Spisovateľka Dacia Maraini: S Moraviom som nesúperila, ale žila

Veľmi šarmantná dáma, okrem iného bojovníčka za práva žien, aktivistka i publicistka Dacia Maraini predstavovala u nás svoj román Vlak poslednej noci.

(Zdroj: Taliansky kultúrny inštitút/ Desana Dudášová)

Prednedávnom navštívila Bratislavu najprekladanejšia talianska spisovateľka a dramatička DACIA MARAINI. Veľmi šarmantná dáma, okrem iného bojovníčka za práva žien, aktivistka i publicistka tu predstavovala svoj román Vlak poslednej noci. Pokúša sa v ňom aspoň čiastočne vyrovnať so svojou minulosťou a s bizarným svetom Európy za čias studenej vojny.

Boli ste životnou partnerkou slávneho spisovateľa Alberta Moraviu. Ako ste sa navzájom ovplyvňovali?

Ak nie je vo vzťahu dvoch spisovateľov, ktorí spolu žijú, rivalita, je to výborné, pretože môžu mať rovnaké záujmy a pestovať rovnakú vášeň ku knihám a k literatúre.

Takže ste nesúperili?

Práve naopak, s Albertom Moraviom sme boli autonómne a nezávislé osobnosti. Bol tam veľký vzájomný obdiv a rešpekt. Vážili sme si jeden druhého. Dodnes mám vždy radosť, keď stretnem niekoho, kto vie písať.

Čo pre vás rivalita znamená?

Rivalita je pre mňa skôr záležitosťou sentimentu. Keby medzi nami bola bývala, asi by som nebojovala po jeho smrti desať rokov ako lev, aby sme mohli založiť Nadáciu Alberta Moraviu, aby jeho dielo poznali aj ďalšie generácie. Bola som spolu s jeho druhou manželkou dedičkou jeho domu, ktorý sme darovali magistrátu mesta Ríma. Tak sme mohli založiť v dome jeho múzeum. V týchto priestoroch nadácia každoročne organizuje desiatky podujatí na tému osobnosti Alberta Moraviu. Napríklad nedávno sme mali literárne stretnutie, ktoré sme nazvali Moravia a arabský svet. Budú nasledovať aj ďalšie, napríklad Moravia a Čína.

Kto vás teda v písaní inšpiroval?

Skutočné vplyvy tohto druhu som dostala už ako dieťa. Pochádzam zo spisovateľskej rodiny. Moja babička bola profesionálna spisovateľka, pochádzala z Anglicka, písala v angličtine. A môj otec bol antropológ, napísal množstvo zaujímavých dokumentárnych kníh - o Japonsku, o Tibete. Takže lásku k literatúre, ale aj spôsob písania, štýl, spôsob prerozprávania, precítenia príbehov som dostala v rodine.

Zažili ste časy, keď vznikali slávne filmy s hviezdnym obsadením podľa Moraviových kníh. Aj časy, keď svoje dnes svetoznáme filmy nakrúcal váš spoločný dobrý priateľ Pier Paolo Pasolini. Ako ste cez nich vnímali vtedajší taliansky intelektuálny svet?

Môžem povedať, že obaja boli veľmi pozorní intelektuáli, angažovaní a kritickí voči talianskej realite tých čias. Boli mimoriadne zainteresovaní vo vtedajšom spoločenskom a politickom dianí. Hovorí sa dokonca, že Pasolini bol prorok, ktorý predvídal zmeny v talianskej spoločnosti, zmeny hodnôt, zmeny jazyka, ktoré sa potom skutočne udiali. Akoby ich vo svojich dielach predčil. Hoci to boli obaja ozajstní spisovatelia, cítili potrebu vyjadrovať sa a aktuálne zasahovať do súdobej talianskej reality. Vždy boli pripravení na kritiku.

Pasolini sa v roku 1975 stal obeťou nevyjasnenej vraždy na futbalovom ihrisku. Čo sa dnes o tom vie?

Aj keď neexistujú žiadne dôkazy, hovorí sa, že ho zavraždili tajné služby, pretože odhalil tajomstvo o prezidentovi spoločnosti Eni, ktorá zastrešuje taliansky ropný priemysel. Tento človek sa volal Enrico Mattei. Pasolini v tom čase písal knihu s názvom Petrolio. Vyšla až po jeho smrti, nedokončená. Obsahuje závažné odhalenia z prostredia talianskeho priemyslu a hovorí o nebezpečných súvislostiach.

Ste jednou z najprekladanejších talianskych spisovateliek. Zo súčasnej talianskej literatúry sú však vo svete známejší skôr spisovatelia muži - Eco, Baricco, Calvino. Ako je to v Taliansku s pozíciou ženskej autorky?

V rámci súčasnej talianskej literárnej panorámy existuje veľmi živá a kvalitná ženská literatúra, feministická literatúra alebo literatúra písaná ženami. Ale treba povedať jedno: dvadsať rokov fašizmu na literárnom poli ženu veľmi diskriminovalo. Ženy mali zakázané študovať, písať, vzdelávať sa. Obrat zrazu nastal po páde fašizmu. Z generácie pred mojou je niekoľko autoriek, ktoré považujem za svoje literárne matky: Lalla Romano, Natalia Ginzburg, Elsa Morante, Alba de Céspedes, Anna Banti. Potom je tu moja generácia, a po nej mladé talianske ženské autorky - napríklad tri mladé Sicílčanky, alebo autorky ako Melania Mazzucco či Amelia Rosselli. Všetky, mladé i staršie, sú rovnako kvalitné ako mužskí autori, ktorí boli viac prekladaní.

Znamená to, že na literárnom trhu sú ženy diskriminované?

Nie, literárny aj edičný trh je otvorený pre všetkých. Diskrimináciu pociťujem skôr na poli inštitúcií, a to aj literárnych. Napríklad na univerzitách, alebo keď treba vydať nejakú antológiu súčasnej talianskej literatúry, alebo vyzdvihnúť nejaký literárny model pre ďalšie generácie. Tam sa zrazu ženské autorky neobjavujú, pretože sa považujú za menej prestížne. A nie rovnocenné. Toto, žiaľ, ešte stále platí.

Nepomáhajú feministické hnutia?

Určite sú nápomocné. Znovu objavujú diela ženských autoriek, napísané dokonca v 15. a 16. storočí. Veľmi známe je napríklad výsostne feministické dielo známej talianskej autorky Sibylly Aleramo pod názvom Una Donna - Jedna žena, zo začiatku 20. storočia, ktoré vyšlo v reedícii.

Taliansko tradične vnímame ako krajinu pekných mužov, mačov, a talianske ženy ako veľké matky, strážkyne rodinného kozubu. Čo vlastne predstavujú dnes talianske rodové vzorce?

Výsledkom vzniku feministických hnutí po roku 1968 bolo, že v Taliansku sa prijali zákony o rovnakom postavení muža a ženy, čo sa týka rozhodovania v rodine, nároku na prácu a plácu. Čiže všetko to, čo platilo pred rokom 1970, bolo na úrovni zákonov zmenené v tom duchu, že už neexistuje patriarchálna rodina, v ktorej rozhoduje a pracuje otec a žena musí byť doma.

Realita je iná?

V praxi sa, žiaľ, toto nestalo realitou. Spomedzi všetkých európskych krajín, kde prevláda katolícke náboženstvo, je práve v Taliansku najmenej rozvinuté rovnocenné rozdelenie úloh medzi mužom a ženou. Faktom je, že vo všetkých povolaniach dnes ženy zarábajú o 25 percent menej ako muži. Navyše stále zostáva na ich pleciach váha a ťarcha starosti o rodinu. Pre ženu je ťažšie ísť pracovať a získať rovnaké pracovné postavenie ako muž, keď má okrem profesie ešte rodinné povinnosti. A pritom bol prijatý aj zákon, ktorý umožňuje mužovi zachovať si pracovné miesto, poberať plat, a zároveň venovať čas rodine. Využívajú ho iba dve až tri percentá talianskych mužov. Zvyklosti a tradície sú silnejšie ako zákon.

Feminizmus pôsobí často ako strašiak. Tradície majú zase svoju logiku. Je problém v žene samotnej?

Je to kultúrny problém. Určite v mnohom sú za to zodpovedné aj ženy, pretože často je to práve žena, ktorá povie druhej - si nezodpovedná, keď sa venuješ viac práci ako domácnosti. Ale vlastne sú obeťami tejto kultúrnej tradície.

Na Slovensku vám práve vyšla kniha, ktorej hlavnou hrdinkou je novinárka. Prečo?

Veľmi dôležitá je v mojom príbehu cesta. Profesia novinára umožnila mojej postave vydať sa na cestu, na akú by sa v inej profesii dostala ťažko. Novinári môžu napríklad získať špeciálne povolenia. To mi ako rozprávačke umožnilo dať hrdinke úlohu prostredníctvom šéfa istého denníka, ktorý ju vysiela, aby urobila výskum. Píše sa rok 1956, v Maďarsku sa schyľuje k revolúcii. Hrdinka príbehu má zistiť, ako sa žije za železnou oponou a prerozprávať talianskym čitateľom, čo sa za ňou deje. Keďže v tom čase bol svet jasne rozdelený na Východ a Západ, nevedelo sa o tom skoro nič. Na druhej strane, Amara využíva svoje pracovné poslanie na to, aby sa vydala hľadať stopy židovského chlapca, ktorý zmizol v roku 19443.

Píšete knihy, publikujete novinové články, v istom ohľade ste stelesnením vašej hrdinky Amary. Aký je rozdiel medzi poslaním žurnalistu a spisovateľa?

Myslím si, že poslanie novinára, v tomto prípade novinárky, je, aby podala svedectvo o svojej dobe, o čase, ktorý žije, prostredníctvom žurnalistických nástrojov. Rozdiel medzi spisovateľom a novinárom je totiž práve v ponímaní času. Obaja narábajú so slovom, s vyrozprávaním príbehu. Ak spisovateľ potrebuje dlhý čas, novinár má všetky nástroje na to, aby svedectvo o aktuálnosti svojej doby podal podľa potreby čo najrýchlejšie.

Ako dieťa ste boli s rodičmi v koncentračnom tábore. Pomohla vám táto kniha vyrovnať sa s dávnou skúsenosťou?

Určite aspoň trochu, pracujem v nej s čiastočnými informáciami. Ale musím povedať, že knihu o svojej skúsenosti z koncentračného tábora som ešte nenapísala. Ešte stále cítim v sebe blok, ktorý neviem prekonať, aby som to zo seba dostala. Mám to v úmysle, lenže keď je skúsenosť človeka veľmi bolestná, ťažko sa mu hovorí, píše. Bolo to veľmi náročné, odosobniť sa od hrôz aj pri tom mále, o čo som sa už pokúsila. Treba si nastaviť odstup.

Mali ste sedem rokov, keď vás pohltili hrôzy vojny. Čo si dieťa v takom veku pamätá?

Veľmi dobre si pamätám každý detail. Pravdepodobne som v tom čase ako dieťa nevedela, čo sa deje, nemala som ani poňatia o celkovej situácii. Historický pohľad prišiel až neskôr, spätne. Ale pamätám si, že to boli veľmi tvrdé dva roky. Pamätám si každodennú skúsenosť zo zimy, hladu, chorôb, parazitov. Pamätám si, ako som sa po štvornožky plazila a jedla som mravce, pretože som bola taká hladná. Nemyslím si, že dieťa zabudne, strašné a bolestné zážitky.

Čo robia s človekom, ktorý zažil holokaust na vlastnej koži, novodobé prejavy rasizmu?

Presviedča ma to o tom, že treba, aby sa o tých hrôzach stále písalo a rozprávalo. Je to dôležité. Neonacistické prejavy sú spôsobené absolútnou ignoranciou ľudí, ktorí vôbec nepoznajú históriu, nevedia, kto bol Hitler, čo to boli za vojny - prvá a druhá svetová. Nemajú ani poňatia o tom, čo sa v dvadsiatom storočí udialo. Práve ignorancia podporuje fanatizmus a absurdné prejavy. Aby sa to zmenilo, treba veľmi veľa pracovať s mládežou na školách, vplývať na žiakov v oblasti histórie, odhaľovať skutočné pravdy o udalostiach dvadsiateho storočia. Len toto môže pomôcť vedomiu toho, čo sa naozaj stalo.

Ako na vás pôsobí súčasné napätie v Európe?

V čase globalizácie sa majú krajiny spájať a vytvárať aliancie. Myslím si, že koncepcia spoločnej Európy je nevyhnutná a potrebná. Jednota by však mala fungovať nielen z ekonomického, ale aj z právneho, spoločenského a kultúrneho hľadiska. Hlavne z hľadiska kultúrneho chýba.

Akú nádej čeliť recesii a kríze dávate Taliansku s jeho novým vedením?

Po vláde Berlusconiho vyšlo Taliansko z obdobia dlhodobej stagnácie. Bývalý premiér, ktorý bol najudávanejšou osobou v Taliansku, trávil čas v úrade obhajovaním samého seba a obviňovaním sudcov a prokurátorov, že sú komunisti. Na krajinu úplne zabudol. Zákony, ktoré sa vytvorili počas jeho vlády, hájili iba záujmy niektorých skupín a vôbec nešlo o dobro krajiny. Po nástupe novej vlády Maria Montiho Taliansko zaznamenalo ohromný progres, počas prvých dvoch mesiacov nové vedenie vytvorilo viac reformných opatrení než predchádzajúca, absolútne neflexibilná vláda za osemnásť rokov. Na druhej strane si myslím, že vláda má v prvom rade počúvať hlasy zdola. A na to v dnešnom svete máme veľmi demokratický spôsob, akým je podľa mňa virtuálna sieť. Prostredníctvom nej sa ľudia zhovárajú, vyjadrujú názory. Ak sa nebudú počúvať hlasy zdola, tak môže nastať úplne jasná separácia medzi vládami a občanmi. Moje želanie je, aby existoval obojsmerný vzťah medzi tými, ktorí majú v rukách moc, a obyčajnými obyvateľmi. Za to sa zasadzujem.

ico

Dacia Maraini

Narodila sa v roku 1936 vo Fiesole, v provincii Florencia v Toskánsku. Je dcérou sicílskej princeznej, herečky Topazie Alliaty di Salaparuta a florentského etnológa, antropológa a horolezca anglicko-poľského pôvodu Fosca Marainiho, autora kníh o Tibete a Japonsku.

V roku 1938 rodina odišla do Japonska, kde však jej členovia boli internovaní v koncentračnom tábore na ostrove Hokkaidó.

Po vojne sa rodina vrátila späť do Talianska a usadila sa na Sicílii. Maraini študovala v Ríme, neskôr sa vydala za milánskeho maliara Lucia Pozziho.

Spolu so známym spisovateľom Albertom Moraviom (neskôr jej životným partnerom) a Enzom Sicilianom zakladajú divadelnú spoločnosť Porcospino, v ktorej predstavujú autorov novej talianskej drámy.

Maraini sa vo svojich početných románoch a poviedkach často venuje ženským otázkam, je autorkou niekoľkých básnických zbierok, reportážnych kníh a takmer šesťdesiatich divadelných hier.

Je držiteľkou mnohých významných literárnych ocenení. Jej najznámejší román Dlhý život Marianny Ucrie vyšiel takmer v dvadsiatich krajinách.

V slovenčine jej v 60. rokoch minulého storočia vyšli romány Nebezpečné roky a Nikto si nepamätá. Najnovšie jej v slovenskom preklade Františka Hrušku vyšiel román Vlak poslednej noci.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci
  2. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností
  3. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie
  4. Zábavný aj sebavedomý
  5. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3
  6. Kursalon Trenčianske Teplice: Výborné jedlo a chutné pivo
  7. Loďou Meraviglia po Stredozemnom mori
  8. Bezpečnostný pás vám chráni život, antivírus váš virtuálny svet
  9. Antibiotiká nie sú cukríky. Naozaj viete, kedy ich máte brať?
  10. Ikonický Harley-Davidson za bezkonkurenčnú cenu
  1. Prednáška holandského veľvyslanca na EU v Bratislave
  2. Zákaznícky servis Martinusu sa dostal medzi svetovú špičku
  3. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci
  4. Poradňa: Ako vybrať účet pre mladých
  5. Sajfa odkázal študentom:„Buďte nároční a vydržte!“
  6. S Kulinariom chutí jar lepšie!
  7. Výstavisko Agrokomplex opäť plné poľnohospodárskej techniky
  8. Udelenie akreditácie (certifikátu) pre Aktuárstvo na EU v BA
  9. Vzorový byt v projekte Nobelova
  10. Do ankety Slovenka roka 2017 je nominovaná aj Adriana Kolesárová
  1. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie 23 146
  2. Loďou Meraviglia po Stredozemnom mori 6 710
  3. Ikonický Harley-Davidson za bezkonkurenčnú cenu 5 777
  4. Kursalon Trenčianske Teplice: Výborné jedlo a chutné pivo 4 509
  5. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3 3 435
  6. Bývanie, ktoré vás oslobodí od stresu 3 191
  7. Zábavný aj sebavedomý 3 135
  8. Gamifikácia: Nový hit v učení finančnej gramotnosti na ZŠ 2 948
  9. Testovanie elektrobicyklov v košickom Cassovare 2 855
  10. Antibiotiká nie sú cukríky. Naozaj viete, kedy ich máte brať? 2 658

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Šéf Orangeu: Pre roaming môžu zdražieť domáce hovory a dáta

Európska komisia začala pred niekoľkými rokmi tvrdo regulovať ceny roamingu

DOMOV

Bašternákovi pomáha pomalosť prokuratúry, sťahuje sa z vlastných firiem

Zo siedmich prípadov podnikateľa sú živé len tri.

KULTÚRA

Danka prirovnali k tučniakovi z Nórska. Obnovená relácia Sedem sa vydarila

Lasica, Leško a Kňažko opäť komentujú.

KOMENTÁRE

Pri amnestiách nie je čas na prerátavanie preferencií

Ten, kto bude myslieť iba na seba, môže viac stratiť ako získať.

Neprehliadnite tiež

Najlepší český film použil pri vstupe do kín Benešovu diplomaciu (recenzia)

Masaryk je i napriek dvanástim Českým levom remeselne nadpriemerný film.

Danka prirovnali k tučniakovi z Nórska. Obnovená relácia Sedem sa vydarila

Lasica, Leško a Kňažko opäť komentujú politické dianie na Slovensku. Vyhovoval by im skorší čas.

Každý život sa usiluje trvať. Konflikt civilizácií je teda nevyhnutný

Dajú sa nakrútiť aj hroznejšie filmy, ako bol Votrelec. Jeden príklad je práve v kinách.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop