Ak ste doteraz nedokázali zo svojej knižnice vyhodiť pamätnú edíciu Stopy či podarovať synovcom obchytané pohľadnice, na ktorých je Pierre Brice záhadne zahľadený do budúcnosti, nehanbite sa za to. Mayovky mal rád aj Albert Einsten, Franz Kafka, Fritz Lang či Hermann Hesse.
Príbeh Karla Fridricha Maya je ešte romantickejší než jeho dobrodružné romány. Šťúply chlapík z biednej rodiny, bez veľkého vzdelania a s pošramoteným životopisom sa stal najprekladanejším nemeckým autorom všetkých čias. Ani Goethe, ani Schiller sa nepredávajú v toľkých stovkách miliónov kusov ako on.
V čom spočíva sila mayoviek? Ako je možné, že mýtus o rozvážnom Indiánovi a odvážnom belochovi prijali za svoj celé generácie dospievajúcich? Prečo sa aj po sto rokoch od smrti autora ľudia obliekajú do kožených nohavíc s franforcami po bokoch a hulákajú na čistinke?
Notorický klamár
Karl May by sa určite rád pridal do akejkoľvek hry na Indiánov, so svojimi hrdinami - predovšetkým s Old Shatterhandom – sa totiž stotožňoval natoľko, že to za normálne nepovažovali ani jeho súčasníci. V prestrojení za slávneho kovboja sa nechal zvečniť na viac ako stovke fotografií, ktoré potom rozdával na komerčné účely. Na ďalších snímkach ho zas vidíme s turbanom ako Karu bena Nemsiho, hrdinu jeho orientálnej série.
Svojich čitateľov May zámerne uvádzal do omylu, aby si mysleli, že on je tým skutočným cestovateľom a dobrodruhom. Keď v roku 1908 vycestoval s manželkou Karlou konečne do Severnej Ameriky, poslal odtiaľ množstvo pohľadníc, hoci nikdy nedošiel na miesta, ktoré označujeme za divoký západ.
Kto bol vlastne Karl May? Narcis túžiaci po sebaprezentácii alebo hochštapler, ktorý si celé roky neoprávnene dopisoval k menu doktorský titul, kým si ho nekúpil?
Podľa všetkého to ani jemu samému nebolo jasné. Kapitán Ramon Diaz de la Escosura, Emma Pollmer či Ernst von Linden – to sú len niektoré z jeho početných pseudonymov a falošných identít, ktoré na seba podchvíľou naberal.
Život v tme
Narodil sa v roku 1842 takmer ako slepý, vidieť začal aj v šiestich rokoch. Táto detská trauma zrejme ovplyvnila jeho duševné zdravie, ale naštartovala aj schopnosť imaginácie.
Rodina tkáča z Ernstthalu bola taká chudobná, že z jeho trinástich súrodencov deväť zomrelo tesne po narodení. Milovaná babička, ktorá mu čítala knihy a rozprávala príbehy, sa preňho stala všetkým. Otec bol extrémne prísny a kládol naňho často neprimerané nároky.
Z učiteľskej školy Karla vylúčili po tom, čo mal ukradnúť sviečky a neskôr aj hodinky spolužiakovi. Pokúšal sa uživiť recitovaním a písaním, začal si však pomáhať aj lupmi či spreneverami, za ktoré bol odsúdený.
Vo väzení sa rýchlo prepracoval na post v knižnici, kde mal možnosť veľa čítať. Práve tam si urobil zoznam titulov, ktoré plánoval v živote napísať, mnohé z nich naozaj neskôr vytvoril.
Zo série pobytov za mrežami sa dostal až pod vplyvom väzenského katolíckeho kňaza Johannesa Kochtu. Skúsil písať pre rôzne časopisy vrátane mariánskych kalendárov, jeho poviedky zaznamenali prvé úspechy.
Ľudia v ňom
Obdobie, keď mal stabilizovaný príjem z kníh, mohol si kúpiť dom - Villu Shatterhand, ako inak - ba aj konečne cestovať, bolo však relatívne krátke, trvalo len medzi rokmi 1893 a 1900. Potom o sebe vyhlásil, že je Old Shatterhad a už zo seba nezmyl nálepku šarlatána.
Podľa biografických a literárnych stôp sa usudzuje, že mohol trpieť manicko-depresívnou bipolárnou chorobou, prípadne raritným syndrómom rozpadnutej identity, ktorý býva dôsledkom veľkých tráum. Pacient z nich uniká do iného sveta. „Dal som svojej duši a mysli telesnú schránku, ktorá sa volá román. Je to jediné miesto, v ktorom sa môžu ľudia vo mne rozprávať s mojimi čitateľmi,“ napísal Karl May.
Neľahké duševné stavy vrátane období totálnej straty pamäti opisuje v niektorých svojich textoch otvorene i skrytým spôsobom. Z rozprávania jeho blízkych sa zas dozvedáme, že pri cestách do Egypta a na Sumatru utrpel dva nervové záchvaty, možno aj z konfliktu reality s jeho predstavami.
May – pacifista?
Je málo známe, že Karl May zmenil na konci života svoj literárny štýl a začal písať symbolické práce, v ktorých prezentoval svoje pacifistické názory. Dovtedajšiu tvorbu začal považovať len za prípravu na toto filozofické dielo. Asi by bol smutný, keby sa dozvedel, že jeho alegorické romány dnes nikto nečíta. Možno by ho však potešilo, že ním spropagovaná fajka mieru sa pri táborákoch ujala.
Karl sa stal už za svojho života mediálnou hviezdou. Keby sme žili v Bratislave pred sto rokmi, mohli sme si zaskočiť na jeho prednášku do Viedne, ktorá sa konala len pár dní pred jeho smrťou. Stretli by sme tam celú Viedeň na čele s čerstvou nositeľkou Nobelovej ceny mieru Berthou von Suttner. Možno by sme si vzadu všimli aj iného šťúpleho chlapíka, ktorého predstavivosť bola tiež veľmi bujná a ktorý sa podobne ako May rád hral na vojačikov. Mayovým obdivovateľom bol totiž aj Adolf Hitler, ešte ako nemeckému kancelárovi mu jeho ľudia podarovali kompletné vydanie mayoviek.
Spisovateľ Klaus Mann, ktorý musel pred Hitlerom utiecť do emigrácie, označil už v roku 1940 Maya za führerovho kovbojského mentora.
Pacifistického Maya za nacizmus viniť celkom nemôžeme. Je síce pravda, že Mayove knihy obsahujú aj niektoré dobové rasové predsudky, na druhej strane však nezvyčajným spôsobom otvárali predstavivosť Európanov smerom k orientálnym krajinám. V čase, keď sa ešte vo veľkom zabíjalo pre kolónie, dokázal podať obraz hrdého ušľachtilého divocha. Mohli by sme ho označiť priam za vizionára multikulturalizmu. Málokto ukázal tak názorne ako on, že členom kmeňa sa môže stať človek nielen na báze pokrvnosti, ale aj akceptovaním istých hodnôt, tak ako sa Old Shatterhand stal Apačom Mescalerom.
Nemecký produkt
Britský novinár Roger Boyes, žijúci v Nemecku, si v článku o tomto fenoméne kládol otázku, ako sa mohol príbeh z amerického prostredia, napísaný zlodejom a fantastom, hraný francúzskym hercom a nakrútený v bývalej Juhoslávii stať niečím takým „typicky nemeckým“.
Podľa neho je to preto, že hrdinovia Karla Maya napĺňajú nemecký romantický ideál slobody, zjednocujú sa v boji proti vykorisťovaniu a nespravodlivosti či proti chamtivým protokapitalistom hľadajúcim len zlato.
Americkí vojaci, ktorí po vojne obsadzovali Nemecko, vôbec nechápali, prečo sa nemecké deti hrajú na Indiánov a kovbojov. V Amerike dodnes nič netušia o červenom džentlmenovi, ktorý mal brázdiť arizonské pláne. Deti z Maďarska, Rakúska, Holandska či Česka však o tento druh romantiky ochudobnené neboli.
K rozšíreniu legendy najviac prispela séria filmových vinetouoviek, ktoré začali v roku 1962 Pokladom na Striebornom jazere. V 70. rokoch boli tieto filmy populárne asi tak ako Harry Potter dnes.
Čaro funguje doteraz. Mayovky sa stále vydávajú, ich nadšenci majú svoje kluby i weby. V kúpeľnom meste Bad Segeberg prebieha open air festival, na ktorom sa známe príbehy inscenujú naživo. Ročne ho navštívi aj 350-tisíc ľudí.
Pre gejov aj feministky
Atraktivita vinetouského mýtu je prekvapujúco široká. Prisvojujú si ho kresťania pre misionárske postoje Olda Shatterhanda, s bojom Indiánov ako diskriminovanej menšiny sa stotožňujú aj feministky.
Za svoje ikony si oboch hrdinov Pierra Bricea a Lexa Barkera zobrali aj gejovia.
Nakoniec priateľstvo medzi dvomi hrdinami naberalo takmer antické rozmery. Išlo o bratstvo v boji za dobrú vec, intelektuálne splynutie či aj o fyzickú príťažlivosť?
V roku 1963 vyšla kniha Sitara and the Way there, v ktorej jej autor Aarno Schmidt presadzuje názor, že Karl May bol gej.
Je pravda, že mayovky vo svojom čase vychádzali s pre nás dnes šokujúcimi obálkami. Obraz krásneho nahého divocha zaliateho lúčmi svetla z vydania knihy o Vinetouovi z roku 1903 je skutočne jemne homoerotický. Ich autorom bol Mayov priateľ, symbolistický maliar Sascha Schneider, ktorý musel neskôr pre svoju homosexulitu z Nemecka odísť.
(zu)
