Pri príprave najnovšej inscenácie Čechovovej hry odohrávajúcej sa pred iglu sa museli tvorcovia dobre zabávať.
RECENZIA / DIVADLO
Anton Pavlovič Čechov: Čajka
Preklad: Ľubomír Vajdička, Leoš Suchařípa, dramaturgia: Luděk Horký, scéna: Martin Chocholoušek, kostýmy: Tomáš Kypta, hudba: Darek Král.
Réžia: David Drábek.
Účinkujú: Zdena Studenková, Robert Roth, Henrieta Hornáčková/Lívia Bielovič, Richard Stanke/Jiři Langmajer, Ľubomír Paulovič, Petra Vajdová, Ján Gallovič, Martin Huba, Soňa Valentová-Hasprová, Jozef Vajda.
Premiéra: 31. marca.
Na severnom póle je dobrá šmýkačka, inak nuda. V maličkých iglu žijú Inuiti obklopení len tuleňmi a zlými duchmi. Starší spomínajú na prastaré príbehy o stvorení sveta, mladší sa utápajú v alkohole a depresiách. Medzi nimi sa udomácnilo niekoľko bielokožcov, ktorým na prežitie v bielej prázdnote pomáha cynizmus či naivita.
Raz za čas k nim zavítajú bohovia z veľkého sveta, osvetlia krajinu žiarou svojich hviezdnych životov, aby zas čo najrýchlejšie nasadli na svoje šesťzáprahy a triumfálne odišli do neba, teda do Moskvy alebo aspoň Charkova.
Provokácia ako princíp
Takto nejako pôsobí režijný výklad Čechovovej Čajky českého režiséra Davida Drábeka, ktorého autorským rukopisom je provokácia. To, čo pôsobí ako absolútny úlet, ponúka aj silnú metaforu - drobný človek je akoby z inej rasy, celebrity sú bohmi zoslanými na Zem. Lásky je na svete dosť, len je zle rozsypaná. Polina ľúbi Dorna, Medvedenko Mášu, Máša Trepľova, Trepľov Ninu, Nina Trigorina a Trigorin sám seba. To isté platí aj o chuti do života - ten, čo už nevládze, strašne túži ešte žiť, mladý si volí smrť.
Drábek sa drží toho, že sám Čechov označoval svoje hry za komédie, v hľadisku vyvoláva nevypočítateľné výbuchy smiechu, prirodzene však zlyháva tam, kde by sa mal dej schyľovať k intimite či k dráme.
Pre toho, kto Čajku videl veľakrát, môže byť takéto videnie osviežujúce. Scény, kostýmy i hudba tvoria jednotný, funkčný, profesionálne navrhnutý celok.
Hviezda z Charkova
Pre Zdenu Studenkovú sa postava herečky Arkadinovej môže stať pamätnou, svojím výzorom aj prejavom zapadá ideálne do zvolenej koncepcie. Herectvo ostatných je buď realistickejšie, alebo fraškovitejšie. Martin Huba v postave lekára Dorna si aj s lyžami na nohách uchoval hereckú eleganciu a iróniu. Uveriteľný je aj nešťastný Medvedenko v podaní Jána Galloviča či Ľubomír Paulovič ako starnúci Sorin túžiaci po stratenom živote.
Jiří Langmajer je dobrým typom na príťažlivého, ale povrchného literáta Trigorina. Jozef Vajda hral eskimáckeho správcu s pátosom domorodého náčelníka, prejav Sone Valentovej v úlohe jeho ženy bol civilnejší. Výraznej Petre Vajdovej by sme verili Mášin smútok aj pri menších gestách.
Hamletovský Trepľov
Réžia zdôraznila istú podobnosť Čajky s príbehom Hamleta už obsadením Roberta Rotha do postavy herečkinho syna Trepľova. Kým u Čechova je to práve on, kto paroduje matkinho milenca Trigorina, že chodí s knihou v ruke ako akýsi Hamlet, v tejto inscenácii on sám pôsobí ako vidiecky princ.
Nina Zariečna (Henrieta Hornáčková) prichádza v závere na scénu ako šialená Ofélia. Aj naivita dokáže byť šarmantná, tu však záverečné texty o Nininom životnom zmúdrení pôsobia ako totálna paródia, pri ktorej sme sa až priveľmi stotožňovali s replikami o zlom herectve. Sobíci a tuleň boli však dobré.
Kultová produkcia?
Osud tejto inscenácie je nepredpokladateľný, môže rýchlo zapadnúť ako nepotrebná hračka, alebo sa stať predmetom nadšených návštev fanklubov, ktoré k nej môžu pristúpiť aj ako k vinnetuovke či ku klasickej filmovej rozprávke.
V poslednom čase zvyklo divadlo informovať svojich divákov o výskyte vulgárnych výrazov či akcií. Pri tejto inscenácii by ich malo varovať úplne pred všetkým s upozornením, že v divadle je povolené sa smiať.
