Nemajte dobrý pocit. Svet nie je taký, aký má byť

Činohra SND uvádza hru o fyzicky bolestivom živote. Splnila si úlohu, Pohania sú inscenáciou s odvážnym umeleckým aj životným názorom.

Hru o fyzicky bolestivom živote uvádza Činohra SND. Splnila si úlohu, Pohania sú inscenáciou s odvážnym umeleckým aj životným názorom.

V čo vlastne veríme? V najvyšší rozum, v boha kresťanov či predkov? Akú modlitbu budeme odriekať, keď sa ocitneme v nebezpečenstve? Čo povieme našim dcéram o základoch sveta, čím ich presvedčíme, aby nevyskakovali z okien? Otázky, ktoré kladie dramatička Anna Jablonská, nie sú súčasťou lekcie filozofie, ale fyzicky bolestivého života.

Besy vládnu svetom, aj preto sú Pohania poslednou hrou mladej autorky. Pred smrťou však v nej stihla podať znepokojujúcu správu o svete. Ani inscenácia režiséra Mariána Amslera neobrusovala hrany, pracovala citlivo s poéziou aj so zhnusením, šokom či provokáciou. V niektorých scénach je ktosi navyše – diabol či zlý duch? Zhmotnenie besov do akýchsi križiakov či šamanov je trochu gýčové, ale zapadá do snahy o povýšenie inscenácie nad rámec televízneho realizmu.

Prvá časť je naturalistickým pohľadom do domácnosti, do ktorej nečakane pribudne babička žijúca dovtedy po kláštoroch. Už ako mladá prenechala výchovu svojho syna starým rodičom, za dôležitejšie považovala sa zaňho veľa modliť. Jej nevesta Marína považuje zas za najpodstatnejšie udržiavanie domácnosti – dookola opakuje, že na všetko je sama. Jej pasívny manžel len čaká na svoju veľkú šancu v umení, pričom nechápe, že už na to nemá talent. Navonok arogantná dcéra túži po láske a pochopení.

Inscenácia stojí aj padá na hereckých výkonoch. Babička Božidary Turzonovovej je dokonale prepracovaná, maximálne vierohodná. Zuzana Fialová bola typovo ideálnou realitnou agentkou, no zbytočne udržiavala svoj herecký prejav v neustálom fortissime. Marián Geišberg vytvoril presnú štúdiu slabého, rezignovaného muža. Svetobežnícky sused Františka Kovára má niekoľko silných výstupov, Peter Trník zvládol neľahkú úlohu prezentovať tri odlišné postavy vrátane poetických vložiek. Alexandra Palatinusová bola ako rozorvaná dcéra Kristína výrazná, skôr presvedčivá ako nie.

Scéna je maximálne funkčná, umožňuje aj v obmedzenom priestore štúdia zmeny priestorov. Kostýmy sú možno trochu expresívnejšie, ako museli byť. Hudba Slavomíra Solovica je filmovo podmaňujúca a je hlavným činiteľom zmien nálad.

Pohania sú inscenáciou s odvážnym umeleckým aj životným názorom, ktorá nevyhnutne vyvoláva emócie. Tvorcovia pootvárali priveľa Pandoriných skriniek na to, aby sme z predstavenia odchádzali s dobrým pocitom, že svet je taký, ako má byť. Dokonalé skrotenie zlých duchov by si možno žiadalo viac skúsenosti, ale úloha divadla spochybňovať to, čomu sami neveríme, bola naplnená.

ico