Už tri filmy poľskej režisérky AGNIESZKY HOLLAND mali nomináciu na Oscara. Dráma V tme je najnovšia z nich. Na príbehu o mužovi, ktorý cez vojnu ukrýval skupinu Židov v kanáli, ukázala Hollywoodu, ako sa nakrúca film bez sentimentu. Zajtra sa premieta v Bratislave na prehliadke Febiofest. Ako jej hosť slávna režisérka rozprávala aj o tom, prečo teraz namiesto nás chystá film o Janovi Palachovi.
Veríte v spravodlivosť?
„Myslíte, či verím, že dobré skutky budú odmenené a zlé potrestané? Nie, tomu neverím, taká spravodlivosť neexistuje. Ak niekto verí v Boha a na záverečný Boží súd, to je niečo iné. Ale v ľudskom živote a v jeho obmedzenej perspektíve sa taká spravodlivosť neprejavuje.“
Muž, o ktorom je váš film, dostal ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Čo to teda pre vás znamená?
„Spravodlivým je ten, ktorý je schopný obetovať seba, aby zachránil niekoho iného. Ale čo z toho môže mať? Často len vlastnú smrť. Moja mama je spravodlivá, cez vojnu zachránila židovské dvojičky. Lenže kedysi sa to nepovažovalo za dobré ocenenie, najmä susedia na dedine ho nevnímali dobre. Ľudia si mysleli, že tí, čo Židov skrývali, museli byť strašne bohatí. Pretože Žid, to znamená zlato, a preto týchto záchrancov aj vraždili. Komunita ich vytlačila na okraj, považovala ich za zradcov.“
Kedy sa to zmenilo?
„Až keď prišla generácia, ktorá si tie dni nepamätá. Asi štyridsať percent Poliakov dodnes nechce veriť, aké príšerné veci robili Poliaci svojim susedom, aké masové vraždy sa u nás diali, ale ostatných presvedčili knižky historikov. A bolo to od nich dosť odvážne, keďže dovtedy sa šíril národný mýtus o vlastnom hrdinstve a predstava, že sme nevinná obeť, bola pre nás dôležitá.“
Vtedy sa začalo hovoriť aj o spravodlivých?
„Áno, ľudia vtedy začali spravodlivých potrebovať, aby sa mohli chváliť. Chceli povedať Aha, aj toto sme my! Politici, napríklad prezidenti Kwasniewski a Kaczynski, sa zachovali, myslím si, celkom čestne a pedagogicky a starali sa o to, aby sa spravodliví stali hrdinami. Teraz, keď čítam nekrológy v novinách, už si všímam, že rodina do oznamu pripíše: Bol spravodlivý medzi národmi. Už sa to neskrýva, ale aj tak, trvalo to dlho a šťastie mali tí, čo dlho žili. Napríklad Irina Sendlerová zachránila takmer tritisíc židovských detí. Žila v Poľsku a nikto si ju nevšímal. Hovoriť sa o nej začalo, až keď ju na internete objavili dve americké dievčinky na vysokej škole, nacvičili o nej divadelnú hru, ktorá potom inšpirovala producentov, aby o nej nakrútili televízny film.“
Myslíte si, že sa ľudia vo filme radi pozerajú na takých hrdinov?
„Dnes nie sú v obľube hrdinovia takéhoto druhu. Oni sú dôkazom, že predsa len bolo možné správať sa inakšie. Ľudia nemajú radi, keď sú konfrontovaní s možnosťou alebo úlohou, ktorú nedokázali splniť. Neradi sa vracajú k chvíľam, keď neboli mravne na úrovni a robili veci, za ktoré sa musia hanbiť aj pred svojimi deťmi.“
Na Slovensku cirkev pomaly prejavuje ľútosť nad holokaustom a tvrdí, že je paradoxom, že sa to stalo v krajine, kde sú zakorenené kresťanské hodnoty. Čo si o tom myslíte?
„Máte to trochu zložité, pretože táto časť dejín sa u vás spája s ambíciou byť nezávislým národom a mať vlastný štát, čo sa vám len nedávno podarilo. Na Slovensku bol katolícky kňaz spolupracovníkom Hitlera, ale svoju vinu máte – nechcem povedať ospravedlnenú, ale vysvetlenú určitými národnostnými potrebami a komplexami. Môžeme mať predstavu, že kresťanské hodnoty sú v nás hlboko zakorenené, no všeobecne platí, že zlu človek ľahko podľahne.“
Váš film je však najmä o tom, že človek sa vie prejaviť nielen vo svojej malosti, ale aj vo svojej veľkosti.
„Na toto tajomstvo nemajú odpoveď ani filozofovia, ani kňazi. Prečo je človek taký, na to sa pýtame už od začiatku sveta, píše sa o tom v biblii aj v gréckych tragédiách. V tomto filme som sa snažila ukázať, že hranica medzi dobrom a zlom je krehká a tenká, pohybujeme sa na nej ako povrazolezci. Stačí krok a sme na jednej alebo na druhej strane. Náš hrdina je ambivalentný, morálne princípy v ňom neboli príliš zakorenené, ale dobro ho začalo vťahovať proti jeho vôli. Až sa zachraňovanie ľudí stalo jeho obsesiou.“
Ani obete ste neopísali ako najčistejšie bytosti, aké na to máte reakcie?
„V Spojených štátoch ma asi traja novinári napadli, vraveli, že film sa im nepáči, lebo Židia sú v ňom takí všelijakí. Tí, čo holokaust prežili a dokážu o ňom hovoriť, chcú o ňom hovoriť čestne. Hollywoodske predstavy o Židoch považujú za sentimentálne, presladené a falošné, pretože v nich sa zabíjajú len krásni ľudia. To ich uráža. Oni boli aj škaredí, aj vrahovia, aj zbabelci, zlodeji, hysterici a tí, čo ich zachraňovali, mali s nimi aj veľa problémov. Ale boli to ľudia a mali právo na život ako všetci ostatní. Ak ich teda Hollywood zobrazuje ako beztelesné, anjelské postavy, tak istým spôsobom znovu len nežijú.“
S týmto filmom znovu otvárate aj otázku o zmysle života. Ako ju máte zodpovedanú?
„Ako väčšina ľudí v tejto oblasti mávam depresie aj eufórie. Niekedy sa mi zdá, že čokoľvek má zmysel, hlavne, že je to život. A inokedy sa mi zas zdá, že nič nemá zmysel, ani život sám. Tí, čo prežili holokaust, museli mať veľmi silnú vitalitu. V židovskej filozofii vládne imperatív života, v nej je život to najdôležitejšie, čo máte. A máte právo, dokonca povinnosť si ho zachraňovať, aj keď pri tom porušíte nejaké náboženské zákony. Inteligencia a mravné vlastnosti boli nanič, prežili tí, čo sa nechali viesť životným inštinktom – a mali pritom, samozrejme, šťastie.“
Nakrúcali ste o ťažkej téme v ťažkým podmienkach. Ako ste sa chránili pred vyčerpaním?
„Bolo to náročné nakrúcanie, bola šialená zima, až dvadsať percent scén sme nakrúcali v skutočných kanáloch, mali sme málo peňazí a nemeckí koproducenti mali iné predstavy o všetkom. Ale keď nakrúcam, neplačem, neprežívam to a nemyslím si, božemôj, aké je to strašné. Myslím len na to, či je záber v poriadku. Áno, bola som na záver psychicky vyčerpaná, ale dostala som za to satisfakciu. Hneď prvou bolo, že ľudia mali z filmu hlboký zážitok.“
A tou druhou?
„Zrazu sa začali zhromažďovať ľudia, o ktorých som nevedela, že sú. Ozvala sa mi aj pani, ktorá je v našom filme len malou dievčinkou a putovala so mnou po projekciách. Pred nakrúcaním sme hľadali rodinu pána Sochu, hlavného hrdinu – nepodarilo sa nám to, ale po premiére sa nám ozvala jeho pravnučka a potom vnučka. Tiež sa naraz zjavil pán, ktorý bol svedkom okamihu, keď po vojne vyšla skupinka Židov z kanála. Opísal nám to z druhej strany. Videl Sochu pri tom, ako vyšiel na dvor, chystal sa otvoriť kanál a zvolal: Ľudia, pozrite sa, teraz uvidíte zázrak!“
Pre HBO už chystáte trojdielny seriál o Janovi Palachovi. Bude to ďalší hrdina, ktorého nebolo vidieť?
„Česi aj Slováci ho prijali za národného hrdinu, jeho pohreb bol manifestáciou národnej solidarity a hrdosti. Zároveň, myslím si, urýchlil normalizáciu. Už na druhý deň si ľudia uvedomili, že nie sú ochotní robiť také hrdinské činy, ak to od nich vyžaduje také odhodlanie a dôsledky. Ľahšie bolo prijať realitu a podrobiť sa jej. Mesiac na to sa upálil druhý chlapec na protest, že Palachove požiadavky zostali v zabudnutí. Už to nikoho nevzrušovalo.“
Vtedy ste už študovali v Prahe?
„Áno, presne si to pamätám. Zažila som Pražskú jar, okúzľujúci výbuch slobody, potom ruské tanky, aj poľské. Do pol roka zavládla dezilúzia a nechutná normalizácia. A tá už bola všeobecná. Tí, čo sa postavili proti prúdu, boli len jednotlivci. Žiadne hnutie.“
A teraz máte pocit, že chceme otvárať tieto spomienky?
„Chlapec, čo napísal tento scenár, je úplne mladý chalan, absolvoval ním FAMU. Má zvláštnu empatiu a emocionálnu predstavivosť. Opísal to celkom presne, až som si pri čítaní myslela, že je to môj vrstovník. Cíti, že tieto udalosti sú súčasťou jeho totožnosti, no zároveň sa na ne díva bez pocitu viny. Pripomína mi to Mojžiša, keď vyviedol svoj ľud z Egypta po štyridsiatich rokoch na pustine. Povedal, že musí vymrieť generácia, čo si pamätá otroctvo. To platí aj pre komunizmus. Nastúpi generácia dvadsaťročných, čo si ho nepamätá, tí budú zvedaví a budú mať odstup, a my vďaka nim uvidíme niečo dôležité.“
