Alex Ross dal svojej knihe výstižný podtitulok: Načúvanie 20. storočiu.
Verili by ste, že knihou roka podľa amerických kritikov, redaktorov denníka The Guardian a finalistom Pulitzerovej ceny sa stanú dejiny klasickej hudby 20. storočia? Asi nie. Mladý americký novinár to navyše dokázal hneď debutom, ktorý nedávno vyšiel v českom preklade.
Umenie pre každého či nie?
"V roku 1928 mal George Gershwin turné po Európe, počas ktorého sa stretol s významnými skladateľmi. Na uvítanie hosťa usporiadal Alban Berg predstavenie Lyrickej suity. Gershwin potom pristúpil ku klavíru, aby zahral niečo vlastné. No váhal. Bergova hudba ho ohromila. Berg sa naňho prísne pozrel a vyhlásil: Pán Gershwin, hudba je hudba."
Už prvé vety ukazujú, ako Američan Alex Ross uchopil svoju tému. Je to veľmi čítavý príbeh, ako sa tradícia jedného hudobného štýlu rozpadla a ako zoskladateľov postupne prestali byť vplyvné osobnosti.
O autorovi
Kto je Alex Ross
Alex Ross (1968) vyštudoval Harvardskú univerzitu
V rokoch 1992-1996 bol členom redakcie denníka New York Times, potom prešiel do časopisu The New Yorker
The Rest Is Noise (2007) je jeho prvá kniha. Dočkala sa mimoriadne pozitívneho ohlasu u čitateľov a kritikov. Získal za ňu niekoľko cien po celom svete. V českom preklade ju v tomto roku vydali Argo/Dokořán
Pod rovnakým názvom nájdete na internete jeho blog, kde pravidelne píše o klasickej hudbe
V roku 2010 vydal zbierku esejí s názvom Listen To This, v ktorých sa zaoberá hudbou rôznych žánrov od Brahmsa po skupinu Radiohead
Momentálne pracuje na knihe o Wagnerovi
Polovica úspechu spočíva v tom, že je to kniha nielen o hudobníkoch a nielen pre hudobníkov. Dočítate sa o politikoch, umelcoch, intelektuáloch či biznismenoch, ktorí zasahovali do ich tvorby, aj o publiku. Autor jej venoval osem rokov a klasickou hudbou žije od detstva. Počúval a hrával ju, ako novinár ju stále sleduje a dokáže opisovať tak zaujímavo, až si neuvedomíte, že čítate stovky strán na tému, ktorú by ste inak asi obišli.
Názov je parafrázou citátu z Hamleta: „Zostáva len ticho.“ Ross vysvetľuje, že mnohým hudba 20. storočia pripadá ako hluk alebo ako mŕtve umenie. Odkazuje na Schönbergove slová: "Ak je toto umenie, potom nie je pre každého. A ak je pre každého, nie je to umenie." No zároveň všetky znalosti a schopnosti venuje tomu, aby čitateľov presvedčil o opaku. Upozorňuje, že Schönbergove výboje prenikli do jazzu a filmovej hudby a že mnohí súčasnískladatelia ako Reich či Górecki sú veľmi populárni.
Text sa začína líčením „jasných akordov nekrofilnej blaženosti“ na premiére Straussovej provokatívnej opery Salome v roku 1906, ktorá bola veľkou spoločenskou udalosťou, a končí sa pri opere Nixon v Číne Johna Adamsa. Medzitým vás prevedie tým najpodstatnejším, čo sa v klasickej hudbe udialo.
U najznámejšíchskladateľov sa často dozviete niečo nové (napríklad prečo sa Stravinskij obrátil k religióznej tvorbe alebo detaily o pobyte Šostakoviča v USA), no ešte zaujímavejšie sú kapitoly o menej známych menách či faktoch. Zistíte, čo spravil Dvořák pre černošskú hudbu, ako zametal Stalin s Prokofievom, že v Berlíne 20. rokov sa rodili extrémne hudobné i sociálne experimenty alebo prečo Bernstein nezložil viac hudby.
Skepsa aj optimizmus
Ross presne vystihuje, ako „hudbu predstavivosti vystriedala hudba tela“ a kladie zaujímavé otázky: „Nastal rozkol medziskladateľom a publikom v dôsledku nezmieriteľných postojov? Alebo bol iba racionálnou reakciou na iracionálnu jedovatosť? Obe strany mali podiel viny. Viedeň v období fin de siécle bola svedkom depresívneho divadla, keď umelci a publikum nad sebou zlomili palicu a vzdali sa sna o porozumení.“
Kniha, prirodzene, ponúka najmä americký pohľad. Osobnosti ako Ligeti alebo Pärt by si zaslúžili väčší priestor, na druhej strane o skladateľoch ako Ives, Copland či Feldman v Európe vieme minimum. A ako strany pribúdajú, cítite, že autor má bližšie k hudbe prvej než druhej polovice 20. storočia.
Viackrát sa tu skloňuje skepsa: „Z pohľadu cynického pozorovateľa uviazli orchestre a operné domy v múzejnej kultúre, hrajú pre rednúce rady starnúcich abonentov a snobov“, no knihu uzatvára optimistické tvrdenie, že inteligentní popoví umelci ako Björk či Joanna Newsom dnes hovoria rovnakým jazykom ako extrovertní skladatelia. A autor zároveň sympaticky nabáda aj k pochopeniu extrémnejších hudobníkov: „Hľadanie krajností je nekonečne atraktívne. Mladý skladateľ v ňom nachádza bezpečný azyl vo svete komercionalizovanej kultúry, ktorá je určovaná prieskumami trhu a anketami.“
Knihy o klasickej hudbe sú buď príliš odborné, alebo bývajú kolekciou vtipných historiek o skladateľoch či virtuózoch. Táto sa triafa presne medzi - znalcov neurazí a dokonca im môže priniesť viac nových zaujímavých informácií, ostatných čitateľov strhne pútavým jazykom.
