Začínajúci režisér s partiou kamarátov získa peniaze a nakrúti bláznivú štvorhodinovú detektívku. Na krásnom modrom Dunaji mohol vzniknúť iba v čudesných deväťdesiatych rokoch, ktoré zrkadlí ako žiaden iný film.
Rok 1989 priniesol umelcom slobodu, ale film bol trochu pozadu. Kým hudobníci, výtvarníci či literáti sa mohli v tvorbe naplno rozbehnúť, zneistení filmári sa len začínali obzerať po nových témach. Pritom zistili, že v zásuvkách na nich nečakajú nijaké úžasné scenáre a čo viac, pred očami sa im rozpadáva filmový priemysel.
Úpadok, ktorý vlastne trvá dodnes, postihol všetky filmové profesie a na Slovensku preto v roku 1994 vznikli len dva dlhé filmy. Jedným z nich je Na krásnom modrom Dunaji Štefana Semjana.
Slávna scéna alebo jediná krádež trolejbusu v slovenskom filme:
Generačný manifest
Traja kamaráti fingujú lúpež obrazu Andyho Warhola a vodia za nos spomalených policajtov. Je to trochu bláznivá detektívka a jej zamotaný príbeh funguje skôr na druhé pozretie. Čo však oceníte už na prvý krát, je verný obraz ošarpanej Bratislavy.
Debut mladého režiséra, ktorý vznikol takmer zázrakom, sa dostal do desiatky najúspešnejších novodobých domácich filmov. Stal sa z neho kult, hoci nikdy nevyšiel na DVD a v nekvalitných kópiách koluje medzi fanúšikmi, ktorí z neho recitujú repliky.
V čase vzniku však okrem prvej naháňačky automobilov priniesol najmä generačný manifest. Žiaden iný film totiž lepšie nezrkadlí deväťdesiate roky. Chaotické časy, keď sa tridsiatnici opití slobodou a nádejou kolektívne prihlásili o slovo ako generácia – po prvý aj posledný raz.
Traja bohémi: Maroš Kramár, Juraj Johanides, Ady Hajdu. Tak ako režisér Semjan aj Johanides patril k nádejnej generácii mladých filmárov. Neskôr ho zlákala reklama, dodnes nenakrútil hraný celovečerný film. Foto - SFÚ
Happening filmový
„Na začiatku rokov 1990 - 1991 začal vznikať scenár, ktorý sa odvíjal od jediného nápadu – krádeže obrazu Andyho Warhola,“ spomína hudobník, filmár a scenárista Maroš Hečko.
Na krásnom modrom Dunaji
Premiéra: 3. júna 1994
Réžia: Štefan Semjan
Scenár: Maroš Hečko, Štefan Semjan
Hudba: John Lurie
Kamera: Martin Štrba
Produkcia: Slovenský filmový ústav Bratislava, Slovenská televízia Bratislava, JMB Film & TV Production
Hrajú: Juraj Johanides, Maroš Kramár, Ady Hajdu, Marián Labuda, Matej Landl, Richard Stanke, Anna Šišková a ďalší
Warhola si nevybrali náhodou. Slávny americký výtvarník so slovenskými koreňmi sa po revolúcii začal aj u nás dostávať do povedomia a v Medzilaborciach mu otvárali múzeum. Práve o Warholovi a rodisku jeho rodičov Hečko so Semjanom predtým nakrútili dokument.
Dialógy Na krásnom modrom Dunaji spolu písali denne takmer rok.
„Od začiatku šlo o generačnú výpoveď a väčšinu úloh sme šili na známych z partie. Nie nadarmo to bol film o troch kamarátoch. Je v ňom veľa poézie, no oni tak žili a vo filme sa mohli realizovať, zahrať samých seba. Pôvodné trio mali tvoriť Ady Hajdu, Ďuro Johanides a Roman Luknár. Nakrúcanie sa však odkladalo a Luknár nechcel prísť o angažmán v Španielsku. Nahradil ho Maroš Kramár, napriek tomu, že patril k trochu staršej generácii.“
Aj samotné nakrúcanie pripomínalo kamarátsky večierok. Pamätníci spomínajú na happening, pri ktorom sa stretla komunita filmárov, hercov, výtvarníkov a hudobníkov – dnešných päťdesiatnikov.
Problém dĺžkový
Nakrútiť v tom čase na Slovensku film bolo takmer nemožné. Nedalo sa spoľahnúť na kolibské štúdiá, tie už dobehli plány zo socializmu a čakala ich privatizácia. A súkromné produkčné spoločnosti by sa samé nepustili do rizika bez štátnej podpory. Veci pohol až úspech v zahraničí.
Keď scenár ocenili na americkom festivale Sundance a vo Francúzsku dostal cenu ministerstva kultúry, päť miliónov korún filmárom priklepol fond Pro Slovakia.
Tradujú sa slová, ako to vraj komentoval jeden z členov dobroprajnej komisie: „Chlapci, my vieme, že z toho dobrý film nebude, ale spravte si ho. My vám tie peniaze dáme.“
Po tom, ako producent Rudolf Biermann nakrúcanie trikrát odložil, projekt prevzala spoločnosť JMB Milana Stráňavu. Problém však zostal – dĺžka. Scenár mal 360 strán a prvú verziu nestlačili pod štyri hodiny.
Metráž, ktorá pre väčšinu distribútorov znamená komerčnú samovraždu, aj po rokoch Hečko obhajuje ako zámer: „Od začiatku sme plánovali dlhočizné kino, možno rozdelené na dva diely. Semjan experimentoval a my sme nechceli príbeh v klasickej dĺžke ani schému hollywoodskej trojaktovky.“
Ako vidieť na plagáte, Ady Hajdu sa v roku 1994 písal Vlado. Na film sa po rokoch spomínalo v Adyho Divadle v podpalubí, na akcii sa zúčastnili desiatky fanúšikov, ktorí naspamäť ovládali celé dialógy. Foto - SFÚ
Amaterizmus filmový?
Na tlak distribútora mala konečná verzia iba dve hodiny a diváci sami videli, že strihy najviac uškodili príbehu. Ten mal – jemne povedané – medzery.
„Čo je najsmutnejšie, pôvodný materiál asi bude nenávratne stratený,“ ľutuje Hečko. „Zistili sme to, až keď za Milanom Stráňavom prišiel sponzor a navrhoval pokračovanie po dvadsiatich rokoch. Vtedy vznikol nápad urobiť director´s cut a prestrihať film do pôvodnej dĺžky, Slovenská televízia však v archíve materiály nenašla. Škoda, mohol to byť najdlhší slovenský film.“
S návštevnosťou päťdesiatsedemtisíc divákov je tak Na krásnom modrom Dunaji aspoň v rebríčku desiatich najúspešnejších slovenských filmov po roku 1993. Tak isto platí, že tento experiment nesadne každému a knižné Dejiny slovenského filmu dokonca hovoria o filmárskom amaterizme.
„Sú tam kiksy ako zabudnutý mikrofón či scény, keď herci kričia na kameramana,“ uzatvára Maroš Hečko. „Také scudzovacie prvky však používali už filmári francúzskej novej vlny. Semjan ich zbožňoval, neprekrúcal chybné scény.“
Reku, ty si nám tu chýbal
Na krásnom modrom Dunaji je jediný celovečerný film ŠTEFANA SEMJANA.
Ako si pamätáte Bratislavu na začiatku deväťdesiatych rokov?
Atmosféra Bratislavy bola o chlp znesiteľnejšia ako vo zvyšku tejto nešťastnej krajiny. Alebo sme si to vtedy aspoň mysleli.
Nechceli ste debutovať v Prahe, kde ste študovali?
Ešte za socializmu mi môj pražský pedagóg Ludvik Ráža navrhoval, nech zostanem v Prahe, ale ja som odmietol. Robiť niekomu asistenta, to nebolo pre mňa, navyše on ma volal do strany. My sme to komunistom túžili natrieť doma na Slovensku. Boli sme plní energie, chceli sme poslať do zadku všetkých tých kolaborantov z Koliby.
Na krásnom modrom Dunaji mal byť päťhodinový film. To ste mysleli vážne?
Film mal päť hodín, pretože bol taký dlhý scenár. Bol som nešťastný, keď sme museli vyhodiť celé scény a kadečo amputovať pre distribúciu, logike príbehu to nepridalo. Čo viac, boli sme hlúpi a nedali sme pozor, takže sa nezachoval režijný zostrih. Kadečo sa však dá domyslieť aj zo zvyšku. Keď som film videl teraz po rokoch, akceptoval som ho. Dá sa na ňom baviť, zrejme to závisí od vzdelania a nastavenia diváka.
Vo filme znie hudba amerického nezávislého umelca Johna Lurieho. On o tom vedel?
Keď sme mu volali do New Yorku, Lurie sa práve chystal do Európy a pozval nás na koncert do Tübingenu. Živo sa pamätám, ako v zákulisí so svojou kapelou The Lounge Lizards sedeli pri bohatom občerstvení. Keď ma zbadal v mojom žltom baloniaku, prestal fúkať do trúbky a vraví, reku, ty si nám tu chýbal. O pár dní sme Luriemu v stuttgartskom hoteli dali exemplár mojej a Terenovej básnickej bibliofílie, fľašu ruskej vodky a neviem, či mu Laco neposlal po nás aj svoju divú kravatu. John nám sľúbil hudbu k filmu, no potom mal akési problémy, neviem, či ho práve neopúšťala žena. Tak nám iba odkázal, že na hudbu si čas nenájde, ale ak chceme, môžeme použiť hudbu z jeho albumu Voice Of Chunk.
Nikdy ste nechceli nakrútiť ďalší film?
Ambíciu som mal, aj stále mám. Iba som načas vyčerpal ilúzie. Prestalo ma baviť kričať, opájal som sa obyčajným životom. Na druhej strane, nemá zmysel nakrúcať za každú cenu. Dôležitý je naliehavý dôvod, prečo vyrozprávať príbeh. Kedysi bola tá naliehavosť v túžbe robiť svet lepším. No čím je človek starší, tým viac pochybuje, že je to možné.
Miloš Krekovič
