Najnovšia inscenácia Hamlet a syn s podtitulom Herecká spoločnosť princa Hamleta, ktorú 3. apríla 2012 premiérovo uviedlo banskobystrické Mestské divadlo – Divadlo z Pasáže – jediné komunitné divadlo na Slovensku pracujúce s hercami s mentálnym postihnutím, je doslova a do písmena osobnou výpoveďou jej režiséra, absolventa brnianskej JAMU Jána H. Mikuša, v živote ktorého sa stala udalosť podobná tej, v akej sa ocitol Hamlet. Mikušov otec sa pred piatimi rokmi stal účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej ho mal, ako chodca, zraziť opitý šofér a spôsobiť mu trvalé zdravotné následky, v dôsledku ktorých o tri roky zomrel. Tento trestný čin nielen že zostal nepotrestaný, ale došlo až na zastrašovanie rodiny poškodeného zo strany istého policajta – známeho dotyčného páchateľa. Inscenácia Jána H. Mikuša (H – ako Hanzel, alebo v tomto prípade aj Hamlet) spracúva tému neprávosti a pomsty. Pomsty, ktorú má vykonať Hamlet voči vrahom svojho otca. Postavu Hamleta stvárňuje samotný režisér inscenácie, pričom si od postavy (v záujme pudu sebazáchovy) udržuje až brechtovský odstup.
Thespidova kára
Na začiatku inscenácie vidíme „futbalového principála“ ako zapískaním na píšťalku privoláva svojich zverencov, ktorí sa odhodlane púšťajú do hry. Ako lopta im slúži molitanová lebka nadmernej veľkosti odkazujúca na shakespearovský príbeh. Nasledujú tematicky súvisiace video „dokrútky“, v ktorých sa režisér hercov pýta, aký je rozdiel medzi divadlom a futbalom. Okrem viacerých zaujímavých postrehov zaznieva myšlienka, že pri futbale je víťaz len jeden, pričom v divadle sú víťazmi všetci – herci aj diváci. Tieto video „dokrútky“ sprevádzajú divákov, ale aj hercov (spontánne sa na nich zabávajúcich) počas celého predstavenia. Herci postupne odpovedajú na otázky ako napríklad, kto je podľa nich hrdina, na čo je dobré divadlo a podobne. Odznie tam jedna veľmi dôležitá veta: „Aby diváci prežili príbeh srdcom“. Režisér týmto prístupom rozvíja predstavivosť hercov, pričom divák je doslova očarený ich spontánnosťou a absolútnou bezprostrednosťou. V úvode inscenácie sa stretávame s hereckou skupinou (herci hrajú samých seba), predvádzajúcou rôzne mytologické výjavy. Herecký súbor tak nadväzuje na nedávnu niekoľkomesačnú vzdelávaciu činnosť súboru, počas ktorej sa stretával s dejinami antickej drámy. V inscenácii postupne vidíme odkazy na viaceré príbehy mytologických postáv – Orfeus a Eurydika, Prométheus, Ariadna, Théseus, Minotaurus či Hádes. Do príbehu nás vždy vovedie rozprávač, ktorý jednotlivé postavy stručne predstaví a rozpovie ich príbeh. Herci súbežne s rozprávačovým entrée stelesňujú jednotlivé postavy v malých pohybových etudách. Eurydikino unikanie násilníkovi je znázornené ako beh na mieste oboch postáv v dostatočnej vzdialenosti, Prometheus pripútaný k skale drží v každej ruke reťaz, ktorej konce končia v rukách dvoch spoluhercov, pričom počas náletov orla, ktorý mu vytrháva mäso z tela, namiesto neho od bolesti vrieska práve jeden z „držiteľov“ reťaze – akoby to bola ozvena v skalách. Ariadnina červená niť, pomocou ktorej sa jej milovaný Théseus vymaňuje z labyrintu pričom poráža nezdolateľného Minotaura, zároveň slúži na ohraničenie priestoru koridy, v ktorej sa odohrá výjav víťazného zápasu toreadora (Thésea) nad býkom (Minotaurom). Veľmi milo pôsobili drobné komentáre hercov, počas ktorých divák niekedy nevedel rozlíšiť, či sú spontánne alebo zafixované. Nedá sa nespomenúť nenápadná Théseova otázka smerom k Ariadne, či má koniec (rozumej klbka). Celý priebeh má nádych dionýzovských osláv – herci sa zabávajú, smejú, tancujú, spievajú a tým vytvárajú akýsi antický chór. Dokonca aj rekvizity – Orfeova lýra, čaša či kráľovská koruna kráľa Artuša – majú vďaka mosadznému vzhľadu antický nádych.
Hamletov príbeh
Nastáva večer a na hereckú skupinu padá únava. Zhŕkne sa preto okolo „ohníka“, ktorý je vytvorený silným žiarením červeného reflektora. Na hlavu principála sa znesie vlna kritiky – herci sú hladní a nemajú čo jesť. Do tejto situácie preto veľmi vhodne padne príchod Hamleta (režiséra inscenácie), ktorého herci oberú o meč. Hamlet ich pod prísľubom štedrej odmeny žiada o nocľah a spoločnosť. Skupina sa uloží na spánok. Tí, ktorí „nenašli miesto“ spia postojačky opretí o seba. Zaznieva Hamletov monológ, v ktorom konštatuje, aký je pustý, plytký celý tento svet a kladie si známu rečnícku otázku, či radšej umrieť či spať. Komický prvkom je postava kritika Olega (ktorú určite netreba nikomu zvlášť predstavovať), ktorý po výjave Ariadny a Thésea zhodnotí, že to bola strašná nuda. Hamlet primä hercov naskúšať jeho životný príbeh. Herci dostanú scenáre, rozdelia sa úlohy Hamleta, jeho priateľa Horácia a hra sa môže začať. Až mrazivo pôsobia okamihy, v ktorých ako ozvena zaznieva hlas zavraždeného otca prihovárajúci sa synovi, aby pomstil jeho vraždu. Najmä keď si divák uvedomí prepojenie deja hry s reálnym príbehom, ktorý nám režisér sprostredkúva. Hercom sa podarilo vďaka výbornému režijno-pedagogickému vedeniu vytvoriť zaujímavé vzťahy a priniesť divákom celú škálu emócií. Na záver zostáva otázka, ktorá mimochodom zaznieva aj vo video „dokrútkach“: Môže divadlo zmeniť ľudí a svet? Jednoznačná odpoveď na to asi neexistuje. Napriek tomu, herci z Divadla z Pasáže sú dôkazom toho, že niečo sa zmeniť dá. Čo to je, to sa dozviete, keď sa na toto predstavenie prídete pozrieť.
Autor: Zdroj: Petra Kapustová
