Šamorínsky príbeh manželov Kissovcov je bezprecedentný. Nielen zachránili zdevastovanú synagógu, ale dokázali z nej vytvoriť unikátnu galériu s rešpektovanou nonkonformnou dramaturgiou.
„Keď sa zachráni synagóga, ožije jej duch, a priestor, sprístupnený po vyše päťdesiatich rokoch, je výstavou sám osebe,“ povedali manželia Csaba a Suzanne Kissovci po tom, ako vrátili do života zdevastovaný objekt synagógy v Šamoríne. Keby po úmornom vypratávaní a čistení objektu, slúžiaceho desaťročia ako sklad, po oprave okien, dlážky a strechy či inštalovaní elektriny už nepohli ani prstom, mohli byť na výsosť spokojní.
Genius loci zachránenej synagógy z roku 1912 bol evidentný, „výstava sama osebe“ by fungovala, mestu pribudla sprístupnená sakrálna architektonická pamiatka. No pre Kissovcov to bol len ďalší krok ich bezprecedentného príbehu zvestovateľov kultúry a umenia, ktorý sa začal v roku 1994 návratom tunajšieho rodáka Csabu a jeho manželky Suzanne z kanadskej emigrácie.
Výstavy aj v kuchyni
Keď zistili, že v Šamoríne v tom čase nebola žiadna výstavná sieň, vytvorili ju zo svojho štvorizbového panelákového bytu. „Uchýlili sme sa do jednej izby a zvyšné spolu s kuchyňou slúžili ako galéria,“ spomínajú. Výstižnejší názov ako At Home Gallery hádam ani nešlo vymyslieť, pričom v meste, kde vedľa seba žijú maďarčina a slovenčina, napodiv nepôsobil bizarne, ale skôr príjemne nadnárodne, či nadnárodnostne.
Prvá bytová výstava sa uskutočnila koncom roku 1995, no to však už Csaba a Suzanne oživovali synagógu, ktorú im zveril do správy Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku, a už ďalší rok v lete v nej bola prvá vernisáž. Všetko ďalšie, čo sa v galérii odvtedy udialo, zachytáva reprezentačná obrazová publikácia At Home Gallery 1996 - 2011 s príspevkami Dušana Brozmana, Vladimíra Kokoliu, Suzanne Kiss, Gábora Hushegyiho a Daniela Mateja, ktorá práve vyšla k 15. výročiu „šamorínskeho zázraku“.
Galéria v opozícii
Nie sú to silné slová, veď nezisková súkromná galéria, ktorá finančné zázemie svojej činnosti zabezpečuje z miestnych samosprávnych a nadačných zdrojov či príspevkov súkromných osôb, vytvorila na Žitnom ostrove rešpektované celoštátne kultúrne centrum a umiestnila Šamorín na umeleckú mapu Slovenska.
V tesnej blízkosti synagógy po pár rokoch pribudol prebudovaním bývalej židovskej školy Dom umenia pre rezidenčné pobyty umelcov a workshopy a pódium v priľahlej záhrade sa stalo ďalším atraktívnym miestom koncertov, ktoré sa už predtým stali pevnou súčasťou dramaturgie At Home Gallery.
Jej rozbeh spadal do obdobia, ktoré nebolo naklonené inej kultúre, než tej najštátnejšej a najnárodnejšej, a tak v rokoch 1994 až 1998 sa galéria profilovala aj zásadným opozičným postojom. V tejto súvislosti počiatočné výstavy v panelákovej domácnosti symbolicky evokovali ešte pomerne čerstvé spomienky na normalizačné časy, keď bytové výstavy boli často jedinou možnosťou prezentácie neoficiálneho umenia.
Dalajláma v synagóge
No ako zdôrazňuje Hushegyi, galéria si renomé získala predovšetkým svojím výstavným programom s účasťou špičkových domácich a svetových osobností. Csaba a Suzanne Kissovci pritom nie sú umelci ani kunsthistorici, no pre skvelú nonkonformnú dramaturgiu, prinášajúcu do regionálnej galérie tie najmodernejšie trendy, majú jednoduché vysvetlenie. „Je to výsledok našich záujmov a pocitov a práce kurátorov.“
Pravda, galéria zažila zvláštnu zdržanlivosť establishmentu aj neskôr, v roku 2000, keď na jej pozvanie navštívil Slovensko po prvýkrát najvyšší tibetský vodca 14. dalajláma. Ten zavŕšil týždňovú tvorbu pieskovej mandaly „svojimi“ mníchmi jej symbolickým rozmetaním a obradným vysypaním piesku do neďalekého Dunaja.
Pri pohľade na tisícky ľudí stojacich vtedy dlhé hodiny v rade pred synagógou bolo dojemné sledovať v tvárach nenápadných a stále tak trochu netypických galeristov Kissovcov zmes tichej radosti, obrovskej satisfakcie a súčasne obdivu k trpezlivému davu návštevníkov.
Asi všetci, ktorí do synagógy za pätnásť rokov vstúpili, zažívali pocit, ktorý charakterizoval Dušan Brozman: „Kto sem príde, je v prvom rade pozvaný nie ako expert, ale ako človek.“
