Divadlo z Pasáže prichádza s novým ambicióznym projektom, inscenáciou Hamlet a syn (Herecká spoločnosť princa Hamleta). Potulná stredoveká herecká spoločnosť cestuje svetom a predvádza rôzne antické príbehy. Jedného dňa sa k nim pripojí mladý princ Hamlet, ktorý sa rozhodne, že s nimi naskúša svoj životný príbeh. Hru s hercami Divadla z Pasáže naštudoval režisér J. H. Mikuš v spolupráci s dramaturgičkou J. M. Hanzelovou. Premiéra sa uskutoční 3. apríla 2012 v centre nezávislej kultúry Záhrada v Banskej Bystrici.
Prečo sa divadlo rozhodlo zaradiť do svojho repertoáru hru vracajúcu sa k antickému divadlu?
J. H. Mikuš: Inscenácia mala v prvom rade nadväzovať na projekt vzdelávania hercov, ktorý v rámci Denného centra Divadla z Pasáže prebieha celý rok. Herci sa vzdelávajú v oblasti dejín divadla, lektori im prednášajú nie len o tom, ako to vyzeralo v antickom divadle, zoznamujú ich aj s príbehmi, ktoré sa v tej dobe v divadle rozprávali. Rozhodli sme sa však, že nebudeme inscenovať nejakú konkrétnu antickú hru, antická mytológia nám poslúžila najmä ako inšpiratívne východisko na rozvíjanie ďalších tém, ktoré sme sa v inscenácii rozhodli spracovať.
Čo spojilo antiku s Hamletom?
J. H. Mikuš: Ako som už spomínal, antika nám poslúžila najmä na rozvíjanie iných tém, ako sú témy hrdinstva, osobnej a umeleckej zodpovednosti. V Shakespearovi prichádzajú herci za Hamletom, u nás je to naopak, Hamlet uteká z kráľovstva a stretáva hercov. Dôležitým rozhodnutím však bolo to, že som sa odhodlal prepojiť v inscenácií Divadla z Pasáže svoj osobný príbeh. Vstúpil som do životov hercov z Divadla z Pasáže tak, ako oni vstúpili do môjho života, preto som sa rozhodol, vystúpiť s nimi aj na javisko a spoločne sa pokúsiť, povedané Shakespearom, nastaviť zrkadlo spoločnosti, dobe, neprávosti a napraviť svet!
J. M. Hanzelová: S divadelno - historickými faktami sme v inscenácii narábali zámerne veľmi slobodne. Prelínaním navonok absurdných časov a stretov (stretnutie stredovekej spoločnosti s Hamletom, stredoveký kritik citujúci komentáre súčasných shakespearológov...) sme sa snažili podčiarknuť najpodstatnejšiu tému: znovuobjavenie divadla, ktoré nezatvára oči pred okolitým svetom, pred spoločnosťou, v akej žijeme. Snažili sme sa, aby aj herci mali pocit, že divadlom sa dajú zmeniť veci okolo nás, alebo sa o tom môžeme minimálne aspoň neustále pokúšať.
Je i táto inscenácia autorským projektom Divadla z Pasáže?
J. M. Hanzelová: Inscenácia je autorským projektom, ale do značnej miery odlišným, ako je v Divadle z Pasáže zvykom. Scenár totiž nevznikal primárne z autentických rozhovorov a príbehov hercov na určitú tému. Metóda našej práce spočívala vo vopred pripravenom koncepte, ktorý sme hercom vysvetlili a následne sme sa k nemu snažili spoločnými silami dopracovať. Výsledný scenár teda pozostáva z antických príbehov, upravených výstupov Shakespearovho Hamleta a z kolektívnej improvizácie, v ktorej majú herci slobodný priestor na to, aby sa vybláznili a priniesli na javisko samých seba.
Pôjde teda v istom zmysle aj o výpoveď samotných účinkujúcich?
J. H. Mikuš: Mojím cieľom bolo zakomponovať do inscenácie osobné výpovede niektorých hercov, nechcel som však na tom postaviť celú inscenáciu. Nakrútili sme teda niekoľko hodín rozhovorov. Výber z nich sa ocitne i v predstavení. Divák sa teda niečo dozvie aj o živote niektorých hercov, o ich súkromných problémoch a názoroch ako aj o ich veľmi humorných zážitkoch z hereckého života.
Hra je veľmi ambiciózna čo sa týka rôznych rovín výpovede. O čom všetkom teda chce vypovedať?
J. H. Mikuš: Do inscenácie som vložil svoj osobný príbeh, príbeh o trestnom čine, ktorý bol spáchaný na môjho otca. Nechcem v inscenácií príliš akcentovať tento nedoriešený trestný čin, ktorý je príliš zamotaný. Tento prípad som mohol urobiť v akomkoľvek inom divadle, no rozhodol som sa ho rozprávať skrz hercov z Divadla z Pasáže. Takže tí, ktorí sú považovaní za najslabších, hovoria o vážnych, zásadných a drsných veciach. Ľudia so zdravotným znevýhodnením sa tak v našej inscenácií stanú nesmierne dôležitými. Toto je tá najsugestívnejšia výpoveď, akú som kedy mohol vytvoriť. Chcem, aby ľudia chápali že Divadlo z Pasáže a teda hendikepovaní ľudia z okraja našej spoločnosti sú v našej modernej spoločnosti naozaj mimoriadne dôležití.
Aký prístup ste zvolili pri práci so súborom? Ako prebiehal tvorivý proces?
J. H. Mikuš: Nikdy som nepracoval s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, spočiatku som sa trochu bál, no po krátkej chvíli som zistil, že sa nachádzam v kúzelnom svete, ktorý vás pohltí. Práca teda nakoniec prebiehala veľmi konvenčne, len bola na pôde zvláštneho sveta, ktorý má svoje špecifické pravidlá. Pri skúšaní tak do mňa vstúpil iný svet. Ak sa dá takáto práca označiť za istú terapiu, tak je predovšetkým terapiou našou, terapiou „normálnych“ ľudí. V spoločenstve zdravotne znevýhodnených ľudí si väčšmi uvedomujem cenu ľudskosti a života. Poviem to pateticky, ale proces tvorby bol pre mňa cestou skrz rozkvitnú záhradu.
J. M. Hanzelová: Možnosť pracovať v Divadle z Pasáže bola pre mňa veľkým darom nielen čo sa týka chápania divadla, veľmi zásadné pre mňa bolo poznanie samej seba a človeka ako takého. Akokoľvek sa môžeme tváriť, že sme ľudia otvorení a bez predsudkov, až v bezprostrednom kontakte s „inými“ zistíme, či je tomu skutočne tak. Herci a herečky z Divadla z Pasáže však akúkoľvek vnútornú neistotu a strach v momente odzbroja svojou bezprostrednosťou, a čo je úplne najlepšie, vždy viete na čom s nimi ste. Jednajú s vami na rovinu, nepotrebujú si nasadzovať divadelné masky aj v bežnom živote. Keď sa hnevajú, tak trieskajú dvermi, keď sa tešia tak tlieskajú a objímu vás a keď klamú, našťastie to hneď odhalíte, keďže im to veľmi nejde. Inak sú to herci ako v hociktorom inom profesionálnom divadle – lenivosť a nesústredenosť sa u nich strieda s totálnym zápalom a hereckým nasadením. A ako ľudia riešia tie isté problémy ako my, nie problémy detí, ale dospelých ľudí.
Prekvapili vás herci niektorými svojimi nápadmi a postrehmi?
J. H. Mikuš: V profesionálnom divadle som sa už stretol s výbornými hercami, ako aj s priemernými, ktorí divadlo berú ako svoju prácu a nepotrebujú doňho vkladať vlastnú invenciu. V Divadle z Pasáže však dochádza k tomu, že niektorí herci, ak sa niečo ťažko definovateľné udeje, mimoriadne vyrastú. To znamená, že objavia v sebe niečo, čo majú hlboko potlačené, a to nielen svojím hendikepom, ale aj inými skutočnosťami, napríklad pocity a konania potláčané spoločnosťou a často aj najbližšou rodinou. Napríklad jeden z hercov zrazu začne rozprávať. V inscenácii povie nakoniec iba vetu alebo slovo, ani to nepostrehnete, no nie je to len krok vpred pre inscenáciu, ale je to hlavne skok pre jeho vlastný život. Toto nie je niečo čím ma herec prekvapil, to už totiž môže byť zázrak.
Režisér Ján H. Mikuš vyštudoval JAMU v Brne, odbor činoherná réžia. Už počas štúdia zaznamenal niekoľko výrazných úspechov. Získal poctu festivalu Next wave (Praha) v kategórii Objav roka (2009), zvláštnu cenu za inscenáciu Pokojíček na festivale Istropolitana (2010). Za svoju divadelnú hru Ryba horí získal 2. miesto v súťaži o pôvodnú hru vyhlásenú Divadlom Husa na provázku. V spolupráci s dramaturgičkou Janou Mikuš Hanzelovou napísal a režíroval: Kafka-Zámok (VŠMU, Bratislava, 2009, Nominácia Dosky v kategórii Objav sezóny), Rómeo a Héró (JAMU, 2011), Huckleberry Finn (Hadivadlo, Brno, 2010), Trosečník III. Pocta B.Polívkovi (Husa na provázku, Brno, 2011). Okrem práce v profesionálnych divadlách sa venuje aj divadlu amatérskemu – v Divadle Gasparego režíroval hru na motívy W.Mastrosimoneho - Papagáje chrobáky nežerú, ktorá získala hlavnú cenu Grand Prix na festivale v Macedónsku a v marci 2012 mala premiéru inscenácia hry B.M.Koltésa Boj černocha so psami. Je zakladateľom elitnej kalunskej spoločnosti Champ de tension (www.klaun.osoba.cz).
Autor: Zdroj: Mariana Jaremková
