Poznali ste už pred tým divadelnú tvorbu Agathy Christie? Mnohých možno prekvapí, že bola aj dramatičkou.
Videl som v SND inscenáciu Desať malých černoškov. Inak som čítal veľa jej detektívok a milujem televízny seriál o Herculovi Poirotovi. Detektívku ako žáner mám veľmi rád. Je to jeden z mála žánrov, pri ktorom si oddýchnem – od seba aj od problémov. Takže v okamihu, keď nastane čas na oddych, tak siaham po detektívke.
Niekto by možno pokladal detektívku za nižší žáner, ale tento názor je už vyvrátený. Je pre vás atraktívna aj ako pre režiséra?
Áno, je to pre mňa atraktívne. V našej divadelnej tradícii detektívny žáner takmer neexistuje, takže má zmysel pokúsiť sa priniesť na javisko detektívku so všetkým, čo k nej patrí.
Máte svojho obľúbeného autora detektívok?
Mám rád aj Chandlera, čítal som i Dicka Francisa. Kedysi som miloval Patricka Quentina. Zaujíma ma viac klasická detektívka ako thrillery.
Táto hra je silná vo vzťahovej rovine a bola by zaujímavá aj bez detektívnej zápletky. Čím sú tie vzťahy zaujímavé?
To, čo nás v živote vždy zaujíma. Manželia sa rozvedú, on si zoberie inú ženu a teraz sledujeme, ako sa všetci traja stretnú na jednom mieste a vytvára sa napätie, vznikajú konflikty. Do toho vstupujú ďalšie postavy, ktoré k našej trojici chovajú isté city, takže je to hra o vzťahových problémoch.
Bolo ľahké budovať na javisku napätie? Akú atmosféru ste sa snažili dosiahnuť? Je veľkou výhodou, že hra je neznáma a divák môže pátrať spolu s detektívom...
Nikdy to nie je ľahké, pretože napätie sa nebuduje iba na základe textu, ktorý nám dáva autorka. Je to jedna desatina z toho, čo postava potrebuje, aby bola plnohodnotná. Hľadať tých deväť desatín, to čo je pod povrchom, vnútornú presvedčivosť postáv a ich vzťahov, to je práca režiséra a herca. Keď sú herci inteligentní, zaujatí pre hru a prácu, tak je s nimi radosť robiť. Som veľmi spokojný, že herci, s ktorými robím túto inscenáciu v Aréne, sú väčšinou mladý ľudia. Mladý ľudia, ktorí naozaj chcú robiť divadlo, čo je vzácne. Pre mňa bude prekvapujúce, či sa nám pred divákom podarilo dostatočne toho vraha zneprehľadniť. S dramatickými vzťahmi robí režisér v mnohých hrách. Rozkrýva vnútro postáv, ich myslenie. Ale tu je to problém žánru. Rád by som vedel, v ktorom štádiu si divák domyslí kto je vrahom, do akej miery to bude prekvapujúce. Ešte s tým nemám skúsenosť.
V tejto súvislosti sa núka otázka, či by ste prijali ponuku režírovať aj notoricky známy príbeh Agathy Christie? Bolo by to pre vás zaujímavé?
My sme s dramaturgičkou hľadali hru, ktorá by nebola známa, aby to bolo pre diváka zaujímavejšie. Samozrejme je atraktívne urobiť známu hru inak. Vložiť do nej iné akcenty. Všetko je možné.
Pracovali ste na javisku aj so štylizáciou? Ide o dobovú hru zo špecifického prostredia...
Hru sme zasadili do obdobia, v ktorom vznikla dramatizácia, teda do 50. rokov minulého storočia. Takže istým spôsobom je to exotizujúce, čo sa týka kostýmov, scény. Dostávame sa do iného prostredia, ako sme zvyknutý z filmov o Poirotovi, ale aj 50. roky sú už dnes dostatočne historizujúce.
Ešte stále sa rád vraciate k veľkým klasickým príbehom? Alebo by ste rád opäť spracoval niektorého zo súčasných autorov, ako to bolo napríklad v prípade Mitanu?
Ja si rozdeľujem svoju tvorbu na také tri zásadné výseky. Prvým je veľká klasická literatúra, kde si myslím, že to má význam nielen pre mňa, ale možno aj pre širšie publikum. Zoznamovať sa prostredníctvom divadla s veľkými dielami svetovej klasiky. Potom sú to hry viac osobnejšieho charakteru , kde človek rieši problémy cez konkrétnu hru. Musí to byť v tom okamihu špecifická hra. Je jedno, či ide o klasiku, alebo súčasného autora. Takou bude napríklad Kafkov Zámok, ktorý budem robiť v Astorke. A napokon sú inscenácie, pri ktorých si uvoľním myseľ. Komédia, alebo táto detektívka. Ľahšie žánre, ktoré nepovažujem za niečo nízke, samozrejme majú v divadle význam.
Premiéra inscenácie hry Agathy Christie Bod nula je 4. apríla 2012 v Divadle Aréna.
Autor: Zdroj: Mariana Jaremková
