Janáčkova opera Jej pastorkyňa patrí medzi najhranejšie vo svete. Po Košiciach uviedlo jej inscenáciu aj SND pod názvom Jenůfa.
Voči Leošovi Janáčkovi, niekdajšej stálici slovenských operných javísk, sa naše divadlá už štvrť storočia správajú macošsky. V aktuálnej sezóne akoby sa snažili moravskému géniovi svoj nezáujem vynahradiť. Dva týždne po košickej premiére Jej pastorkyne uviedlo novú inscenáciu rovnakého diela Slovenské národné divadlo. A podobne ako Košice, aj Bratislava na realizáciu pozvala český tím.
Racionálne a chladné
Tesná následnosť premiér zvádza k porovnávaniu. Z neho vychádza košická inscenácia charakterovo prepracovanejšia a hudobne strhujúcejšia. Akoby sa v Bratislave na výtvarne čistej, priestorovo veľkorysej scéne Jána Zavarského vášne Janáčkovej komornej drámy rozriedili. To bol dominantný dojem z prvej premiéry, ktorú ovládol vizuálny i zvukový chlad.
Dirigent Jaroslav Kyzlink meral partitúru príliš „akurátnym“ metrom, koncepcii chýbala vzrušujúcejšia dramatická pulzácia. Racionálnu líniu predurčila aj hviezda prvého obsadenia Eva Urbanová. Slávna česká Kostelníčka rokmi vycibrila rozpornú hrdinku do detailne premyslenej, vokálne a herecky vysoko štylizovanej kreácie dedinskej aristokratky, čím ju však zbavila ľudského tepla i uveriteľnosti.
Predstavenie neodkliali ani ďalší. Kataríne Juhásovej-Štúrovej (Jenůfa) napriek pekne dozrievajúcej farbe hlasu stále sedí najmä dievčenský rozmer prvého dejstva. Miroslava Dvorského (Laca) limitovala labilnejšia vysoká poloha, postavu Števu (Peter Berger) ponechal režisér v zaužívanej šablóne plytkého ľahtikára.
Na obsadení záleží
Prekvapenie priniesla sobotňajšia druhá premiéra, ktorá rozmrazila chladné dojmy z piatka. Ľubica Rybárska je jednoduchšou, no o to ľudskejšou, materskejšou Kostelníčkou. Adriana Kohútková najmä od druhého dejstva, keď Jenůfa príde o dieťatko, ťala do živého – jej hrdinka je neafektovaná, dojemná, v tóne vrúcne ženská. Postava povrchného Števu sadla spevácky dobre disponovanému Tomášovi Juhásovi ako uliata. A vokálne perfektný, charakterovo krásne odgradovaný Laca Petra Bergera by sa nestratil ani na európskych javiskách.
Bratislavská inscenácia nie je zásadným príspevkom do janáčkovskej tradície. Martin Otava nevložil povahy a motivácie postáv pod mikroskop, ako to urobil jeho kolega Michael Tarant v Košiciach. Ak však budete mať šťastie a zafunguje chémia, môžete zažiť večer, ktorý pohladí ucho i dušu.
