Vincent Delerm vydal album s názvom Vincent Delerm. FOTO - SÉBASTIEN MERLET
Autor a skladateľ Vincent Delerm kedysi študoval literatúru. Hrával najskôr doma, potom v maličkých sálach v Rouene, kde býval. Neskôr v ešte menších v Paríži, napríklad v pivnici, kde je divadlo des Déchargeurs so štyridsiatimi stoličkami. „Tu som hrával raz do týždňa cez zimu 2000 a 2001. A tu ma, ako sa hovorí, objavili. Potom som hral v prvej polovici koncertu Thomasa Fersena v Cigale. A prišiel album.“
V divadielku des Déchargeurs na parížskom Montmartri ešte občas spieva. Sprevádzajú ho sláčiky a vždy klavír, na ktorom hrá sám - krásny ako postavy francúzskych filmov. Môžete sa spoľahnúť a pokojne sa nechať pohojdávať nežnou a ironickou nostalgiou.
So spisovateľskou askézou
Počuť, že jeho hlas nikto neškolil. „Nepáči sa mi nápad chodiť na hodiny spevu. Patrím trošku ku kultúre šansónov, ktoré spievali herci alebo herečky. Občas ste na hrane muzikality, ale ak nespievate falošne, tak je to v poriadku a môže to dopadnúť neporovnateľne ľudskejšie. Dávam prednosť tomu, čo je surovšie, menej vyleštené, ale väčšmi sa to do vás zavŕta.“ Tvári sa ako divadelný herec. Akú postavu hrá? „Dajme tomu, že moja postava je trošku snob v tom, ako ním nie je.“
Kedysi napísal prácu o Francoisovi Truffautovi. Je isté, že miluje film. Takým ľuďom sa vo Francúzsku hovorí cinéfil. „Dejiny filmu nepoznám celé, môj background je deravý. Ale intimizmus v tom, čo robím, je odtiaľ, z filmov, ktoré ma ovplyvnili. Nakoniec, prvé, čo mi napadne, je vždy filmová scéna. Potom sa pokúšam prispôsobiť si ju. Potrebujem z nej vyrobiť obrazy, ktoré by ľudia čítali rovnako ako ja. Aby vedeli, čo chcem povedať.“
Jeho texty sú vzorom jednoduchosti a humoru ako štýlu. Sláčiky sprevádzajú tak Fanny Ardant et moi (Fanny Ardant a ja), ako upršanú filmovú Deauville sans Trintignant (Deauville bez Trintignanta). A do dokonalosti dovádza tak nudu shakespearovského monológu na avignonskom festivale, ako zdesenie z budúcich vzťahov s potenciálnymi svokrovcami.
Vincent Delerm ponúka reflexiu každodennosti, príbehov, čo sme všetci niekedy zažili. „Keďže mám bližšie skôr k textom než k hudbe, paradoxne sa oveľa viac zaoberám ňou.“ Čaká na hudbu, ktorá mu vyhovuje, a k nej píše. „Keď mám hudbu, slová mi idú oveľa rýchlejšie. Hudba prinesie to zrýchlenie, lebo prinesie emóciu.“
Nikdy nenapísal scenár ani novelu. „Práve pre toto,“ hovorí. „V pesničke sa mi darí obchádzať určitý druh statickosti.“ Vo Francúzsku sa vždy donekonečna debatovalo o tom, či je šansón vysoké umenie, alebo nízke. „Je to disciplína, ktorá je trocha hybridná aj trocha smiešna, môžete ju robiť ako diletant a ja ju mám najradšej s askézou spisovateľa.“
Nostalgia pichľavých maličkostí
Texty sú občas zafarbené nostalgiou, občas vie byť Vincent Delerm pichľavý a ironický, často nepriamo, napríklad, keď si číta Cosmopolitain, výpravný magazín, ktorý mu zabudnutý na gauči zanechala jeho posledná priateľka - tu sa ozýva hlasom Irene Jacob, herečky z filmov Krzystofa Kieslowského.
Ktorý muž v jeho veku sa nepokúšal čeliť hrôze z neznámych rodičov svojej priateľky a nepreberal v duchu všetky hypotézy o tom, čo budú zač? Kto nezažil tie nekonečné minúty, keď náš duch, čo by podľa správnosti mal práve sledovať drámu, blúdi zúfalo neprítomný ďaleko od témy („Počas prvej scény som sa díval zboku, skúšal som pochopiť, ako mala začesaný vrkoč, počas druhej som myslel na to, ako bola pred dvoma rokmi na pláži v Bénodet na dovolenke.“)? A potom si predsa len zauvažuje o dramatickom umení („Koniec koncov, réžia nebola úplne najhoršia, žiadne dekorácie, žiadne kostýmy, brutálny nápad, žiadna intonácia, žiadne premiesťovanie, nakoniec, ani žiadne publikum, človek si povie, prečo nie?“).
Jeho otec Philippe Delerm je známy prozaik. Nemá Vincent ten zmysel pre presné reprodukovanie drobností zo života po ňom? „Je to skôr všeobecnejšie, výsledok môjho vzdelania, toho, čo som doma počúval alebo čítal. Posadnutie jednoduchosťou, literatúrou, čo vás netýra. Hlásim sa k nemu v tom, čo má rád a čo ma naučil objavovať svojím písaním.“
Hovorí, že ho ovplyvňujú Briti, lebo má rád literatúru o vzťahoch. „A to, čo nájdete u Nathalie Sarraute, skúšať pochopiť, prečo tá najbezvýznamnejšia vec môže mať neobyčajne významné následky.“
Nekladie si otázku, do akej kategórie patrí. To, o čom píše, sa často odohráva medzi štyrmi stenami. „Netrápi ma, že iní nás dávajú do priečinkov, kým sú to pekné priečinky!“
