K tomu málu, čo Milan Kundera uzná zo svojho diela za vhodné uverejniť po česky, patrí niekoľko útlych knižiek esejí. Jedna z nich s názvom Můj Janáček vyšla pred ôsmimi rokmi a impulz opätovne po nej siahnuť práve teraz bol prozaický - cez víkend mala v SND premiéru Janáčkova opera Jenufa, možno viac známa ako Jej pastorkyňa.
Slovko prozaický nie je náhodné, okolo neho sa točí časť Kunderových úvah. Jej pastorkyňa je totiž jedna z prvých opier na svete, ktorá nebola napísaná na verše, ale na prózu. Podľa Kunderu dokonca patrí v tomto smere Janáčkovi prvenstvo, pretože objavil pre operu „svet prózy“, kde Kundera prózu neobmedzuje len na jazykovú formu, odlišnú od verša, ale vníma ju v zmysle každodennej, všednej tváre skutočnosti.
Neskrývaný Kunderov obdiv k Janáčkovi je legitímny, no do problémov sa slávny spisovateľ dostáva, keď tvrdo kritizuje škrty a zásahy jedného významného pražského dirigenta do partitúry Jej pastorkyne. Posúdenie ich (ne)vhodnosti je vecou hudobných vedcov, no Kundera to považuje za prejav gýču a dosť nešťastne uvádza ako rovnaký prípad síce problematický, ale len sémantický výklad (teda bez zásahov do textu!) známej Hemingwayovej poviedky istým literárnym kritikom. Takáto efektná, no chybná metodológia potom zákonite zneisťuje ďalšie argumentácie, no napriek tomu (či práve preto) je Můj Janáček, samozrejme, zaujímavým čítaním.
