Pani z Číny mu porozumie tiež

Fínsky skeptik Aki Kaurismäki nakrútil Le Havre, optimistický film o imigrácii

Film Akiho Kaurismäkiho Le Havre patrí k tomu najkrajšiemu, čo sa v poslednom čase dostalo do našich kín.

Budem sa tváriť veselo, rozhodol sa Aki Kaurismäki, keď mal jedenásť rokov. Vtedy vraj zažil prvú dezilúziu zo života a povedal si, že nebude kaziť radosť tým, ktorí k nej ešte nedospeli. Neskôr, keď už sa stal režisérom, si tiež povedal, že čím bude svet okolo neho bezútešnejší, tým budú jeho filmy optimistickejšie. Takže vyzerajú vtipné, hoci sú vlastne smutné.

Jeho nový film Le Havre je o imigrácii a o postoji, ktorý voči nej Európa zaujala. Nenakrútil ho doma vo Fínsku, ale vo Francúzsku. Ako dôvod zvykne uvádzať, že nikto nie je taký zúfalý, aby chcel utiecť do Fínska. Južná Európa je však predsa len miesto, kde sa nelegálne cesty afrických imigrantov začínajú častejšie. Francúzske vody pri pobreží sú plné odhodených pasov a dokumentov.

Preto jeden mladý muž v Le Havre hovorí: „V papieroch mám napísané, že som z Číny, ale nie som. Prepašoval som sa sem vlakom, zaplatil som si novú identitu, mám sociálne poistenie. Môžem aj voliť, kebyže chcem. Uživím svoju rodinu a som šťastný muž. Ale nie som to ja.“

Volá sa Marx

Hlavným hrdinom Kaurismäkiho filmu je však Francúz. Domáci, a predsa trochu vypudený. V Le Havre žije preto, že ako spisovateľ skrachoval v Paríži, jeho bohémsky život sa skončil, a tak teraz čistí topánky. Na obed si kupuje sendvič v stánku a chodí ho zjesť na schody v prístave. A tam aj raz uvidí hlavu černošského chlapca, ktorá sa vystrčí z vody a pýta sa ho: „Sme v Londýne?“

Tento muž sa volá – tak trochu symbolicky – Marcel Marx – a kým je jeho žena vážne chorá v nemocnici, chlapca si vezme k sebe a hľadá spôsob, ako mu pomôcť na druhú stranu mora.

Je to veľmi prostý príbeh, so všetkými prvkami, ktoré sú pre Kaurismäkiho typické. Keďže je svet stále chladnejší, kulisy si pokojne preštylizoval do sedemdesiatych rokov. Na stoloch je vždy nejaká váza s kvetinou, tváre sú bez výrazu, aj keď sú v údive alebo šoku, ľudia hovoria spisovne a kultivovane, akokoľvek sú v spoločnosti na okraji, a hovoria málo.

Je to čistá filmová a životná esencia, ktorej musí, ako hovorí sám režisér, rozumieť aj pani z Číny.

Hovorme o zázraku

Kaurismäki je skúsený filmár a občan so skúsenosťami, takže nás nechce svojím filmom presvedčiť, že on by vedel, ako problém s imigráciou vyriešiť. Opisuje spoločnosť, ktorá sa dostala do zúfalého stavu a keby jej nejakí sociálni inžinieri alebo lekári chceli nahovoriť, že sa z toho dostane, museli by opustiť terminológiu vedy a hovoriť o zázraku.

On preto vytvoril svet, kde sa Marcel Marx môže spoľahnúť na to, že mu pomôže predavačka, ktorej dlhuje za bagety, a kde sa prejaví spolupatričnosť starých rockerov. Aj policajný inšpektor sa v ňom cíti – napriek verejnej mienke – ako človek a knižka občianskeho práva má na súdoch predsa len ešte nejakú váhu.

Ešte raz upozorňujeme, že čím viac krásy v tomto filme zrieme, tým väčšia skepsa viedla režiséra k tomu, aby ho nakrútil. Keď už nám raz však taký optimizmus ponúkol, skúsme ho využiť a uverme, že aj najdivokejšia fantázia Akiho Kaurismäkiho musí mať svoje základy v skutočnom živote.