SME
Streda, 28. október, 2020 | Meniny má DobromilaKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Peťa Polnišová: Bola som brutálna pionierka

Kým bulvár rieši mňa, kašľať na to, ale keď mi siaha na dieťa, dokážem byť veľmi nervózna a agresívna, tvrdí v rozhovore herečka Peťa Polnišová.

Narodila sa v roku 1976, vyštudovala bábkoherectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pred vysokou školou pracovala v Anglicku ako aupairka a čašníčka, po nej v talianskom bábkovom divadle Teatro Laboratorio Mangiafuoco. Po návrate nastúpila dNarodila sa v roku 1976, vyštudovala bábkoherectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pred vysokou školou pracovala v Anglicku ako aupairka a čašníčka, po nej v talianskom bábkovom divadle Teatro Laboratorio Mangiafuoco. Po návrate nastúpila d (Zdroj: SME - Miroslava Cibulková)

Poznáte nejaký dobrý vtip?

Za čínskym vládcom príde služobník a hovorí: „Napadli nás Slováci, čo budeme robiť?“ Vládca sa pýta: „A to je čo za krajina?“ Sluha odpovedá: „Taká malá v strednej Európe.“ Vládca: „Koľko ich je?“ Sluha: „Päť miliónov.“ Vládca: „A v ktorom hoteli bývajú?“

Čakáte druhého potomka. Ako sa má?

Dobre. Musím si zaklopať, lebo je to v relatívne vyššom veku, s ktorým sa už spájajú aj nejaké tie riziká, ale zatiaľ všetko klape.

Prebieha toto tehotenstvo inak ako prvé?

Úplne inak. Myslela som si, že keď si človek bez problémov odbije to prvé, druhé už bude pohodička. Houbeles, teraz mi býva častejšie zle.

Fyzicky?

Aj psychicky. Neviem, či sa tie hormóny zbláznili, ale prvé tri mesiace boli oveľa náročnejšie, než pri prvom dieťati.

Nepomáhajú ani kyslé uhorky?

Kdeže, na tie vôbec nemám chuť. Zvláštne je, že som dokonca počas tohto tehotenstva schudla. Pri prvom som pribrala na slona, teraz to vyzerá tak, že budem mať skvelú postavu.

Do konca leta, keď máte termín, to ešte dobehnete.

Snáď ale nie toľko, aby mi vystavili zakáľačský preukaz. (smiech)

Keď mi bulvár siaha na dieťa, som agresívna

Bezprostredne po pôrode je to u žien rôzne – jedny sú v eufórii z toho, že priviedli na svet nový život, iné sú unavené, ubolené, a potrebujú si najskôr oddýchnuť, až potom sa začnú tešiť. Ako to bolo u vás?

Keď som malého prvýkrát počula, hneď som sa od radosti roztriasla a rozplakala. Keď mi ho priložili, bol to nádherný pocit, nedokážem ho k ničomu prirovnať. Ide o takú zvláštnu satisfakciu prírody, akoby som zavŕšila istú úlohu... naozaj to neviem lepšie opísať. Bolo to dokonalé, euforické, a hoci som rodila 11 hodín, cisárskym rezom a na druhý deň pajdala ako ranená, vôbec som necítila fyzickú bolesť. Hneď som sa o neho chcela starať.

Vaše terajšie tehotenstvo si podáva aj bulvár. Odkiaľ o ňom vie?

Netuším, vedela o ňom len moja rodina. Pravdou však je, že som kvôli tehotenstvu musela absolvovať viacero vyšetrení, robili mi rozbory krvi, čiže vietor možno fúka odtiaľ. Možno nejaká pani sestrička, pacientka, čo ja viem... Bulvár sa to dozvedel pomerne rýchlo, až som bola prekvapená. A to som sa tešila, že si to nik nevšimne až do pôrodu.

Bulvár už o vás napísal aj viacero nezmyslov, napríklad ten, že v tehotenstve pijete alkohol, pritom ste v pohári na šampanské mali džús. Dotýka sa vás to?

Áno, človeka to rozhádže. S tým džúsom to bolo pritom celé podozrivé, lebo dotyčný človek mi ho vyslovene nanucoval. Zrejme preto, aby si ma mohli odfotiť. Vôbec som naň nemala chuť.

Dá sa na tieto praktiky zvyknúť?

Nedá, človek sa len stane odolnejším. Najhoršie na bulvári však nie je to, čo o vás zverejní. Občas sa trafí, občas napíše úplné hovadiny, ale to má logiku. Z niečoho predsa musí fungovať, a tak si niektoré veci vymyslí. Neviem si však zvyknúť na to, že by som zrazu mala byť pod nejakým stálym drobnohľadom a môj osobný život sa má stať verejným len preto, že sa ukazujem v telke.

Konkrétny príklad?

Z ničoho nič mi trebárs zavolá nejaký človek s tým, že vraj som zrušila nejaké predstavenie, lebo môj syn je chorý. Prečo by mal niekto riešiť moje dieťa? Čo si to dovoľujú? Kým ide o mňa, kašľať na to, ale keď mi začínajú siahať na dieťa, dokážem byť veľmi nervózna a agresívna.

Žaloby nemajú zmysel

Faktom ale je, že niektoré paródie na osobnosti sa bulváru podkladajú. Volajú ho, aby si ich prišiel odfotiť, lebo im ochorela mačička, udreli si ručičku, rozišli sa s partnerom a podobne. Tvrdia to samotní redaktori bulváru a budí to dojem, že umelci sú pozéri, ktorí akože kašlú na bulvár, ale v skutočnosti ho potrebujú.

Neviem, vo svojom okolí takých ľudí nemám. Nik z nich nie je taká sebastredná hyena, aby im volala, to je jednoducho fakt. Iná vec je, že pracujem v šoubiznise, a ten má množstvo kategórií – od superstaristov cez rosničky, hercov, režisérov až po neviem koho. Rozumiem teda, že sú aj profesie, ktoré prežijú len vtedy, ak sa o nich bude písať. Napríklad moderátorky erotických relácií tak fungovali, s bulvárom sa vopred dohadovalo ich PR.

Tak vidíte.

Rešpektujem to, ale nemám rada, ak mi niekto nanucuje pocit, že to potrebujem aj ja. Ak mi redaktor povie, že ma sledujú a píšu nezmysly, lebo sa to dobre predáva, dokážem to prijať. Ak však niekto skúša moje nervy slovami, že vraj zrádzam čitateľov bulvárnych novín, lebo som nepovedala, v ktorom mesiaci tehotenstva práve som, tak to teda nie. Na druhej strane treba priznať, že sa to už trochu mení.

Čo?

Prístup bulváru. Záleží však od konkrétneho redaktora a, samozrejme, aj od konkrétneho plátku. Niektorí komunikujú slušne, iní naopak. Sú aj takí, čo len niečo napíšu a ani sa neunúvajú zavolať. Bola som však milo prekvapená, že keď som niektorým redaktorom vysvetlila, že tehotenstvo je pre mňa – najmä v prvej fáze – krehkou záležitosťou, a že ho nechcem riešiť verejne, rešpektovali to. Isté tabu tu teda ešte existuje. Na rozdiel od Česka.

latinak.jpgAk máte Piano, prečítajte si už dnes netradičný rozhovor s hercom Lukášom Latinákom. Tvrdí, že premýšľal nad odchodom z postavy Hurku v Profesionáloch a rozpráva nádherné veci o sklárstve, ktoré vyštudoval, aj o živote tam, kde platí heslo „tuhý život, tuhá pálenka".

Viacerí umelci potvrdili, že bulvár im zavolal a vydieral ich, že buď niečo prezradia sami, alebo si na nich niečo vymyslia. Rovnako je pohodlnejšie poskytnúť bulváru vlastné fotky, napríklad z dovolenky, ako sa nechať paparazzovať.

Jasné, deje sa to, hoci oni to nahlas nepripustia. Keď vidím v bulvárnom plátku formuláciu, že „nemenovaný kolega potvrdil, že Petra je na dne a v depresiách,“ zásadne ide o vymyslenú informáciu. Na druhej strane robím povolanie, v ktorom som na očiach, a tak si zrejme musím zvyknúť. Je mi síce nepríjemné, ak ma sledujú a fotia, lebo idem do lekárne, ale čo narobím.

To naozaj sliedia aj po takýchto nezmysloch?

Áno, pokojne sedia v zaparkovanom aute pred vaším domom. Veď ja som v bulváre nemala ani jednu takúto fotku dobrovoľnú. Ani keď som šla so svojím dieťaťom na letisko, ani v tehotenstve. Takých prípadov bolo množstvo. Čudujem sa tomu, lebo z pohľadu médií mám pomerne nudný život. Napriek tomu vždy aspoň raz za mesiac objavím nejakú svoju fotku v novinách. Z nákupu, z letiska, odkiaľkoľvek.

Nemali ste chuť ich žalovať?

Mala, a to vtedy, keď sa už začínali dotýkať aj môjho syna. Potom som si uvedomila, že pri slovenskej justícií to nemá veľký zmysel. Navyše viem, že aj keby som vyhrala, bulvár si na mne zgustne neskôr a ešte horšie. Oni si počkajú a potom vám to zrátajú. Jeden známy herec ich zažaloval, vyhral peniaze, ale keď sa mu niečo stalo, tak si na ňom zgustli. Ja to ani neberiem osobne, sme pre bulvár len produkt, ktorý predáva titulky. A je jedno, či preto, lebo mám jednu alebo tri nohy.

peta6_cibulkova_sme.jpg

Bola som brutálna pionierka

Odkiaľ pochádza priezvisko Polnišová?

Vraj je poľské, prípadne nemecké. Pravdy sa však nedopátram, myslím si, že sme skôr nejaká „sebranka“ všetkého druhu, veď sa tadeto prehnali aj Turci. Koniec koncov, z otcovej vetvy sme tak trochu polocigáni, dokonca mi tvrdil, že náš praprapredok bol cigánsky primáš na dvore Márie Terézie. Otázka je, či mu to veriť. (smiech)

Aké ste boli dieťa?

Učiteľky v škôlke ma najskôr zbožňovali, potom znenávideli, lebo som bola príliš aktívna a veľa vymýšľala. Bolo ma treba držať na uzde. V škole som sa učila priemerne, najskôr na jednotky, dvojky, neskôr na gympli sa to dosť zhoršilo. Ale zato na základke som bola neuveriteľne aktívna pionierka. Brutálna pionierka.

Ako sa prejavuje brutálna pionierka?

Tak, že naša rodina, čo počúvala Hlas Ameriky a Slobodnú Európu, sa zrazu musela vysporiadať s mojimi písačkami a recitovaním o revolučnom Leninovi. Všetci len prevracali oči a čakali, kedy ma to nadšenie opustí. Ale zaujímavý bol aj môj brat Braňo – Auroru nakreslil ako plachetnicu. Na neho teda bola rodina pyšná, kým ja som chodila po súťažiach s revolučnými žvástami. (smiech) Moja mama je síce pomerne liberálna, ale neskôr mi hovorila, že len ticho trpela a dúfala, že ma to prejde. Prešlo.

Revolučné nasadenie ste ale kompenzovali športom.

To áno, hádzanou, volejbalom aj softbalom. Športovala som intenzívne, potrebovala som to. Na rozdiel od súčasnosti som totiž niekde musela vymlátiť všetku tú energiu.

Prečo na rozdiel od súčasnosti?

Vekom som dosť skomótnela. Ako hovorí ajurvédska medicína, prešla som do stavu kafa – mierna nadváha, pokojnejšie pohyby. Energiu si vybíjam už len v divadle. To je celkom dobrý bič na moju povahu.

V Partičke nepôsobíte práve komótne.

Lenže ešte ste ma nevideli doma. Tam ledva prejdem z obývačky do kuchyne. Môj partner by vám to potvrdil. Som typ, ktorý keď nemusí inak, funguje len v úspornom režime.

Mýlili si ma s Mečiarovou

Po gymnáziu ste odišli do Anglicka. Prečo?

Chcela som sa naučiť po anglicky, preto som sa tam starala o deti a neskôr robila v bare. Nechcelo sa mi učiť ten jazyk doma, lepšie je to v prostredí, ktoré ním hovorí. Platila som si tam drahú jazykovú školu, pričom som si na ňu tvrdo zarábala. Urobila som dobre.

Lenže potom ste sa vrátili a šli na bábkoherectvo. Nechceli ste robiť skôr činohru?

Chcela, ale neprijali ma, vypadla som už v prvom kole. Nie však ich vinou, nevedela som, čo odo mňa čakajú, navyše som bola šialene vystresovaná. Vôbec sa im nečudujem. Najhoršie bolo, že si ma tam všetci mýlili s Magdou Mečiarovou. Ostatní adepti mi len šepkali, že ma preto určite príjmu. (smiech)

Magda Mečiarová?

Jasné. Jedna baba ma tak priamo oslovila, iní mi kurizovali, zjavne sme sa podobali. Keď ma v tom istom roku prijali na bábkoherectvo, aj spolužiaci mi potvrdili, že si ma mýlili práve s Mečiarovou dcérou.

Prečo sa bábkové divadlo u nás stále spája najmä s deťmi a nerobia sa bežne aj predstavenia pre dospelých?

Práve bábkové divadlo pre dospelých bol môj tajný sen. Pokúšali sme sa o to aj my, ale v daných podmienkach to nešlo. V Česku to pritom funguje, majú tam obrovské a vypredané produkcie pre dospelých. Niečo sa však podarilo aj tu, napríklad mám rada bábkové divadlo Gejzu Dezorza, ktoré má hviezdičkovú kvalitu. Jeho predstavenia sú nádherné a vtipné. Verím, že sa dostane do povedomia širokej verejnosti, lebo človek sa tam strašne nasmeje. Dokonca viac ako na bežnej produkcii so živými ľuďmi.

Bábkoherectvo v praxi ste si otestovali po vysokej škole, keď ste odišli do Talianska.

Mala som tam kamarátov, tak som si povedala – kedy, ak nie teraz? Nikdy som nechcela odísť navždy, ale opäť sa tam dal učiť nový jazyk. A keď som pomerne rýchlo dostala príležitosť nastúpiť do tamojšieho divadla, nebolo o čom.

To vás vzali bez taliančiny?

Mala som nadrilované možno štyri vety. Ukázala som im však svoje portfólio, pričom oni tam dosť uznávajú naše východoeurópske umelecké školy. Samozrejme, dali mi aj podmienku, že sa rýchlo naučím jazyk. V Taliansku je veľa bábkohereckých súborov, ale nemajú na to školy, tak boli unesení z toho, že som to vyštudovala, tobôž v krajine, kde má výroba bábok svoju tradíciu.

Žili ste v Anglicku, Taliansku, teraz s partnerom aj vo Francúzsku. Dali vám niekde pocítiť, že ste cudzinka?

Vôbec. V Paríži bývame v mimoriadne kozmopolitnej časti, je tam sústredených iks národností, nik nerieši, či je niekto v burke alebo tunike, potrpia si len na to, aby sa človek, ktorý tam žije dlhšie, naučil aj jazyk. Angličania to očakávajú automaticky, keďže oni sa iné neučia, Taliani sú zase emotívni, ale otvorení a srdeční. Všade som bola vítaná.

peta4.jpg

Komerčne úspešné ksichty majú na filmy trochu smolu

Ste vyťažená v divadle aj v televízii, ale do filmov vás príliš neobsadzujú. Niektoré tváre hrajú pomaly v každom českom aj slovenskom, vy ste hrali len vo filme Muzika. Prečo?

Partner mi stále tvrdí, že keby som s mojím portfóliom žila vo Francúzsku, už som tam filmovou hviezdou. Je to o biznise. Ak tam nejaký producent pochopí, že ste úspešný v televízii, okamžite sa vám hrnú ponuky aj z filmu, lebo je predpoklad, že na vás ľudia prídu aj do kina. Na Slovensku to tak nie je. Treba však priznať, že niektoré filmy som odmietla, lebo radšej žiadny ako taký, s ktorým sa nestotožním. Problém je však v inom – u nás sa filmy veľmi nenakrúcajú, a ak aj áno, filmári majú radšej neopozerané tváre. Takú im ponúknuť nedokážem, keďže verejnosť ma pozná z iných projektov. Komerčne úspešné ksichty majú tak trochu smolu. Je to však legitímne.

Neviem, či to platí, v Česku sú vo filmoch bežne aj opozerané tváre, viď Jiří Macháček alebo Aňa Geislerová. Trochu to preženiem, ale tí sú prakticky v každej produkcii.

Lenže oni sú opozeraní filmovo, nie z iných komerčných projektov. Málokomu sa podarí to, čo napríklad Georgeovi Clooneymu, ktorý začínal v seriáloch, efkových filmoch a skončil v áčkových produkciách. U nás sa komerčne úspešní ľudia selektujú. Takí Lukáš Latinák alebo Ľuboš Kostelný hrali aj vo filmoch, ale najviac vtedy, keď ešte neboli veľmi známi. Teraz sú populárni z komerčných sitkomov a nebadám, že by u nás dostávali veľké filmové ponuky.

Tu sa navyše nerobia filmy preto, aby zarobili a mohli sa nakrútiť ďalšie, skôr ide o umelecké vízie a výpovede autorov, ktoré nie sú vždy príliš navštevované. Je v poriadku, že vznikajú, niektoré z nich sú fajn, ale úplne tu chýba vlna strednoprúdových filmov. Tie predsa nemusia byť nutne nekvalitné. Príkladov zo zahraničia je dosť.

Nie je vám to ľúto?

Trochu je, ale nemyslím si, že už do konca života nepríde žiadna ponuka. Aj nedávno som mala hrať v jednom filme, len sa nakoniec nerealizoval. Nie je to teda tak, že keď niekto počuje meno Polnišová, hneď kričí apage satanas. Faktom je, že filmy, v ktorých by som so svojím portfóliom mohla hrať, tu neexistujú. Môže mi to byť ľúto, ale nikoho z toho neobviňujem.

peta2_sita.jpg

V relácii S.O.S. nešlo o veľké peniaze

Divadelne ste rástli najmä v GUnaGU. Pri menších divadlách je zaujímavé, že ich predstavenia sú prakticky vždy vypredané, je problém sa na ne dostať, lebo hrajú v malých priestoroch pre pár desiatok divákov. Nie je to škoda?

Práve na takých priestoroch však tieto divadlá stoja. A lepšie je, keď sa diváci o lístky trhajú, ako keď ostanú v pokladni.

Množstvo ľudí však odrádza, že opakovane nezoženú lístok. Poznám to z vlastnej skúsenosti, tento problém má nielen GUnaGU, ale trebárs aj Radošinské naivné divadlo. To býva vypredané mesiac vopred.

To je síce pravda, lenže pre takéto divadlá je problém nájsť väčšie priestory. Ide o dotované súbory, ktorým pomáha aj mesto, presťahovať sa inde je problém. GUnaGu však robí produkcie práve pre malý priestor s 90 divákmi. Nehovorím, že by sa nehodil väčší, ale určite nie príliš. S našimi predstaveniami sme chodili aj po Slovensku a keď sme hrali pre 600 ľudí, už sme cítili, že je tam iná atmosféra. Ustáli sme to, ale strácalo sa čaro malého divadielka ako zdravej alternatívy Slovenského národného divadla. V obrovskej sále to divák nedokáže precítiť tak, ako keď je v bezprostrednej blízkosti hercov na javisku.

Bolo práve GUnaGU miestom, kde sa zrodila myšlienka na humoristickú reláciu S.O.S.?

Z personálneho pohľadu áno, z hľadiska žánru nie. Celé to vzniklo na kolene, pôvodne to malo vyzerať inak, finálna podoba sa však posunula. Ani neviem prečo.

STV na to kývla hneď?

Vtedy bola v situácii, že kývla asi na všetko. Riešila to produkčná agentúra, ktorej riaditeľ nás videl na nejakých predstaveniach a napadlo mu, či by sme podobné formy nedokázali robiť aj v televízii. Nakoniec to bolo celkom úspešné.

Práve cez S.O.S. ste sa vyprofilovali ako známa herečka. Na druhej strane neublížila relácii frekvencia, v ktorej sa vyrábala? V záverečnom období akoby tvorcovia strácali dych, lebo naplniť desiatky minút humorom je ťažké.

Najskôr sme mali až 45 minút, potom menej. Veď práve preto sme si nakoniec povedali, že stačilo. Sme pomerne sebareflexívne typy, takže sme vedeli, že ďalej to už neutiahneme. Možno by sme zvládali ťahať ďalšie tri roky, otázne je, akú by to malo úroveň.

Pribúdalo by vaty.

Áno. My už sme sami začínali cítiť, že sme sa opotrebovali. A presne to isté sa stane aj Partičke – raz príde moment, keď pocítime, že to nemáme kam potlačiť a zastavíme to.

Bolo vám ľúto konca S.O.S.?

Ani nie, hoci Roman Pomajbo mi vtedy povedal, že som sa k tomu postavila chladne. Mala som však pocit, že je načase skončiť a posunúť sa. Koniec koncov, všetci sme sa uplatnili v iných projektoch, takže žiadny problém.

V relácii ste parodovali množstvo ľudí. Urážalo ich to?

Na začiatku sa to možno dotklo Eugena Kordu, teda Eugena Mordu, ale s ním sme si to vysvetlili a nebol žiadny problém, dokonca s nami nahral nejakú scénku. Hnevala sa aj Edita Sipeky, ktorá mi telefonovala, že ak hrám Editu Papeky, tak urážam jej cvičenky, ale potom pochopila, že ide o humor, a prišla si s nami zahrať do silvestrovského vydania, pričom bola veľmi milá.

Okrem Mojsejovcov, ktorých sme hrali ako Monsterovcov, a Ivany Christovej, sa teda neurazil nik. S Ivanou sme si to vysvetlili, s Mojsejovcami sme ani nechceli. (smiech) Neurobili sme predsa nič zlé, len sme spracovali istý fenomén. A ani sme sa nenamakali, lebo parodovať ľudí, ktorí uverili vo vlastný svet a nemajú v podstate žiadnu sebareflexiu, nie je také ťažké. Boli však aj ľudia, ktorí sa tešili, ak sme ich parodovali. Naším cieľom predsa nebolo urážať, len praskať tie umelé bubliny, ktoré sa okolo šoubiznisu vznášajú.

Bol to dobrý biznis?

Práveže nie, nešlo o žiadne veľké peniaze. Podstatné je, že vznikla nová generácia ľudí, ktorí robili nejaký humor. Dúfam, že teraz vznikne nová, lebo my síce ešte nie sme starí, ale už máme niečo za sebou, a pre divákov je dobré, ak nastúpia nové tváre. Práve toto je úloha STV, lebo komerčná televízia v takomto projekte a v tejto oblasti začínajúcim hercom šancu nedá.

Kto to nakoniec ukončil – vy alebo STV?

Bolo to obojstranné. V televízii sa vymenilo vedenie, a to nové malo úplne iné predstavy o všetkom.

Vtedy nastúpil riaditeľ Hreha?

Áno. Zrazu sme mali rokovať a stretávať sa s ľuďmi, ktorí ani netušili, čo je to za relácia, nikdy ju nevideli, nerozumeli tomu, takže sa s nimi nedalo debatovať.

peta5_miroslava_cibulkova_sme.jpg

Partička má heslo trápnejší vyhráva

Prejdime k Partičke. Vnímam dva tábory ľudí – jedni ju nekriticky žerú, iní ju považujú za trápnu.

Aj ja som čítala kritický blog na Sme od človeka, ktorý sa zaoberá improvizáciou. Písal, že treba zabiť Partičku, aby ona nezabila improvizáciu. Také niečo ma už nerozhádže, na podobné útoky som zvyknutá z čias S.O.S. Ten autor totiž nerozlišoval medzi televíznou a divadelnou improvizáciou, hoci stoja na iných princípoch. Na obrazovke si jednoducho nemôžeme dovoliť to, čo v divadle. Mimochodom, všetci chalani z Partičky sa divadelnej improvizácii venovali roky, takže dobre vedia, o čom je.

Na Slovensku síce radi mnohí poukazujú na pokleslé žánre, dokonca s výkrikmi, že ako hnusáci na tom ešte aj zarábame, vytýkajú nám to však najmä tí, ktorí sa vyhraňujú, že jedine oni robia to pravé umenie. Skôr sa nad tým pousmejem, než nahnevám, lebo tí ľudia ani nechyrujú, ako to vzniká. Napríklad nám vyhadzujú na oči, že v Partičke neimprovizujeme, že to máme vopred nacvičené.

A nemáte ani sčasti? Určite máte generálku.

Iba technickú. Dano Dangl nám oznámi, aké hry budú, a keď je niečo nové, vysvetlí princíp. Témy nevieme a ani nechceme vedieť. Celé je to čistá improvizácia. Keby to bolo pripravené, nefungovalo by to, stratilo by sa celé to čaro. Nepripravená improvizácia má svoju iskru, pripravená nie.

Videli ste niekedy zostrihanú Partičku v televízii?

Nepozerávam to, ale nejaké diely som, samozrejme, videla.

Ani raz ste nemali pocit trápnosti?

Ale veď my sami sme si tam vytvorili heslo, že trápnejší vyhráva. (smiech) Samozrejme že som taký pocit mala, a neraz, ale to je taká prirodzená trápnosť. Ak robíte niečo také, musíte byť zmierený s tým, že občas niečo nevyjde, že z toho môže vyskočiť dokonca aj megatrápnosť. Veď práve preto to robíme. Keby sme hádzali len samé perly, ľudí by to prestalo baviť, neverili by nám.

Koľko z celého predstavenia v divadle vidíme v televízii?

Nakrúcajú sa vždy dva diely Partičky za sebou, pričom jeden trvá asi hodinu a štvrť. Z neho sa do televízie vystrihne okolo 26 minút. Pritom tam občas nedajú to najlepšie, lebo zámerom je ukázať aj chvíle, keď nám niečo nevyšlo.

Časť divákov na Partičke irituje neustály rehot Dana Dangla.

On o tom vie, ale vôbec ho to netankuje. Dokonca sa smeje tak, že ho musia v postprodukcii stišovať, aby neprehlušil ostatných. (smiech) Keď mu poviem nejaký vtip a zasiahne ho, rozďaví papuľu a smeje sa pol hodinu. On to nehrá, on sa naozaj úprimne rehoce.

Zasahuje do dramaturgie Partičky aj Markíza?

Kdeže, tá dostáva hotový produkt. Viem však, že všeobecne nám nie je odporúčané spomínať a parodovať politiku. Ak to aj urobíme, vystrihne sa to.

Tak si tú politiku dajme tu. Nedávno boli voľby. Kde sa nachádzate z hľadiska politickej orientácie?

Dnes už nikde. Mám partnera Francúza. Keď som mu povedala, že je ľavičiar, strašne sa urazil a šomral, pritom z nášho pohľadu naozaj je. Tam je však ľavica úplne iná ako u nás. Osobne mám veľa ľavicových názorov, ale celkovo som pravičiar. Taká pravicová strana, ktorá by mi vyhovovala, tu však ešte nevznikla. Samozrejme, nehovorím o extrémnej pravici.

Keď som sa pred mužom zastávala rovnej dane, povedal, že to snáď nemyslím vážne, skoro sa so mnou rozišiel. (smiech) Argumentoval, že za progresívnu daň sú aj najväčší francúzski milionári, považujú to za normálnu solidaritu s chudobnými. Nechcel rozumieť, že aj pri rovnej dani bohatší platia viac. Mladej krajine ako je naša, však podľa mňa aj tak svedčí skôr pravicová orientácia. Na druhej strane po tom, čo tu pravica vyviedla, som prišla prakticky o všetky ilúzie.

Boli ste voliť?

Áno, ale mala som veľký problém vybrať si. Tie nové kolomaže typu 99% s ficovskou rétorikou ma vyslovene iritovali. V roku 2010 som napríklad volila SaS, hoci som vedela, že je to naivné, ale predsa len to bola nová krv. Dnes považujem niektoré kroky SaS za jednu z príčin, pre ktorú nám tu bude vládnuť Fico. A veľmi dlho.

peta.jpg

Lokal TV ešte pritvrdí, oproti S.O.S. je to tvrdé porno

Aktuálne je na internete hitom kreslený seriál Lokal TV. Vysiela ho JOJ a exceluje v ňom Pišta Lakatoš, teda Marián Čekovský.

No, ak bola relácia S.O.S. paródiou na niektoré osobnosti, Lokal TV je oproti tomu tvrdé porno. (smiech) Aj mňa, čo tam dabujem jednu z postáv, z toho občas až zamrazí. S celým nápadom prišiel mladý a nádejný slovenský režisér Kubo Kroner. Uchytil sa a ľudí dnes baví práve svojou drsnosťou. Ale keď prídu v septembri nové diely, mnohí sa ešte len začnú čudovať.

Prečo?

Lebo sa pritvrdí. A riadne. Asi to tak má byť, lebo to robia mladí ľudia zo svojho pohľadu, nie z pohľadu 36-ročnej slovenskej herečky, ktorá sa v tom svete pohybuje. Šoubiznis vnímajú inak ako ja, preto sa mi to zdá drsné, ale zároveň aj skvelé. TV Lokal svojím humorom sníma zo šoubiznisu tú umelú gloriolu, prakticky a vtipne ukazuje, že kráľ je nahý. A práve to ma na tom baví. Ak sa niekto urážal pri S.O.S, od septembra bude na prášky.

Kde sa vám žije lepšie – u nás či vo Francúzsku?

Na umelecký život je oveľa lepšie Francúzsko, priam dokonalé. Tam sa umelcom žije tak, že našim sa o tom ani nesníva. Ale majú tam aj množstvo veci, ktoré ma nelákajú. A pre ne je lepšie žiť na Slovensku.

ico

Rozhovor bol autorizovaný, Peťa Polnišová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: Redakcia

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  6. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  9. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  10. Pomáhajte čítaním
  1. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  2. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  3. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  4. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  5. Vynovená predajňa v Smrdákoch
  6. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Pandémia spomaľuje inovácie. Spoločnosti šetria
  9. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  10. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 32 266
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 23 488
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 20 736
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 971
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 13 910
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 633
  7. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 815
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 732
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 593
  10. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 8 925
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Rozhovory z denníka SME

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém
TV Oko
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Testovanie nielen môže bolieť, ale možno sa pri čakaní naň nakaziť. Ilustračná fotografia.
Dobré ráno

Dobré ráno: Monika Jankovská sa chce dohodnúť s políciou

Štátna tajomníčka zrejme chce spolupracovať.

Podcast Dobré Ráno.
Stĺpček Zuzany Kepplovej

Vždy sa dá počítať s vypätím všetkých síl

Krajčí počas testovania videl "silného ducha slovenského národa".

Minister obrany Jaroslav Naď (OĽaNO) počas návštevy odberného miesta. v obci Nižná v okrese Tvrdošín.
Minister obrany Jaroslav Naď.

Neprehliadnite tiež

Vo veku 86 rokov zomrela beatnická poetka Diane di Prima

Diane di Prima napísala štyri desiatky kníh a jej diela boli preložené do dvadsiatich jazykov.

Ilustračné foto.
Americký novinár a spisovateľ Michael Finkel.
Členky Zohry - prvého ženského orchestra v Afganistane.