Ukrajinská dramatička Anna Jablonská si prichádzala do Moskvy po cenu za hru Pohania, keď letiskom Domodedovo otriasol teroristický výbuch. Neprežila ho. ZUZANA FIALOVÁ mohla v tom čase stáť len pár desiatok metrov od nej. Dnes hrá v Pohanoch hlavnú úlohu matky, ktorá sa musí zmierovať s pokusom dcéry o samovraždu.
Kedy ste sa dozvedeli o tragickom osude Anny Jablonskej?
„Už druhý deň v moskovskej nemocnici. Mali sme vedľa seba fotografie v novinách. Volala som vtedy s Nadeždou Lindovskou, odborníčkou na ruské divadlo. Hneď mi napadlo, či by tú hru vedela zohnať.“
Zaváhali ste, či máte vôbec túto rolu zobrať? Určite pripomína vašu traumu.
„Nezaváhala. Po prežití takého nešťastia človek trpí pocitom viny. Pri pohľade na fotku tohto dievčaťa vás až zmrazí, človek hľadá súvislosti v čomkoľvek, ale nenachádza žiadne odpovede. Ak nie ste veriaci, musíte si vymyslieť pre seba nejaký očistný rituál a divadlo je obrad, ktorý súvisí s mojou prácou, mojím videním sveta.“
Vracia sa vám pri predstaveniach šok, ktorý ste v Moskve pred viac ako rokom prežili?
„Párkrát ma už zamrazilo, prítomnosť divákov to len znásobuje, lebo aj u nich cítim tú emóciu. Autorka vložila do úst manželky vetu, že človek nie je pripravený ani na šťastie, ani na smrť. Mne náhoda dala šancu. Každý deň vnímam ako deň navyše. Čo sa týka Boha, je to čudná otázka, neviem na ňu odpovedať. Keď vidím také nešťastie, toľko zničených životov, nedokážem veriť tomu, že by Boh toto chcel.“
Postava ortodoxne veriacej babičky Natálie je katalyzátorom rodinnej krízy. Mali ste podobne veriacu babičku?
„Áno, presne takú, volala sa Žofka. Posledných päť rokov života strávila s ružencom v ruke, omieľala Otčenáše za moju dušu.“
Ako by ste sa na Natáliu dívali, keby si nemali vlastnú skúsenosť?
„S menším pochopením. Láska k babke vybudovala vo mne toleranciu k náboženskej viere, ak sa to nepreháňa a nedeformuje rodiny. Ja dokonca ľuďom vieru aj závidím, je oveľa ľahšie žiť s ňou, ako sa potácať životom.“
Pomaly v každom suvenírovom obchode už dnes dostaneme kúpiť aj nejaké kvázi woodoo bábiky. Neprepadli ste niekedy nejakým šamanským praktikám ako sused z tejto hry?
„Nemám v sebe vieru ani v takéto niečo. Fakticky nemám vieru v nič okrem každodenných láskavostí. Snažím sa dňami prechádzať sústredene, ale, samozrejme , že mi to vôbec nejde.“
V hre je scéna, keď rodičom vykričia, že hoci sa ich dcéra pokúsila o samovraždu, oni stále netušia, čo ju trápi. Viete, čo má v hlave váš syn?
„U nás je to dynamické. Podchvíľou si ma vyhodí z priateľov na Facebooku, ale potom je zas zvedavý na môj status, a tak si ma opäť pridá. Ak vás deti považujú za nudných, vytesnia vás zo sveta. Ale ak v nich vzbudíte záujem o vás, tak sa vám otvoria.“
Anna Jablonská napísala len pár mesiacov pred svojou tragickou smrťou, že cíti, že má málo času. Ako ste to chápali?
„Jej spôsob myslenia bol duchovný. Písala poéziu, analyzovala pocity, mohol to byť u nej aj pocit vyhorenia, únavy zo života. Možno mala skutočne nejakú predtuchu, ja zas poviem, že to bola náhoda a opäť sme pri Bohu.“
V hre Pamäť vody, ktorá mala nedávno premiéru v SND, hráte dcéru so samovražednými sklonmi. V tejto inscenácii ste už nechápajúcou matkou. V ktorej polohe sa cítite lepšie?
„Aj v jednej, aj v druhej. Pre svoju mamu som stále dieťa, často na ňu reagujem neadekvátne, lebo je to silná osobnosť a ja sa popri nej nemusím stávať dospelejšou. A zároveň mám sama pätnásťročného syna, ktorého priam vidím v postave dcéry. Aj v živote hráme veľa rolí.“
Pohania od soboty v SND
O čom hra je a komu sa bude páčiť?
Dcéra Kristína je po pokuse o samovraždu z nešťastnej lásky v kóme. Bude žiť, stane sa zázrak? Niekto naň len podvedome čaká, iný sa modlí, ďalší spúšťa šamanský rituál.
Už tlačová konferencia k hre Pohania Anny Jablonskej ukázala, že inscenácia môže mať kontroverzné ohlasy - tak medzi bigotnými ateistami ako aj veriacimi. Okrem iného sa totiž vyjadruje aj k „obchodovateľnosti“ cirkvi. Hoci mnohé repliky pôsobia šokujúco, tvorcovia ňou nechceli nikoho dehonestovať, ani viniť, len klásť otázky.
Podľa Božidary Truzonovovej, ktorá v inscenácii predstavuje hlboko veriacu babičku Natáliu, bude text najviac rezonovať medzi rodičmi, ktorí sa pokúšajú pochopiť svoje deti. Ocenila hĺbku a majstrovstvo textu autorky, ktorá v čase písania tejto hry nemala ani tridsať rokov. „Raz ju budú študovať,“ povedala o tragicky zosnulej Jablonskej.
Režisér Marián Amsler text ocenený aj v kategórii scenárov uvádza v štýle nezávislého filmu – bez teatrálnosti a divadelných strihov.
Premiéra je v Štúdiu Novej budovy SND už v sobotu.
zu
