Taliansky režisér Paolo Sorrentino spojil tému holokaustu s postavou rockera zaseknutého v čase. Riskantný podnik.
Cheyenne sa denne stará o svoj vzhľad a robí to v niekoľkých krokoch. Na čierno si namaľuje nechty na nohách, nanesie si púder na tvár aj na pery, použije červený rúž a čierne linky na oči, vystuží si vlasy. Niečo sa asi muselo stať, že tak zanovito zotrváva pri rockerskom výzore, ktorý začal nosiť kedysi v osemdesiatych rokoch, a že aj mentálne ustrnul vo veku, ktorý vtedy mal.
Taliansky režisér Paolo Sorrentino dúfal, že Sean Penn by chcel takú úlohu hrať, iba pochyboval, či by sa mu chcelo vhupnúť do nejakého nezávislého filmu, keď práve dostal Oscara. Ale on záujem mal. Cheyenne ho musel lákať svojou nejednoznačnosťou, neuchopiteľnosťou a tajomstvom, a možno testoval, či dokáže premeniť komplikovaný scenáristický konštrukt na uveriteľného, skutočného človeka.
Recenzia
Tu to musí byť
This Must Be The Place
Réžia
Paolo SorrentinotHrajú
Sean Penn, Frances McDormand, Judd Hirsch
Zásadný detail
Manželka Cheyennovi hovorí, že už ani on sám nedokáže odlíšiť, či je v depresii a či len znudený. Roky nepracuje, žije z bohatých tantiém, málo rozpráva aj chodí pomaly. Kto ho neuznával ako skvelého hudobníka na britskej gothickej scéne, musí si myslieť, že nevie napočítať do päť, alebo sa mu môže javiť ako strašidelná, v lepšom prípade smiešna ľudská troska. Cheyenne proste začne žiť, až keď sa dozvie, že mu zomiera otec, a keď za ním príde – neskoro – do New Yorku.
Keď bol Penn pred štyrmi rokmi predsedom poroty na festivale v Cannes, Sorrentino dostal Grand Prix za film Il Divo. Rozprával v ňom o Giulovi Andreottim, bývalom premiérovi Talianska s mafiánskymi praktikami. Cenu dostal, pretože to bolo sugestívne rozprávanie z histórie, ešte aj nakrútené vo veľkom filmárskom štýle.
Aj film Tu to musí byť má v sebe veľkú tému, len istý čas trvá, kým sa to vyjaví. Dovtedy plynie iba štýlové a coolové rozjímanie o bohviečom a bohviekom, každý obraz je o sekundu dlhší ako treba – pre prípad, že by niekto hneď nepochopil, že sa má zasmiať. Niektoré vtipy aj vyjdú, ale niektoré nie. V súlade s poznámkou, ktorú raz vyriekne sám Cheyenne: „Zabudol som vám povedať zásadný detail, preto sa nesmejete.“
Tajomstvo gothického výzoru sa odhalí, keď Cheyenne začne pátrať po nacistovi, ktorý v koncentračnom tábore ponižoval jeho otca. To rozhodnutie sa zdá byť nezmyselné, pretože Cheyenne si tridsať rokov myslel, že ho otec nemiloval. Ale zrazu sa mu stále vracali slová z jeho denníka: „Žil som bezstarostne, kým neprišlo inferno.“
Tak teda, že by on teraz skúsil nájsť cestu späť?
Dôvod milovať
Svoju neistú cestu začal tým, že zašiel za niekdajším najbližším kolegom. Jeden by povedal, že to bude Robert Smith zo skupiny The Cure, ale nie. Bol to David Byrne z Talking Heads. Cheyenne vždy obdivoval jeho schopnosť inšpirovať, vytvárať, meniť krásne myšlienky na skutočnosť. Špeciálne ho dojímalo, akú úprimnú pesničku dokázal napísať o láske (volá sa This Must Be The Place – ako pôvodný názov tohto filmu a Sorrentino nejako Byrnea presvedčil, aby ju v ňom aj sám zaspieval).
O sebe bol Cheyenne dvadsať rokov presvedčený, že je úbohý a neschopný robiť aj niečo iné, ako deprimovať seba a okolie. Bol presvedčený aj o tom, že vlastne nie je dôvod, aby ho niekto miloval, ale po stretnutiach s potomkami „otcovho“ nacistu to musel všetko prehodnotiť.
Sorrentinov pokus spojiť tému holokaustu s vymyslenou postavou z popmusic mal premiéru v Cannes. Na tlačovú konferenciu prišiel Sean Penn v zlej nálade, lebo novinárska projekcia sa neskončila nadšeným potleskom, ale skôr rozpakmi.
Šťastní sú tí, čo sa nedajú rušiť formalistickou exhibíciou a uvidia hneď Cheyennovu cestu za dospievaním a zisťovaním, že sa nedá žiť bez viny. V tomto filme je minimalisticky okresaná, ale predsa sa dá nájsť. Tí druhí mu budú musieť dať druhú šancu, ak mu teda tú pózu odpustia.
