo teplo, všetko sa na mňa lepilo, pichalo, ale bolo to perfektné. Možno práve tam som získal svoju sennú nádchu. (smiech)

Iné detstvo, než u dnešných detí, z ktorých mnohé nevideli živú kravu alebo sliepku.

Tento syndróm však nevznikol na Slovensku, prišiel zvonku. Vo svete to je stará vec. Vo Francúzsku dokonca robili veľkú kampaň, že krava v skutočnosti nie je fialová a zajačik naozaj nie je modrý. A že ho fakt považujú za modrého, ukázali testy žiakov, ktorí prechádzali zo škôlky do školy. Asi dnes treba pozerať dokumentárne filmy o tom, ako vyzerá skutočný gazdovský dvor. Ja som to nepotreboval.

Tuhý život, tuhá pálenka

Čím boli vaši rodičia?

Obchodníkmi. Otca si tak pamätám odjakživa, v Cerove aj Hriňovej pracoval v Jednote. Vtedy bol len Zdroj a Jednota, prípadne Prior, ale ten len vo veľkých mestách. Čo by v Cerove robil Prior? A pre mňa bol veľkým mestom Zvolen.

Ste ročník 1977. Zachytili vás ešte vlna, keď sa horný koniec dediny neráčil s dolným, keď sa na zábavách či v krčme bili chlapci z rôznych obcí?

Podľa mňa to takto funguje odjakživa a všade. Pamätám si prvú diskotéku v pätnástich. To už som končil prvý ročník na strednej, napriek tomu som sa na ňu musel vypýtať od mamy. Šiel som tam až na desiatu večer, lebo som sa najskôr okúpal, nasprejoval, umyl zuby, dal si čisté biele ponožky, nasadil hodinky „primky“ z birmovky... A o dvanástej som musel byť doma, lebo mama čakala.

Vo vyššom veku som tam už býval dlhšie, ale nikdy som nebol svedkom otvoreného konfliktu, také partie som ani nevyhľadával. Stala sa mi však vec, ktorá mi neskôr prišla smiešna, hoci v reálnom čase bola vážna. Dobehol za mnou kamarát Marek Bystriansky a s naliehaním mi hovorí: „Luco, Luco, Detvanci sú tu!“ Ja mu na to, že „a?“. A on: „Keby dačo, ideš s nami?“ Keď som kývol, povedal: „Dobre, tak už je nás šestnásť.“ A odbehol zháňať niekoho ďalšieho. Až vtedy mi došlo, že sa chystá bitka, tak som do seba kopol, čo som mal na stole, a hajde von.

Dali ste niekedy niekomu takú poriadnu „kres papuľu?“

Nikdy som sa nebil, to boli len také normálne naťahovačky. Ani neviem, či je to dobre alebo zle. Po diskotékach totiž chodili všelijakí provokatéri nízkeho vzrastu, zarypli do vás a hneď vykrikovali „poď von!“ A tam už pri tujách nenápadne pofajčievajúc čakalo trinásť chlapcov.

Mal som šťastie, že v Hriňovej som bol Hriňovčan a v Heľpe Heľpan, takže ak aj vznikli problémy na zábave, nik ma nenapádal. Tam funguje pravidlo – tuhý život, tuhá pálenka. Ak sa niekto potrebuje vyventilovať, tak to urobí. Práve v Bratislave som však mal pocit, že každý sa chcel hneď biť, hoci na to nemal dôvod. V Hriňovej to bez dôvodu nešlo. Napríklad, ak si ľudia niečo cez deň vykričali a nestihli to dokončiť, „dopovedali“ si to večer.

Dôvod sa teda vlastne vždy našiel.

Ale to fungovalo možno po vzore ich otcov. Susedia, ktorí žijú na lazoch tristo metrov od seba, sa nerozprávajú aj celý život, lebo jeden druhému kedysi v roku 1963 presunul kolík o dva metre, čím mu odobral z role. Medze a majetky vedia ľudí pohnevať.

Akí sú Detvanci?

Špeciálna a tvrdá nátura, cítiť to aj z ich folklóru. Vezmite si tamojšie úderné a rýchle rozkazovačky. Existuje o tom aj skvelá kniha s názvom Detvianska nátura. V jednej poviedke sa opisuje príbeh, ako ide otec obhajovať syna na župný súd, lebo ten niekoho zabil na zábave. Keďže syn bol neveľkej postavy, šikovná mať mu do rukáva kabanice zašila dobrý okružliak z potoka. Na zábave sa zahnal a kameňom rozbil inému hlavu tak, že bolo po ňom. Otec potom syna hájil slovami: „Ale veď ho len končekom rukávca zatiahol. Veď prisúďte, ani sa ho riadne nedotkol.“

Naproti tomu Horehronci majú piesne spevavejšie, tie chlapské sú ťahavejšie, spievajú hlasno a zborovo. Keď je napríklad svadba a ľudia si vyjdú von zapáliť, rovno si aj zaspievajú.

Na akej hudbe ste vyrastali?

Na otcovej, ten mal veľa platní. Boney M, Zagorka, Gott, Nagy, Zenit, Modus, Žentour... Mal aj veľa ponahrávaných pások s hitmi, napríklad od Falca. Keď bola na chate rodinná oslava, robil dídžeja, lebo mal dvojkazeťák! To už mohol striedať pesničky bez pauzy, čo bola veľká vec.

Ľudovky nič?

Tie predsa prichádzali už s materským mliekom. Naši sú z Heľpy, tak nebolo o čom. Mama ma učila tancovať, a v aute sa vždy spievalo, tobôž ak v rádiu nič nehrali. Boli dve stanice, na jednej bol koncert a na druhej vábenie jeleňov alebo čo. Keď sme cestovali autom z Hriňovej do Heľpy, spievali rodičia, spievali sme my. Mám švagra z Detvy, ktorý tvrdí, že Heľpania začnú spievať už v momente, keď sa narodia.

Raz sme tam sedeli v krčme a prišli mladí ľudia, možno 14 až 15-roční. Po druhej kofole vytiahli harmoniky, husle, začali spievať, postupne sa pridala celá krčma. Švagor len pozeral, vraj v Detve by sa také nestalo, lebo po chvíli by sa chlapi pochytili, že prečo nehrajú túto a potom inú, hneď by bol oheň na streche. Podpoľanie je skrátka iné – strmšie kopce, strmšie povahy.

latinak2.jpg

Sklárstvo je alchýmia, niektorých sklárov upálili

Vyučili ste sa za sklára. Z čoho to vyplynulo?

Z tradície našej rodiny nie, tam sú najmä železničiari. O Horehroncoch sa hovorí, že železničiarom je každý druhý. Kým prišiel Kolumbus do Ameriky, Horehronec tam už sedel na brehu. Keď sa ho pýtal, ako sa tam dostal, odpovedal, že na režinku. (smiech)

Výber školy bol jednoduchý – otec bol obchodník, a tak chcel, aby som mal remeslo. Príklady z matematiky mi však nešli, a čím viac ma do nich nútil, tým viac ma nebavili. Hľadal som teda školu s umeleckým zameraním, keďže už predtým som s najlepším kamarátom Petrom Ďurianom chodil do ľudovej školy umenia v Detve. Tam sme mali aj modelovanie. Práca s hlinou je krásna, je to výborný materiál, a ovplyvnilo ma to tak, že som dokonca začal tvarovať rôzne veci aj z pozlátka, do ktorého sú balené čokolády. Takého bociana, volavku alebo páva mám hotového za minútu.

Na umeleckých školách nebolo toľko matematiky, chémie a fyziky. Ak má niekto talent, obvykle je vyvinutý len do jednej oblasti – do prírodných vied, umenia a podobne. Najskôr som teda chcel ísť na umelecké kováčstvo, ale tam bol nával a nevzali ma, tak som si vybral sklárstvo.

So sklom to také jednoduché nie je.

Nedá sa veľmi chytať, keďže pri konečnom spracovaní má od 900 do 1200 stupňov, pri tavení ešte viac. Bavilo ma to, dokonca aj chémia, s ktorou som mal predtým problém. Fascinovalo ma, ako sa na to vôbec prišlo – že Egypťania pred tisíckami rokov tak prudko oslavovali, že v pahrebe, kde mali obrovský oheň, im zosklovateli čiastočky piesku. Skúšali to znovu a znovu, až z toho dokázali vyrobiť prvé sklené ozdobné amulety pre ženy. Potom prišli na to, ako sa dá s pomocou papeka, hliny, ohňa a piesku urobiť dutá nádoba, do ktorej môžu naliať vonný olej, zrazu si mohli vyrobiť amforu... a už to šlo.

Zistili tiež, že keď odkopú materiál z jedného kopca, výsledné sklo je modré, ak pri mori, tak zelené a podobne. Vtedy ešte nevedeli, že ide o prímesi železa, kobaltu a ďalších prvkov, viedla ich len skúsenosť. Celé sklárstvo je neuveriteľná alchýmia. Niekoľko takýchto alchymistov dokonca prišlo kvôli sklu o život.

Dôvod?

Surovo ich upálili, napríklad v Prahe. Boli totiž obvinení, že sklo prifarbovali ľudskou krvou. Pritom ide o číry nezmysel, lebo pri takej teplote ľudská krv zhorí na prach. To, čo tam pridávali či už zámerne alebo omylom, bolo možno zlato, možno selén, určite nie krv. Možno im tam spadla obrúčka, ktovie. (smiech) Vyrobili však krvavočervené sklo a rovno skončili na hranici.

V Taliansku si sklárov vážili natoľko, že na ostrove Murano pri Benátkach boli chránení ako najvyššia šľachta. Keď z neho chceli odísť, rovno ich zlikvidovali, aby nikomu neprezradili tajomstvá výroby benátskeho skla – millefiori. Ak potrebovali ísť do mesta, dostali čln aj s gardou. Museli byť stále pod kontrolou.

Benátky mali taký náskok pred ostatnými?

Dokázali neuveriteľné veci, a inde nevedeli prísť na to, ako to robia. Benátske sklo malo najkrajšiu výzdobu, robili sa tam zaujímavé stopky na poháre, dvojité, trojité, v tvare skrútených hadov, dokázali spraviť drakov zavretých v sklenenej klietke. Ľudia nechápali, ako vedia do ťažítok zataviť ružu, pritom šlo o farbené sklá, ktoré len vyvolávali tú ilúziu.

Dokonca dokázali zaliať sklom aj fotku, keď sa ešte nedala použiť technika laserového prepaľovania a podobne. Dodnes ma fascinuje, ako sa dá do mimoriadne horúceho skla zataviť papier, veď to je nádhera. Alebo skutočný klas so všetkými tými fúzikmi. Ani neviem, či to niekto dokáže aj dnes. Sú síce rôzne náhrady, prívesky na krk so zaliatymi škorpiónmi, ale to nie je skutočné sklo, len špeciálna tekutina, ktorá stuhne, opracuje sa a vyleští.

Ak napríklad sklár nemal syna, prípadne aj mal, ale nehodného, lebo pil, mlátil ženu a podobne, svoje tajomstvá ani neodovzdal ďalším generáciám. Tak si ich do hrobu vzali viacerí starí majstri u nás, napríklad z Málinca, Zlatna alebo Katarínskej Huty.

Je práca sklára aj pre fajčiara?

Na prijímačkách som bol prekvapený, lebo od nás vyžadovali zdravotnú prehliadku a pľúcny štítok, ale keď sme prišli na prvú prax, len sme pozerali – sklári mali v ruke cigaretu, a v tej istej držali aj píšťalu na fúkanie. Problém bol skôr s tým, že nik nechcel použiť píšťalu po fajčiarovi, lebo to bolo cítiť.

Strojovo vyrobený pohár má hrubší okraj

Ako sa vyfukuje tvar pohára, keď musí byť otvorený, aby sa z neho dalo piť?

Inak ako na hrnčiarskom kruhu – tam si tvar aj okraj vytvarujete rukami. Pri skle, ktoré nemôžete chytať, lebo je horúce, si treba domyslieť takzvanú kopňu – nachádza sa navrchu toho pohára ako pomocný materiál. Keď sa potom forma naplní nafúknutým sklom, zväčša tak, aby bol okraj tenší a dno hrubšie, celý ten vrch sa odfaklí diamantom tak, aby mal pohár otvor. Inými slovami pri každom pohári ide tretina skla preč.

Ten okraj je ale ostrý, pri pití by sa človek porezal.

Preto sa zabrúsi. Všimnite si však, že väčšina pohárov, a to aj v dobrých reštauráciách, má zhrubnutý okraj. To je dôkaz, že ich vyrobili strojovo, nie ručne.

Ako to?

Na konci strojovej výroby, keď vyjde pohár z formy, sa na páse otočí dole hlavou. Miesto diamantu sa však na odfaklenie tej kopne použijú tenučké horáky, ktoré ju jednoducho odtavia. Kopňa sa teda akoby odlepí. Lenže sklo je vlastne kvapalina, a tak sa posledná kvapka vždy vráti hore – predstavte si to napríklad ako poslednú kvapku medu na lyžičke. Vďaka nej potom ten okraj zhrubne. Nie je to síce príliš estetické, ale tieto poháre majú praktickú výhodu – ťažšie sa rozbíjajú.

Takže ak niekde sedíte, rozoznáte ručne robený pohár od strojového?

Áno. Ako sklára, ktorý robil ručne, ma totiž strojová výroba hnevala. Najmä ak sa niekde v krčme rozbil pohár a pýtali zaň 20 korún. Nerozumel som, prečo až toľko, lebo mi bolo jasné, že ho robí taký a taký fúkací karuselový stroj typu XY, a výrobná hodnota pohára je dve koruny. Predával sa za 10, prečo teda pýtali 20? (smiech)

latinak1.jpg

Seriály nám pomáhajú

Vyštudovali ste VŠMU. Niektorí herci mi hovorili, že tá škola má jedno riziko – ak nádejného herca učí výrazná autorita, podvedome môže prebrať jeho hranie, gestá, mimiku, dikciu reči. Inými slovami potlačí sa jeho spontánnosť a je skôr kópiou ako originálom.

Na škole ako takej som si to všimol, v našom ročníku ani nie. Vnímavý človek však vidí, že keď ho učia osobnosti, niečo mu síce odovzdajú, ale iné veci ani oni sami nerobia dokonale. To potom poskytuje materiál srandu. Najľahšie je totiž pozorovať chyby iných a potom ich zveličovať. Ak sa však toho chopí slabší študent, lebo nevie vymyslieť nič lepšie, než karikovať druhých, zhodí sám seba. Riziko, ktoré spomínate, teda existuje. Obdiv voči hereckej osobnosti je jedna vec, opakovanie sa po nej druhá. Napadá mi viac pedagógov a študentov, ktorí sa na seba podobajú, ale nebudem ich menovať.

Pred revolúciou tu bola silná generácia hercov, ktorí boli na verejnosti známi vďaka televízii, inscenáciám a filmom. Potom prišiel dlhoročný útlm, nová silná generácia nastúpila až nedávno. A opäť tomu pomohli televízie a ich seriály, ktoré vytiahli vás, Polnišovú, Miezgu, Kemku, Jakaba, Kobielskeho, Maštalíra a ďalších.

Všetci sme plus mínus rovnaký ročník, na VŠMU sme študovali spolu, hoci nik netušil, ako nakoniec dopadneme. Aj my sme vnímali, že tu najskôr boli veľké mená ako Vášáryová, Króner, Mojžiš, Haverl, Romančík, Dočolomanský a mnohí ďalší. Najmladším bol snáď Janko Króner, a ten už má dnes po päťdesiatke, neskôr tu bola možno Diana Mórová, Ady Hajdu, Rišo Stanke, snáď Szidi Tobias, pár ďalších, a to je tak všetko. Inak tu dlho nebol prakticky nik mladší. Ale prečo sa uchytila práve naša generácia, netuším.

Pomáha popularita herca zo seriálu návštevnosti v divadle?

Skôr áno, ale tak sme to nevnímali, lebo už v treťom ročníku sme na škole urobili predstavenie Na koho to slovo padne, s ktorým sme úspešne pochodili kade-tade. Hrali sme ho v Austrálii, USA aj vo Francúzsku. A napriek tomu, že tam nepoznali Latináka ani nerozumeli slovenčine, rozumeli nám a bavili sa. Faktom je, že na Slovensku nám výrazne pomáhajú aj seriály.

Za to predstavenie ste získali aj ceny.

Napríklad Dosky u nás, či cenu na festivale ZLOMVAZ v Prahe. Dokonca sme ho už konečne hrali aj v Budapešti pred autorom Gáborom Görgeyom, a on nás potom poctil svojou návštevou na našej dvestej repríze. Ak je raz niečo dobré, ľudia jednoducho prídu.

Na druhej strane je pravda, že keď sme robili absolventské predstavenie Sen noci svätojánskej, a mali sme ísť hrať do Partizánskeho, využilo sa, že s nami hrá aj Slávka Halčáková. Vtedy bola populárna jej relácia Deka, a tak na plagáte stálo: Slávka a jej kamaráti. Skoro sme odpadli. (smiech)

Chcem sa ukázať aj zarobiť

Tuším, že Robo Roth bol ten, kto kriticky reagoval na fakt, že divadelní herci delia svoj čas medzi divadlo a seriály, čo má vplyv na ich výkony. Súhlasíte s ním? Lebo vy patríte k tým vyťaženejším na oboch frontoch.

To, čo povedal, je pravda, ale dialo sa to aj pred rozmachom seriálov, akurát v inej podobe. Ak bol herec v Slovenskom národnom divadle obsadený v piatich premiérových predstaveniach za sezónu, už sa mu skúšalo aj hralo ťažšie. Ak takto ťahal druhý či tretí rok po sebe, neviem, kde z päty mal brať energiu aj inšpiráciu. Potom celkom logicky vyhorel. Mal však aj iné možnosti – buď začať oddychovať, alebo robiť len na polovičný plyn.

Vy ako vyťažený teda niekde musíte uberať.

Stalo sa mi, že keď sme v divadle pripravovali jednu pomerne ťažkú psychodrámu, už som nevládal. Tú hru som nevedel vnútorne prijať, hlava ju vytláčala mimo mojej pozornosti, horko-ťažko som sa naučil texty. Problém je v tom, že sme malý trh. Keby sme ho mali väčší a kastovaný, že časť hercov je v dabingu, časť v seriáloch, časť vo filmoch a zvyšok v divadle, bolo by to iné.

Nevravím, že Robert De Niro si v Amerike neodskočí z filmu do divadla, stále hrá jedno až dve predstavenia, ale u nás je paralelné hranie v divadle aj seriáloch takmer nevyhnutné. Filmov sa veľa netočí, príležitosť teda máme najmä inde. Seriálová postava sa navyše pohybuje medzi jasne vymedzenými mantinelmi, dá sa v nej pomerne ľahko pohybovať, a ak je dobre napísaná, človek sa veľmi nenarobí. V divadle musíte začínať vždy odznovu a poctivo tvoriť.

Čo však láka hercov na seriáloch? Túžba po popularite, ktorá automaticky zvyšuje ich cenu na trhu, alebo peniaze, keďže z divadla nevyžijú?

Jedno s druhým. U seba by som ako motiváciu uviedol, že sa chcem ukázať aj zarobiť. A teraz čo je hlavné? Pamätám si, ako ma tesne po škole do jednej televíznej inscenácie obsadil Martin Šulík. Volala sa Zabíjačka, a ja som bol hrdý a šťastný, že idem točiť niečo také, že ma vôbec niekto obsadil. Či však dnes môžem byť hrdý na seriály, v ktorých hrám? Neviem.

Z čoho tá pochybnosť?

Minule som rozmýšľal, či s kolegami prijať ponuku na reklamu pre istý nápoj. Radili sme sa a kamarát mi povedal veľkú pravdu – vy sami musíte vedieť, či vám to ublíži alebo nie. Pýtam sa ho, ako to mám vedieť. A on: „Veľmi jednoducho – peniaze miniete, ale hanba vám ostane.“ Tak to funguje. Na druhej strane Slováci pomerne rýchlo zabúdajú, a aj človek s hanbou sa môže o štyri či päť rokov opäť nakopnúť.

Reklama je lákavá?

Znamená najmä veľa peňazí za málo muziky. Ale treba si dávať pozor, lebo taký šíp môže herec vystreliť možno raz za dva roky. Ak sa netrafí... Viem, že napríklad János Bán bol v Maďarsku obviňovaný len kvôli tomu, že u nás robil reklamu na jednu banku. A to boli len bilboardy. Okamžite ho stiahli z výroby, lebo ako známy, vážený a filmový herec nemá čo robiť pre reklamný trh. Jednoducho to je iná kasta. Tak je to v Maďarsku, Poľsku, Česku, na Ukrajine. My sme v tomto barbari.

latinak3.jpg

Prečo som pravičiar? Pre istotu

Veľa peňazí za málo muziky sa točí aj v predvolebných kampaniach. Robili ste reklamu pre mobilného operátora, robili by ste ju aj politikom?

Ako skupina hercov sme boli oslovení pred tohtoročnými voľbami, ale k sume sme sa ani nedostali, lebo sme to hneď odmietli.

Zlá strana alebo princíp?

Aj keby bola strana v poriadku, do politiky nos nebudem pchať.

Nie je produkt ako produkt?

Nemám ten pocit. Politiku radšej nie. Jednému známemu som hovoril – veď ty máš koho voliť, robil si kampaň. A on, že nie, robil som to len preto, lebo som potreboval peniaze, teraz už môžem mať vlastný názor. Nechápal som.

Ako hodnotíte voľby?

Mohli dopadnúť aj lepšie, ale buďme radi, že nedopadli horšie.

Ste pravičiar?

Áno.

Prečo?

Pre istotu. (smiech)

Istoty sľubovali ľavičiari.

V minulosti však narobili dosť špiny a nekalých vecí. Mal som pocit, že sa príliš podobajú komunistom.

Nekalé veci robili aj pravičiari.

Máme tu nezdravé podnikateľské prostredie, nie sú dotiahnuté mnohé veci. Príklad – založím si živnosť a zamestnám Joža s Peťom. Jeden bude robiť s fúrikom, druhý s lopatou. Ak si ako majiteľ firmy kúpim miešačku, musím platiť elektrinu, vodu, dávať plat Jožovi a Peťovi, k tomu za nich platiť odvody. Každý deň pritom musím byť v práci, aby som tú miešačku vôbec zapol. Keď potom Jožo alebo Peťo ochorie, počas PN dostanú nejaké dávky. Keď si vezmú dovolenku, pôjde im plat.

Keď však ochoriem ja ako majiteľ firmy, prípadne si vezmem dovolenku, nedostanem nič. A teraz mi povedzte – prečo mám zamestnávať tých dvoch, byť stále v práci, zarábať o pár eur viac ako ostatní, keď potom nevidím ženu ani deti? A ešte aj z toho, čo zarobím, mi veľkú časť vezme štát, aby to rozdal iným? Haló, to kde sme?

Premýšľam, či už od Hurku neodísť

Vráťme sa ešte k seriálom – ak hrá niekto poručíka Hurku v Profesionáloch, nemôže ho to hendikepovať v hraní vážnych postáv v divadle?

Nemyslím si. Postava Hurku vznikla až v roku 2008, a roky predtým som predsa nepreležal niekde na diváne. V Astorke hrám Rómea, Edmunda, ktorý je smrteľne chorým synom, evanjelického kňaza, v Teatro Tatro zase proroka Ilju. Koniec koncov, Hurka má svoj základ práve z predstavenia, o ktorom sme už hovorili – Na koho to slovo padne.

Na druhej strane Hurka a jeho stredoslovenský humor je už pre mňa taká stará a omletá téma, že som premýšľal aj nad tým, či už od toho neupustiť. Mám tú postavu rád, baví ma, ale už sa teším na nejakú vážnu rolu. Aj v seriáli. Hlavne by som však bol rád, keby sa začali robiť nejaké filmy. Tých je veľmi málo. Naposledy som tu točil film s pracovným názvom Konfident a vyskytol sa v ňom asi 28 sekúnd, k tomu som si v Česku zahral vo filme Tady hlídám já, čo je rodinná komédia, ktorú režíroval a produkoval Juraj Šajmovič mladší.

Práve vy však máte na to, ako málo filmov u nás vzniká, solídnu filmografiu. Minulý rok ste hrali trebárs prorežimného bonzáka v Trojanovom Občianskom preukaze.

Áno, to bol príjemný film. Mal som v ňom dve scény, a ani som najskôr netušil, aká veľká je postava Čamboru, ktorého hrám. Len tú jednu známu scénu v krčme sme točili pol dňa na dve kamery.

Na OTOvi boli rôzne kiksy, za kauzou bola ješitnosť

Nedávno sa odovzdávali ceny OTO za rok 2011. Uspeli ste v kategórii najlepší herec v komediálnom žánri, cenu máte aj za Partičku. Nemali ste však z toho galavečera pocit trápnosti? Bojkot Markízy, povinní Lelkesovci, zlé dialógy tých, čo odovzdávali ceny, nudné dokrútky, vtipný bol snáď len animovaný úvod s Pištom Lakatošom, teda Mariánom Čekovským. Zábery do hľadiska ukázali, že väčšinu času sa nudilo aj publikum.

Začiatok bol výborný, potom veľa zohralo to, že už v úvode si nemal kto prevziať tri ceny. Logicky to potom celé padlo dole a bolo ťažké to zdvihnúť. Malo to viaceré chyby, aj pre mňa to bol stres, keďže som mal sedieť v publiku, potom preberať cenu, a hneď na to zase inú odovzdávať... Boli tam rôzne kiksy. Na druhý deň to mali v televízii opakovať a neopakovali, takže som nevidel záznam. Neviem, ako to vyzeralo na obrazovke.

Markíza a organizátori na seba útočili už týždne pred odovzdávaním cien.

Nepoznám zákulisné veci, nemám ich kedy sledovať. Napríklad o tejto kauze som sa dozvedel neskoro, vôbec som netušil, že sa niečo také deje. Mám veľa roboty, každý večer hrám, takže tieto veci nevnímam. Aj mi odniekiaľ volali, že aký mám na to názor. A ja, že na čo? Fakt som netušil, o čo ide, dozvedel som sa to po troch týždňoch.

Celá tá kauza však bola len o ješitnosti. Tá je všade. Ani neviem, či to rozoberať, ale tu ak ide hrať herečka do seriálu Markízy, už zrazu nemôže hrať v seriáli na JOJ, lebo v oboch seriáloch hrá jej mamu rovnaká herečka?

Myslíte Helenu Krajčiovú, ktorá skončila v Profesionáloch v roli Skajky, lebo šla do markizáckej Zity na krku?

Áno. Dúfam, že sa k nám vráti.

Partičky sme sa báli

Partička na Markíze je úspešná. Nebolo rizikom ísť do improvizácie pred kamerami?

Štyri roky sme ju „trénovali“ v divadle v programe (Ne)pripravení. Páčilo sa nám, ako robili v Česku Ruskú ruletu Kaiser s Lábusom a Ebenom, chceli sme niečo podobné. Vymysleli sme si teda program, ktorý nemal vopred pripravený scenár. Kým v Ruskej rulete stačilo, aby divák zakričal nejakú vetičku alebo slovo, a herci na to hneď reagovali akciou, u nás diváci písali témy, ktoré sme si vyberali z klobúka, a kým bol na javisku náš hudobný hosť, v šatni sme sa rýchlo pripravovali, ako to zahrať.

V praxi sa potom občas dialo to, že hosť odohral jednu skladbu, a my nikde. Zahral druhú, my stále nič, zrazu sme mali z dvoch minút prípravy šesť minút, niekedy deväť, občas sme sa dohodli, občas nie, potom sme chceli hrať všetci štyria naraz, čo bola blbosť, k tomu sme sa museli učiť, že toho druhého treba nechať rozviť myšlienku a neskočiť mu do nej po pár slovách... jednoducho sme naberali prax. Potom nás oslovil Dano Dangl. Myslím si, že vedel, do čoho ide.

Prenos obsahu z divadla do televízie býva problém. Napríklad navštíviť divadlo naživo je zážitok, ak však tú istú hru dávajú v televízii, je to nuda. Atmosféra je totiž neprenositeľná.

Báli sme sa, aj my sme si mysleli, že lepšie je robiť to v divadle, kde sme hrali na javisku, pod ním, naboku, v strede, kdekoľvek. V televízii to nejde, musíte brať do úvahy kamery, zvuk, všetko možné.

Nie je to len dočasný formát, ktorý sa časom vystrieľa, lebo nebude mať čo ponúknuť?

Taký pocit zatiaľ z Partičky nemám, hoci ju robíme pomerne často. V Maďarsku sa podobná šou vysiela šesť rokov s tými istými hercami, v Amerike už osemnásť, kde úlohy hercom zadáva stále ten istý komik. Uvidíme, koľko to vydrží u nás, ale ešte stále nás to veľmi baví.

ico

Rozhovor bol autorizovaný, Lukáš Latinák v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 024
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 547
  3. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 16 457
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 983
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 540
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 467
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 972
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 436
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  7. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 563
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 661
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 464
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 8 594
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 463
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 385
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 358
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 436
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu