Slávny americký režisér pochopil, že len obnovená premiéra by jeho pätnásťročnému filmu divákov nezabezpečila.
Film je tovar rýchlej spotreby. Preletí kinami, vyjde na DVD a nasledujú už iba občasné televízne reprízy. Len štúdiá Walta Disneyho koncepčne reprízujú klasické animované disneyovky.
Ako prvé začali uvádzať do kín staršie filmy prerobené do formátu 3D. Až po nich oznámili vlnu upravených repríz George Lucas, Steven Spielberg – a James Cameron.
Kráľ zábavy pre masy
Keď v roku 1997 prišiel do kín Titanic, James Cameron bol už známy vďaka snímkam Terminátor (1984), Votrelci (1986), Terminátor 2 (1991) a Pravdivé lži (1994). Trochu v ich tieni skončilo veľkolepé podmorské dobrodružstvo Priepasť z roku 1989.
Fascinácia morskými hlbočinami je pre Camerona typická. Bola i motiváciou vzniku Titanicu. Hoci podľa vlastných slov nakrúcal film, aby získal prostriedky na zostup k vraku lode, Titanic sa stal kultúrnym fenoménom. Teraz, v čase stého výročia veľkej námornej katastrofy a zároveň i storočnice vzniku filmových štúdií Paramount Pictures sa veľkofilm vracia.
Filmová zábava, technológie i diváci sa však za pätnásť rokov výrazne zmenili a Cameron dobre vie, že len obnovená premiéra by filmu divákov nezabezpečila.
A tak k pôvodnému odhadovanému rozpočtu 200 miliónov dolárov treba prirátať takmer dvadsať ďalších miliónov za výrobu 3D verzie.
Kráľ tretej dimenzie
Ešte pred Avatarom Cameron nakrútil v 3D dokumentárne snímky Duchovia Titanicu (2003) a Mimozemšťania z hlbín 3D (2005). Už v tom čase začal rozprávať o prerábke Titanicu do 3D. A jeho Avatar, komerčne najúspešnejší film všetkých čias, je na sile trojdimenzionálneho obrazu postavený. Tento režisér teda vie o využití stereoskopického obrazu viac než ktokoľvek iný.
Premena Titanicu do 3D si vyžiadala vytvorenie nových digitálnych prepisov originálu vo vysokom rozlíšení, ich čistenie, korekcie, úpravy farieb, kontrastov i efektov. Hoci na rozdiel od Star Wars Georga Lucasa Cameron nijako výrazne nezasahoval do záberov, nepridával nové postavy ani digitálne objekty, neuspokojil sa len s jednoduchým prepísaním z 2D do 3D formátu.
Pre každú scénu vznikol trojrozmerný digitálny model a na jeho základe sa nanovo vytvárali obrazy pre pravé aj pre ľavé oko, čo režisérovi uvoľnilo ruky pri práci s hĺbkou ostrosti i s priestorom. Sami tvorcovia tento proces nazývajú „revizualizácia“.
Kráľ filmárskeho remesla
Práca s tromi rozmermi je nevtieravá, subtílna a dokonalá. Scény vyznievajú ako už v štádiu príprav filmovania koncipované pre trojrozmerný obraz. Na druhej strane však nový Titanic je skôr film digitálne animovaný ako hraný. Našťastie animovaný dobre, takže vo výslednom dojme to poznať vari len na ťažko definovateľnom pocite prílišnej dokonalosti, vypočítavosti a chladu, z čoho vyplýva nádych odcudzujúcej neskutočnosti. Ten kritika vyčítala už pôvodnému filmu z roku 1997 a v novej 3D verzii – ktorá je už z podstaty trojdimenzionálneho obrazu sugestívnejšia – ho paradoxne cítiť ešte silnejšie.
Dobová kritika Cameronovi vyčítala, že nakrúca jednoúčelové komerčné produkty bez vyšších ambícií, založené na stereotypoch, klišé, často na hranici gýča. S odstupom sa to však ukazuje ako správne rozhodnutie. Aj po rokoch je Titanic divácky vďačný, vizuálne pôsobivý. Je v ňom presne, harmonicky a s remeselným majstrovstvom namiešané všetko, čo si publikum žiada: romantika, dobrodružstvo i atrakcia. Teraz obohatené o ďalší rozmer.
Film sa v porovnaní so súčasnou filmovou zábavou rozbieha akosi pomalšie, ale keď konečne naberie tempo, presvedčí nás, že nezostarol. Tretí rozmer mu neškodí, skôr pomáha, je súčasťou rozprávania.
Titanic predstavuje zlatý štandard konverzie klasických filmov na trojdimenzionálne a jeho úspech bez pochýb rozpúta vlnu ďalších. Čo tak napríklad Občan Kane v 3D?
