V Paríži sú vystavené diela Henriho Matissa, ktorý dodnes patrí medzi najvplyvnejších maliarov.
Spolu je na výstave Matisse: Páry a série vystavených šesťdesiat malieb a tridsať kresieb z prestížnych zbierok. V lete sa z parížskeho Centre Pompidou presunie do kodanského múzea umenia a v zime aj do Metropolitného múzea v New Yorku, ktoré na jej príprave spolupracovali.
Pred návštevníkom sa na tejto retrospektívnej výnimočnej výstave chronologicky odvíjajú autorove úvahy o forme maliarskeho prístupu. Od pointilizmu (1904) sa tak postupne dostávate až k preslávenej sérii modrých aktov z roku 1952.
Neustále napätie
Henri Matisse akoby vo svojich dielach stále opakoval tú istú tému. Je to zrejme tým, že svoje štúdie nikdy neretušoval, ale vzal nové plátno a obraz urobil nanovo, len s pozmenenou kompozíciou. „Aj keď posuniem kompozíciu, snažím sa, aby bola emócia taká istá. Keď pracujem, nikdy sa nesnažím myslieť, iba cítiť,“ hovorieval.
Podľa kurátorky Cecile Debray je dôležitý práve spôsob, akým sa Matisse vracal k tým istým kompozíciám. „To nám umožňuje ozrejmiť trvalé napätie v jeho diele. Zásadnú spojitosť medzi spontánnym vytrysknutím maliarskeho prejavu a pomalým kontrastným opakovaním tém a kompozícií,“ hovorí.
To sa podľa kurátorky prejavovalo postupmi, ktoré sa v priebehu času menili. Jedným zo štádií tohto vývoja bola napríklad automatická kresba či použitie fotografie, ktorá zachytávala stopu prvotného nápadu umelca.
Hľadanie seba
Matisse vystavil šesť obrazov spolu so zväčšenými fotografiami zachytávajúcimi jednotlivé etapy tvorby už v roku 1945. Z dnešného pohľadu to môžeme vnímať ako predzvesť neskorších konceptuálnych postupov v umení.
Reakcie na svoju tvorbu považoval Matisse za dôležité. „Reagujem neustále, no až pri ďalšej práci zistím, že moja séria mala slabú stránku. Ja však cez tú slabú stránku, cez tú trhlinu, vojdem do obrazu a znova ho celý skoncipujem,“ povedal Matisse.
Jeho ďalšie slová demonštrujú neúnavnosť hľadania, ktorú nájdete na tejto výnimočnej výstave. Znejú priam ako odkaz: „Niekedy si hovorím, že profanujeme život – stále vidíme veci, ale už sa na ne nedívame.“
Autor: Sabina Skarbová
