Popová kráľovná Madonna má nový album. MDNA však nie je dobrá nahrávka.
Populárna hudba je čudné označenie. Spojenie slov, ktoré takmer nič neznamená, dokáže pod seba ukryť hocičo. O novom pope hudobní kritici rozprávajú vtedy, keď nikam nedokážu zaradiť experimentálny projekt nejakej elektronickej kapely. No nálepku „pop“ použijú, aj keď chcú písať o Britney Spearsovej či Lady Gaga. A najmä, ak hovoria o Madonne.
Ak za posledných dvadsať rokov vôbec v strednoprúdovej hudbe jestvovalo niečo ako kráľovná zvukových trendov, génius marketingu a módy, ktorý síce nikdy nevedel spievať, ale vždy udával budúcu podobu popu, bola to Madonna Luise Ciccone.
Dvakrát do tej istej rieky
Po štyroch rokoch teraz táto primadona šoubiznisu prichádza s novým albumom MDNA. V skutočnosti však s takýmto albumom prichádza po viac ako desaťročí – a dôvodom je William Orbit.
Keď na konci deväťdesiatych rokov vyšla nahrávka Ray of Light, bol to nielen obrovský komerčný úspech. V čase, keď sa ešte hudba predávala a kupovala v kamenných predajniach, album zaujal širokú aj odbornú verejnosť. Dodnes sa hovorí, že to je najlepší album, aký kedy Madonna nahrala.
O desaťročie neskôr Madonna natočila - inak veľmi nedocenenú – nahrávku Hard Candy a bol to prepadák. Robili na ňom síce Timbaland s Timberlakom, Danja i Pharrel Williams, no album neoslovil ani kritikov, ani predaje neboli obzvlášť závratné.
Madonna sa preto znovu zachovala ako obchodníčka. Keď to kedysi tak dobre fungovalo s Orbitom, prečo by to nemohlo fungovať znova? Výsledkom je MDNA.
Medzi tými dvomi nahrávkami je štrnásť rokov. No čas nie je najpodstatnejší rozdiel, ktorý leží medzi Ray of Light a MDNA. Oveľa zásadnejší je iný: z oboch albumov je dobrý iba jeden. A samozrejme, ten aktuálny to nie je.
Zábava to nie je
Dobrou otázkou je, kto za to vlastne môže. Či Orbit už nie je Orbit, alebo prizvanie elektrogýčiarov ako Martin Solveig a Benny Bennasi. Výsledkom je však album, ktorý by pred desaťročím možno zaujal niekde v lete na pláži. No dnes je tento pokus o konvenčnú tanečnú/popovú elektroniku všetkým, len nie zábavou.
Nie je problémom, že MDNA zúfalo chýba akýkoľvek zásadnejší pokus o originalitu, o ambíciu priniesť do muziky nejaký nápad. Horšie je, že na albume – v duchu normálneho strednoprúdu – chýba čo i len pokus takýto nápad odniekiaľ ukradnúť.
Hovoríme o hudbe?
MDNA sa vybral na cestu zbytočnej diskotéky pod vedením Davida Guettu, ktorá je dobrou kulisou len k strieľaniu papierových ruží a pretekom zrážajúcich sa autíčok na elektrinu. A ak aj na nahrávke nájdete aspoň snahu – sú tam vcelku dve – o niečo moderné či aktuálne, je to bezpečne skryté za treťou minútou. Nehrozí tak, že by to mohlo miasť poslucháča obyčajného rádia.
Je to o to smutnejšie, že po minulých pokusoch o inovatívny pop teraz prišla Madonna s niečím, čo by sa mohlo hrať v letnej rotácii hudobných televízií hocikedy v priebehu posledného desaťročia. To je strašne málo, a nebyť Nicki Minaj a M.I.A, bolo by to ešte menej.
Madonna však nie je umelkyňa, tobôž speváčka. Je šikovná šoubiznisová obchodníčka. Neprekvapí preto, ak z MDNA bude komerčne úspešná nahrávka. Ale o (novej) hudbe sa veľmi hovoriť nedá.
