Divadlo Aréna siahlo po detektívke, a to priamo z pera najpredávanejšej a najprekladanejšej autorky na svete Agathy Christie. Detektívny román Nultá hodina adaptovala autorka spolu s Geraldom Vernerom do rovnomennej divadelnej hry. V divadle Aréna ju naštudoval Roman Polák pod názvom Bod nula (preklad a dramaturgia Zuzana Šajgalíková).
Na polkruhovej scéne (Tomáš Rusín), olemovanej vitrážnymi, sťaby kostolnými oknami, sa postupne odkrýva majstrovstvo Agathy Christie. V priestore plnom stoličiek s jedným kreslom a otvárajúcim sa oknom v ovzduší búrky, divákov do poslednej chvíle udržuje nevedomosť, kto je vrah. Hudba Sisy Michalidesovej podfarbuje atmosféru žánru. Všetci sú podozriví.
Vďačná téma
Hľadanie vraha ponúka krok za krokom prehľadné možnosti oboznámenia sa s postavami, ich vzťahmi a možnými motiváciami. Ponúka to najmä téma a dvojznačnosť postáv, škoda však, že menej napätie pridlhej inscenácie.
V réžii Romana Poláka sa vo veľmi pomalom alebo skôr rozvláčnom temporytme predstavia typy (nie tak charaktery) jednotlivých postáv. Anna Javorková ako Lady Tressilianová vytvorila svojskú, samopašnú bohatú staršiu dámu, vtipne poukazujúcu na to, že sídlo patrí jej. Zuzane Kanócz sa veľmi plasticky podarilo vytvoriť typ hysterky Kay Strangeovej, ktorá so žiarlivosťou svojej postavy dokáže vtipne a energicky, ale najmä významotvorne zaplniť priestor javiska.
Menej sa to darí Jurajovi Lojovi ako tenistovi Nevilovi Strangeovi, pri ktorom nie je úplne jasné, čo je to za človeka. V závere inscenácie treba pochváliť Lojovu prácu s intenzitou hlasu v mene postavy.
Chýbajúce metaforické nápady nahrádzali klišé
Krik bol humorným oživením scén aj v prípade Petra Šimuna v úlohe advokáta a rodinného priateľa Matthewa Trevesa. Audrey Strangeová v podaní Evy Sakálovej bola mätúca a city neprejavujúca. Vplávala vždy na javisko akoby jej bolo všetko jedno, pretože podstata je oslniť a manipulovať. Na tento lep jej „sadá“ aj veľmi zodpovedný a zdá sa, že rokmi skúsený vrchný inšpektor Battle. Martin Mňahončák ho zahral so šarmom a iskrou detektíva, ktorému patrí celý priestor.
Typy javiskových postáv výrazne oživili a dotvorili elegantné a vkusné kostýmy Petra Čaneckého. Vynikali zladenosťou kombinácie farieb, ktorá zvýrazňovala status vyššej spoločnosti.
V takmer trojhodinovej inscenácii sa strieda vážnosť témy celku s humorom jednotlivostí, ako aj statickosť pohybu so štylizovanými vsuvkami – tanca (pohybová spolupráca Matej Chren) aj súboja. Škoda však, že chýbali metaforické nápady, ktoré nahrádzali opakované klišé obrazy, napríklad hnev vyjadrovaný prevrátením stoličky.
Inscenácia je prínosom predovšetkým v uvedení veľmi zriedkavého žánra – detektívky („konečne poriadnej detektívky“).
Autor: Stanislava Matejovičová
