Je známe, že pochádzate z vidieckej Rovinky. Málokto však vie, z akej rodiny.
Z robotnícko-roľníckej.
Čiže máte ten správny pôvod.
To som si myslel aj ja, keď do nás hustili tú socialistickú ideológiu. Dokonca som si bol istý, že pochádzam z kádrovo najlepšej rodiny – otec robotník, mama družstevníčka. Bombové. Len som nerozumel, prečo sa neviem dostať ani len do Maďarska, a prečo sa na mňa čudne pozerajú na úradoch. Otec mi totiž zamlčal jednu vec.
Akú?
Že bol komunista.
To by mala byť výhoda, nie?
Lenže on stranícku knižku komunistom netreskol v roku 1989, ktorého sa ani nedožil, ani v uvoľnenom roku 1968, ale už koncom 50. rokov na protest proti politickým procesom. Do strany vstúpil po vojne, lebo pochádzal z veľmi chudobnej rodiny z Kysúc, a nakoniec sa takto sklamal. Keď zistil, o čom je skutočný socializmus, ostal neskutočne zhnusený.
Zatrpkol?
Určite. Nikdy o týchto veciach nerozprával, dozvedel som sa o tom až po jeho smrti. Rovnako mi mama nikdy nepovedala, že jej starý otec bol gróf. Smola je, žetaké veci neuznávam. Všetky tituly, šľachtické statusy a podobné veci sú mi smiešne, som skôr voľnomyšlienkár, ktorý tvrdí, že nik sa nemá vyvyšovať nad inými. Dokonca sa preto hádam s manželkou, lebo tá uznáva britskú kráľovnú a monarchiu. Mne to pripadá veľmi humorné.
Bože, raz tak hrať na tomto pódiu
Vyrastali ste v materiálnom dostatku?
Spätne som zistil, že sme boli chudobní, vtedy mi to tak však nepripadalo. Mali sme dvojizbový domček bez vodovodu a záchodu, ale zato s krásnou latrínkou na konci dvora. Od studne som vždy chodil s dvomi vedrami vody – na umývanie a na pitie. V jednej izbe bývala stará mama, v druhej bola spálňa, kde sme boli s rodičmi. Neskôr som spával na dosť tvrdej lavici v kuchyni, takže ak sa mama chystala variť držky, vedel som, že sa príliš nevyspím. Napriek tomu som mal najkrajšie možné detstvo. Ani v paláci nemohlo byť krajšie. Stále sme boli na smetisku, vo vetrolamoch, na ulici, hrávali sme futbal, badminton... úžasné.
Kedy ste na vedomej úrovni zaregistrovali muziku?
Dosť skoro. Mali sme starodávne veľké lampové rádio, a otec na ňom vždy v nedeľu o druhej počúval Rádio Brno, kde vysielali dychovkovú hitparádu. Mal som šesť rokov a dovtedy som hučal do otca, až mi odniekiaľ priniesol trubku. Keď som však zistil, že to fúkanie nie je len tak, viac som sa jej nieže nedotkol, ale sa na ňu ani nepozrel.
Slovenská dychovka teda prišla o talent.
Rovinka je blízko Rakúska a Maďarska, a na ich staniciach už fičali mená ako Suzi Quatro, Status Quo alebo Garry Glitter. S mojím najlepším kamarátom Milanom Tomčalom sme si preto vyrezali gitary z fošní, jeho brat nám na ne namontoval vianočné žiarovky, a tak sme sa hádzali o zem a tvárili sa, že to hráme my. V pätnástich sme však zistili, že je to blbosť, že treba hrať naživo, tak som začal hrať na skutočnej gitare.
Na španielke?
Áno, darovala mi ju sestra, keď emigrovala do Austrálie. Hneď som si v Priori kúpil struny, lebo jej nejaké chýbali, a malú knižočku Na gitare bez nôt. Keď sme neskôr videli v PKO na koncerte náš idol Katapult, hovorili sme si: „Bože, raz tak hrať na tomto pódiu.“ O dva roky sa nám to splnilo, a prišlo viac ľudí ako na Katapult. (smiech)
Lenže potom ste sa stali pankáčom.
Na jar v roku 1978 dávala viedenská televízia program o punku v Londýne. Ukazovali aj Sex Pistols. Johnny Rotten mal na hlave uviazanú vreckovku so štyrmi uzlíkmi, prskalo mu z úst, hrali výbornú muziku, tak sme sa rozhodli, že budeme pankáči. Pochádzali sme z jednoduchých rodín, ktoré nás nútili pomaly každý týždeň chodiť k holičovi, a my sme kvôli tomu stále plakali. Zrazu sme pochopili, že ak chceme byť pankáči, k tomu holičovi vlastne musíme chodiť.
Z núdze ste si teda spravili cnosť.
Presne tak. Kamarát doniesol prvú platňu Sex Pistols, hneď na to sme získali aj platňu od The Clash. Púšťali sme ich tak často, až sa zodrali. Šmidlili sme ich riffy, ale stále len tak vidiecky, až nám napadlo, že skúsime niečo vlastné. Najskôr sme prerábali Katapult, postupne pridávali punkové prvky a všetko hrali takým tým polkovým rytmom. Ten sme odkukali od dedinskej kapely Vlada Praženicu. Druhý gitarista nevedel, čo hrať, robil preto rytmickú kontru.
Potom ste sa ale nemohli čudovať, že vás označili za ska skupinu. Vás to pritom hnevalo.
Áno, prihlásil som nás na súťaž do V-klubu a napísali o nás toto. A my sme ani nevedeli, čo to je. Dnes o nás všelijakí mudráci hovoria, že sme len kopírovali Madness, čo je blbosť, lebo sme ho nepoznali. Pravda je taká, že sme boli očarení Sex Pistols, Clashom a Praženicom. (smiech)
Čo bola prvá pesnička?
Fajčenie škodí zdraviu. Keď sme šli na tú súťaž, cestovali sme takým tým starým škaredým modrým autobusom.
Oválnym?
Presne. Aj s bubnami.
To už na nich hrával Oňo Tomčala? Lebo jeho prvé bicie mali tiež zvláštnu históriu.
Jasné, ten hral s nami od začiatku. Jeho starý otec bol dedinským hlásnikom, takže mal vlastný bubon. Blana však už bola zhnitá, tak pekne stiahol zajaca, vysušil kožku a napol ju na ráfik. Inak by sa Oňo bubeníkom ani nestal.
Keď sme dorazili do V-klubu a videli ostatné kapely, len sme čumeli, hrala tam samá kvalitka typu A´Conto. Báli sme sa preto, že nás vypískajú. Nakoniec nás vyniesli na pleciach ako maximálnych hrdinov.
Echo eštebákom dal nemenovaný fúzkatý spevák z Bystrice
Pri debate o štarte vašej hudobnej kariéry nemožno obísť dedinského kúzelníka Bélu Telekeša.
Béluška bol môj detský hrdina, sveták a pánsky kočiš. Jazdil totiž na Tatre 603 a vyvážal šéfa JRD alebo nejakých takých ľudí. Raz mi dokonca zachránil život, keď sme ako somári na smetisku hádzali do ohňa spreje.
Keď videl, že náš bubeník miesto kopáku používa starú škatuľu od televízora, doniesol starý bubon zo svojej chalupy. A mal aj činel, o ktorom tvrdil, že keď do neho ťukneš, syčí ešte na druhý deň. Všetko sme doviezli na káre, a už sme boli veľká kapela.
Nevystupoval Béla náhodou aj na vašich koncertoch?
Až keď sme boli Vidiek. Brávali sme ho, lebo sme boli jediní muzikanti, ktorí malí ako predkapelu kúzelníka. A takého nemal bárskto, lebo Béluška bol známy tým, že mu občas nevyšlo nejaké kúzlo. (smiech) Zbožňovali sme ho.
Predtým bol Ventil RG. Ako sa rozbiehalo jeho hranie po úspechu vo V-klube?
To bol začiatok 80. rokov. Vďaka výhre na tej súťaži sme mohli v lete každý štvrtok hrať vonku pred PKO, kde bola záhrada a predávalo sa pivo. Prvý týždeň prišlo možno sedem ľudí, druhý sto, tretí tristo. Potom nás zrazu stopli.
Režim sa zľakol?
Zjavne. Nechodili tam totiž ľudia, ktorí radi počúvali Elán a podobné kapely, ale hipisíci, pankáči, jednoducho pre eštebákov čudná societa. Zľakli sa, hajzlíci. Milan bol dokonca neskôr na pohovore na Februárke, a až po veľmi dlhom čase sme sa dozvedeli, že echo o nás dal eštebákom jeden nemenovaný fúzkatý spevák z Banskej Bystrice.
Robo Kazík?
Netreba ho menovať. Vtedy sme to nevedeli, dozvedeli sme sa to zo spisov. Neriešim to, lebo viem odpúšťať, a tak sa s tým človekom pokojne pozdravím aj dnes. Každý sme nejaký.
Ventil RG som slávnostne rozpustil tým, že sme zahrali a opili sa
Potom sa pre vás éra Ventilu RG skončila, keďže ste šli na vojnu.
Chalani hrali úspešne ďalej, nastúpil k nim Robo Grigorov. Vzali ho zo skupiny Prešporok, kde hral na flautu. Mal dlhé mastné vlasy, tú kapelu som ale dosť uznával. Chalani mi na vojnu písali, ako sa im darí, a mňa to povzbudzovalo, najmä keď som musel so zubnou kefkou drhnúť záchody. Lenže vojna bola vtedy drsná, dvojročná, fungovala tam šikana, takže tie správy boli pre mňa aj deprimujúce. Nerozumel som, prečo nemôžem hrať s chalanmi, ale trápiť sa v kasárňach.
Lenže keď ste prišli z vojny, vo Ventile RG ste sa dlho neohriali.
Lebo tá kapela už bola úplne iná. Na vojnu šiel zase bubeník, z pôvodnej zostavy ostal len Milan, a hoci sme ťahali ešte asi dva roky, už ma to nenapĺňalo. Tak som v roku 1984 na 850. výročie prvej zmienky o obci Rovinka kapelu slávnostne rozpustil.
Ako sa slávnostne rozpúšťa kapela?
Zahrali sme posledný koncert, poriadne sa opili a hotovo.
Kým vznikol Vidiek, ubehol ešte nejaký čas. Čo ste robili?
Motal som sa, napríklad ako pomocník geodeta vo Vysokých Tatrách. Čakal som, kým sa Oňo vráti z vojny a zatiaľ som zložil pesničku Vidiečan. Mal som vážnu predstavu, že budeme fungovať ako dnes už zabudnutý, ale vynikajúci pesničkár Billy Bragg, ktorý mal len automatického bubeníka, a sám sa sprevádzal na gitare. Chcel som teda len duo, aj sme si to raz vyskúšali na koncerte, ale nefungovalo to. Začali sme teda hľadať ďalších muzikantov.
A popritom ste pomáhali s aparatúrou Tublatanke.
Aj iným, napríklad Beáte Dubasovej. Páčil sa mi jej basák Kamil Grebeň, tak som ho oslovil, či nechce hrať s nami, a on súhlasil. Bol som prekvapený, že bol ochotný odísť zo zabehnutej kapely Kamene do úplne neznámeho zoskupenia. Kamil potom priviedol gitaristu Riša Jajcaya, a keď pribudli klávesáci Sojka s Dobrotom, mohli sme ísť na to.
Chvíľu však trvalo, kým ste prerazili.
Keď sa o nás dozvedel spevák Braňo Hronec...
To je ten, čo spieval, že „kúpte si banány...?“
Ten. Povedal, že z nás urobí slávnych. Nacvičili sme jednu jeho vec na text Ľuba Feldeka, volalo sa to John Lennon, Vysockij Voloďa. Lenže boli sme hrdí, a tak sme mu povedali, že jeho pomoc nepotrebujeme. Naštval sa, vravel, že nás zničí, vraj máme po kariére, ale my sme sa z toho len smiali, lebo také veci nám už prorokoval kdekto. Dnes sa s ním kamarátim, vtedy sme len jednoducho chceli ísť vlastnou, nie jeho cestou.
Mali sme šťastie, že Tublatanka prekážala šéfovi STV
Pomohol vám však Meky Žbirka.
Poznal nás ešte zo starých ventiláckych čias, naša hudba sa mu páčila, tak nám na vlastné náklad zabezpečil štúdio, kde sme mohli nahrať dve pesničky – S vlastnou tvárou a Vidiečan. Prvý koncert sme mali vo vysokoškolskom klube na Bernoláku, kde vystupovali tri začínajúce kapely – Laura a její tigři, Bez ladu a skladu a Vidiek. Úžasný koncert, dodnes ľutujem, že z toho neexistuje žiadny záznam.
Tie dve pesničky sa najskôr neuchytili.
Veru nie. Keď sme ich ponúkli do rádia, povedali nám, že „fuj, to je hnus, na nič sa to nepodobá.“ A keď to nakoniec cez našich kamarátov nasadili do rotácie, hneď to vypadlo. Jednoducho katastrofa.
Potom však zabrala STV.
Tiež nám tam pomohli kamaráti. Ponúkli nám totiž natočenie videoklipu k Vidiečanovi. Panovali tam však strašné pomery, a vrátnik nás nieže nepustil k budove STV, ale vyhnal nás až na druhú stranu cesty, kým si po nás nikto nepríde.
Keď sme nahrávali, po budove sa roznieslo, že tam nejaké šialené ksichty nakrúcajú pesničku, akú ešte nik nepočul. Výsledkom bolo, že sme nakrúcali pred veľkým publikom, lebo sa na nás prišlo pozrieť množstvo zamestnancov. Usmievali sa, bolo to úžasné, časť z nich si totiž ešte pamätala uvoľnené pomery z konca 60. rokov, zvyšok boli mladí, ktorých to bavilo. Možno aj preto je celý ten klip taký spontánny.
Veď aj uspel v relácii Triangel.
Najskôr práveže nie, vypadol v prvom kole. Mali sme však šťastie, že existovala Tublatanka, a tá tam mala nasadenú pesničku s klipom, v ktorom mali chlapci dlhé vlasy. Samozrejme postúpila, ale riaditeľ si postavil hlavu, že Tublatanka v žiadnom prípade, nech tam dajú nejakú náhradu. Režisér potom nasadil nás. Práve to bol moment, keď sa to zlomilo a urobili sme dieru do sveta. Vďaka tomu sme potom dobýjali aj televíziu v Prahe, keď si nás do relácie zavolal sám veľký Štaidl, ktorému sa naša muzika veľmi páčila.
Sláva chodí nečakane.
My sme ju nevnímali, všetci sme chodili normálne do roboty. Ja s Oňom napríklad do Výskumného ústavu poľnohospodárskej techniky, kde sme vymýšľali stroje, ktoré nikdy nefungovali.
Do roboty chodí celá kapela, teda okrem vás, dodnes. Jeden člen robí na údržbe v nemocnici, ďalší v Hospodárskych novinách, tretí vyrába gitary.
Áno, stále sme amatérska kapela, len ja som amatérsky profesionál. V montérkach sme fungovali aj v čase najväčšej slávy. Keď nás chcel niekto zavolať na koncert, musel telefonovať do dielne.
To vás tá muzika neuživí?
Nesťažujem sa. Som platcom DPH.
Ako často hrávate?
Od 50 do 100 koncertov ročne. Viac nemôžeme, lebo hráme len v piatky, soboty a nedele, keď chalani nie sú v práci. Amatérska báza je výborná, neverili by ste, ako sa tešíme na každú skúšku, na každé vystúpenie. Ak by sme sa stali profíkmi, asi by sa vytratila tá spontánnosť. Jednak je to takto väčšia istota, jednak nás to viac baví.
Platňu sme nahrali, lebo Grigorov zdrhol za hranice
Nie je dnes celá tá štylizácia do vidieckej polohy len póza? Dnes žijete v centre Bratislavy.
Vtedy sme bývali akurát tak v centre Rovinky. Chodili sme v montérkach, cestovali normálnym autobusom, žili na dedine a cvičili v šope. Vidiek si nosím v hlave, na tom nič nezmením. Keby som sa však dnes štylizoval do role chlapca z dediny, bol by som neúprimný.
Ako vôbec vznikol ten názov?
Tak, že som už nechcel mať už nič spoločné s Ventilom RG.
RG znamenalo Robo Grigorov?
Nie. Dokonca sme sa za to na neho nasrali, lebo si to pripisoval ako svoju zásluhu. RG v názve sme mali dávno predtým, než prišiel on, a neznamenalo to vôbec nič. Až neskôr sme si povedali, že je to Rovinka Gentľeman, dovtedy to mohol byť aj Ručný Granát. Pridal to tam textár Dano Mikletič, lebo samotné slovo Ventil sa mu zdalo nudné.
K Vidieku – raz sme tak sedeli v krčme na terase a rozmýšľali, ako sa nazvať. V diaľke znel cirkulár, kotkodákali sliepky, kikiríkali kohúty, občas mečala koza, a Kamil Grebeň vtedy zahlásil, aby sme sa volali Vidiek. Keďže sme už mali pesničku Vidiečan, nebolo o čom.
Vďaka čomu ste mohli nahrať veľkú platňu? Vtedy nebolo ľahké dostať sa do edičného plánu.
Najskôr všetci hovorili, že musíme vyzrieť a čakať, ale potom zdrhol do Belgicka Robo Grigorov. On bol vtedy dosť protežovaný, platňa mala byť pôvodne jeho. Čiže kým on ako bojovník proti socializmu dostal šancu, nás odkopávali s tým, že nemáme nárok. Jeho útekom však vznikla diera, tak nás tam napchali. Bolo to však humorné, lebo keď si Oňo dovliekol do štúdia svoje lacné bicie značky Amati, zvukár ho vyhnal. Museli sme si ich požičať od Martina Valihoru.
Koľko sa z nej predalo?
Okolo 75-tisíc kusov. Na dnešné pomery slušné. Srandovné bolo, že sme znovu nahrali aj pesničku Vidiečan, ale potom sme zistili, že prvá nahrávka, ktorú nám zaplatil Meky Žbirka, je lepšia. Dali sme tam teda tú.
Všade máme plno, prekážame len takým tým mudrlantom
Nešokovalo vás, že predaj albumov po revolúcii prudko padol? Zrazu všade znela najmä angloamerická produkcia. Doplatil na to aj Vidiek.
Neriešili sme to, na koncertoch sme mali a máme stále plno. To je skôr problém „odborníkov“ v rádiách, ktorí púšťajú len totálny mainstream, čím úplne zabíjajú slovenskú muziku. Naše rádiá dodnes otvorene likvidujú našich interpretov.
Kritici tohto názoru argumentujú tým, že existuje FM_Rádio, ktorému isto nemožno vyčítať mainstream. Hrá aj zaujímavé veci, ale jeho počúvanosť je nízka. Inými slovami ľudia sa o alternatívu netrhajú. Prečo by ju teda mali hrať ostatné rádiá? Po takej hudbe nie je dopyt.
To je v poriadku, ale keď som v Španielsku, hrajú tam najmä ich hudbu, v Taliansku to isté, rovnako vo Francúzsku. Chodím do tých krajín hrávať golf, takže mám prehľad. Ešte aj v Anglicku, kde hrajú najmä svoju produkciu, nedávajú len ten masívny bullshit, ale celé spektrum iných žánrov a subkultúr.
Súhlasíte teda s Maťom Ďurindom, ktorý podporoval nápad SNS zaviesť povinnú kvótu pre domácu produkciu?
Nie, to je úplná blbosť, bol by to len normatívny nezmysel, ktorý by určite neviedol k tomu, aby hrali Vidiek alebo Tublatanku. Zákonom mentalitu nezmeníte, navyše takéto kraviny tu kedysi zaviedli aj komunisti a k ničomu to neviedlo.
Rádiá argumentujú, že sú podnikateľskými subjektmi, takže hrajú to, čo im prináša poslucháčov, a teda zvýšený predaj reklamy.
To je ich právo, a ja im rozumiem. Má to však jedno „ale“ – keď sem príde veľká zahraničná firma typu Volkswagen alebo Kia, čo dostane od štátu?
Stimuly.
Presne tak. A tie sú podmienené veľmi konkrétnymi vecami, ktoré tá firma musí splniť. Čo bráni licenčnej rade, aby nejaké podmienky stanovila zahraničným vlastníkom médií, keď žiadajú licenciu na vysielanie? Tá predsa nie je doživotná, len dočasná. Prečo by ju mali dostať len tak, a nie s podmienkou, že budú podporovať slovenskú kultúru?
Pekne by som sa postavil pred rádiá a povedal: „Hoši, o rok dávame licencie. Čo konkrétne robíte pre podporu slovenskej kultúry, koľko času ste venovali inej muzike, než mainstreamu, koľko miesta u vás mala paralelná hudobná kultúra? Chcete licenciu? Tak sa snažte.“
Každý sa tu rozčuľuje nad stimulmi pre Kórejcov a Nemcov, pritom tie automobilky tu dávajú ľuďom zarobiť, platia odvody, štát šetrí na podporách pre nezamestnaných. A licencie rádiám, čo sú tiež zahraničné firmy, rozdávame zadarmo. Mimochodom, toto by som bez milosti našil aj na televízie.
STV nedávno vysielala Legendy popu. Mali len pár dielov a na konci tam miesto našich legiend mali českého Gotta a Bílú. Nič proti nim, ale Vidiek ani neoslovili?
Nie. Ale aj keby, asi by som do toho nešiel, nepáčilo sa mi, ako to bolo spravené. Slovenská pospolitosť týchto takzvaných odborníkov nás nikdy nebrala, vždy sme pre nich boli nezaujímaví, chýbame dokonca aj v publikáciách o slovenskej hudbe 80. rokov. Akoby Ventil RG a Vidiek ani neexistovali. V Čechách nás, naopak, v týchto súvislostiach spomínajú. Nevadí, my to prežijeme.
Pamätám si, ako o nás komunistická Pravda svojho času napísala, že kapely typu Vidiek by ani nemali existovať, a je neuveriteľné, že nám ešte vôbec niekto dovolí hrať. Mám to vystrihnuté doma, píšu tam o nás ako o vyvrheľoch. Za celú kariéru nás pritom nevypískali na jedinom koncerte. Kam prídeme, tam máme plno, bývame hedlajnermi na festivaloch. Ľudia si nás teda dokážu nájsť, prekážame len takým tým mudrlantom.
Uznávam manželstvo a vernosť
Sex, drogy, rokenrol. Ako to bolo vo Vidieku?
Trúfam si povedať, že ako jedna z mála kapiel sme nikdy nedrogovali. Keď sme šli nahrávať tretí album, v štúdiu sa nás pýtali, kde máme bongo. A ja, že aké bongo, veď na taký nástroj u nás nik nehrá. Až potom som pochopil, že ich zaujímalo, či budeme fajčiť trávu. Zvukár sa nás pýtal, že na čom teda fičíme. Keď som mu povedal, že na ničom, bol prekvapený.
Minimálne klávesák, ktorý s vami hral len istý čas, však mal vážny problém s drogami.
Áno, ale veď preto musel z kapely odísť. Začal s jedným džointom denne, neskôr ich bolo dvadsať, potom prešiel na tvrdé svinstvá. Dal som mu polročnú podmienku, aby sa z toho dostal, lebo viem, že to nejde hneď. Nepomohlo, tak šiel.
Sex?
Som zo starej školy, takže som nevystrájal. Uznávam manželstvo, vernosť, v týchto veciach som konzervatívny. Našou neresťou bol len alkohol, ale to ešte za ventiláckych čias. Postupne sme s ním prestali, pečeň už nestíhala, navyše máme svoj vek. Dnes sa občas trochu pripijeme z piva, whisky alebo borovičky, a to je tak všetko.
Nikdy ste nehrali úplne nadratí? Lebo o Ventile RG koluje všeličo.
Vo Vidieku nie, vo Ventile RG skoro vždy. Keď som bol na vojne, Ventil mal vystúpenie v Dome odborov, dnešnom Istropolise. Bol o to veľký záujem, tak sa spravil dvojkoncert – o piatej a o siedmej. Všetci hovoria, že ten druhý koncert bol stokrát lepší. Akurát bubeník s gitaristom ďalší deň neverili, že koncerty boli dva. Na druhý si jednoducho nepamätali. Vo Vidieku sme sa už polepšili, stali sme sa zodpovednejšími. Dávam chlapcom fúkať. (smiech)
Budeme si nahovárať, že lekári neberú?
Kedysi ste mi povedali, že vás zmenili peniaze.
Každého zmenia, len niekto si to neprizná. Nemôžem byť doživotný pankáč a mať peniaze na háku, to sa dá len vtedy, keď nemáte rodinu. Kedysi to tak aj bolo – čo sme zarobili, to sme rovno v ten deň prepili. Dcéra dnes študuje v Amerike, mám dom, svoje koníčky, a na tie treba aj peniaze. Na večného pankáča sa môže hrať možno Johnny Rotten v Londýne, ktorý berie milióny na tantiémoch a nevie, čo s nimi. My tak fungovať nemôžeme. To už ani nechcem hovoriť, ako funguje táto spoločnosť, a koľko človeka môže stáť taký pobyt v nemocnici.
Platili ste lekárom? To tam môžem dať?
Čoby nie? Je to pravda, nebudem to však konkretizovať, ešte tam aj tak musím ísť. (smiech) Niektorí lekári sú milí, niektorí sú iní. Budeme si nahovárať, že žiadni lekári neberú?
Niektorí vás na internete kritizujú, že sa hráte na vidiečana, pričom fajčíte cigary, hráte golf v zahraničí, chodíte na recepcie. Občas vás prirovnávajú k Traubnerovi, ktorého bolo kedysi vidieť pomaly na každej akcii a v každej Smotánke, za čo si vyslúžil prezývku „vyžierač večierkov“.
Moja manželka pracuje v reklamnom biznise, a v ňom platí, že nie klient príde za ňou, ona musí ísť za ním. Je to zásadná podmienka jej podnikania. Bolo by však blbé, ak by tam chodila sama, tak ju sprevádzam, lebo je to slušné a mám ju rád. Reakcie tých, čo spomínate, sú smiešne, tí ľudia vlastne len závidia, ale naozaj nemajú čo. Skoro nič tam nejem ani nepijem, je to len spoločenská povinnosť, na ktorú sa takmer nikdy neteším. Normálna daň za prácu, ktorú robí moja žena.
Navyše si nemyslím, že dobrí ľudia sú len medzi chudobnými. Nájdete ich aj medzi stredne bohatými, aj medzi najväčšími pracháčmi. Nemám problém tykať si s premiérom ani s Janom z Nôťovej. Nikto ma nikdy nevidel pchať sa do zadku nejakému politikovi alebo pracháčovi, ani sa vyvyšovať nad Jožom alebo Mišom odniekiaľ z Kysúc. Ak ma niekto napriek tomu ohovára, je to jeho problém. Ak tvrdí, že sa na niečo hrám, nech sa pozrie, na čo sa hrá on, keď píše anonymné statusy na internet. Kým ja sa pod svoje slová vždy podpíšem, on na to nemá odvahu. Každý máme svoje chyby, určite nie som adept na pápeža alebo dalajlámu, ale pretvarovať sa nemusím.
Žijeme si najlepšie v histórii Slovenska
Keď už ste spomenuli politikov, skúšali si vás kúpiť v nejakej kampani?
V úplne každej. Nikdy sme však pre žiadnu stranu nehrali. Porušil som to len raz, a to vtedy, keď na prezidentku kandidovala Iveta Radičová. Robil som to z presvedčenia, zadarmo, a zo starého priateľstva s ňou a Stanom Radičom.
Boli ste voliť?
Chodím vždy. Nebol som len dvakrát ešte za socializmu. Nerozumiem, prečo vlastne ľudia pindajú, ak nejdú voliť, veď to ani nemá logiku. Ak chcem kritizovať, musím voliť. Zásadne pritom pindám len na svojich, nikdy nie na druhých. Preto ani nenadávam na Smer. To môžu len tí, ktorí ho volili, a ktorých sklamal. Mňa nesklamal, vedel som, čo od neho očakávať, preto som ho nevolil.
Nemáte pochopenie ani pre tých, ktorých pravica sklamala, a jednoducho nechceli voliť menšie zlo?
Nemám. Rovnako neviem pochopiť politikov typu SaS, ktorí dokážu vyvolávať takú hystériu proti pravici, teda proti vlastným. Veď Smer vyhral len a len preto, že pravica medzi sebou bojovala. Jeho donori sa museli rehotať ako na najlepšej šou ich kariéry. Gorila aj Sasanky sú smiešne v porovnaní s tým, čo sa tu dialo predtým. Voči tomu takmer nik neprotestoval, a ľudia sa zrazu nechali chytiť na háčik ako zmyslov zbavení. Kde je dnes Gorila, kde sú tí ľudia z ulíc?
Čo vám prekáža?
Že sa tu všetko relativizuje. Že občania podľahli omylu, že aj tak je tu všetko na hovno, preto netreba voliť. Nech sa pozrú na tých, čo boli v koncentračných táboroch. Žili v totálnej beznádeji, nemali ani iskričku šance, a napriek tomu verili, že prežijú. Veď to je úžasné. My sa máme oveľa lepšie a zrazu neveríme v lepšie spravovanie krajiny?
Žijeme si najlepšie v celej histórii Slovenska, a nariekame, ako je tu zle? Bol som v Amerike aj v množstve iných krajín, a viem, ako vyzerá skutočná chudoba. Tu sa k nej hlásia najmä tí, čo majú svoj vlastný, hoc aj malý byt, staré auto, satelit, televízor, mobil a automatickú pračku. Nie je to trápne? Ľuďom vadí, že niekto iný má trochu viac, že si nemôžu dovoliť to isté. Ale to má od skutočnej chudoby naozaj ďaleko. A opakujem – nikdy v histórii sme sa nemali lepšie, než teraz.
Ak niekto odmieta voliť menšie zlo, má racionálny argument – vrah troch ľudí nie je lepší ako vrah, ktorý ich zabije desať. Obaja sú vagabundi a zločinci, pričom debata o tom, kto z nich je trochu lepší, nikam nevedie.
Lenže ľudia v politike sú presne takí istí ako my sami. V každom človeku drieme démon, ktorý ho navádza urobiť niečo zlé. Nech tí kritici pravice, ktorí nechceli ísť voliť menšie zlo povedia, či by na sto percent nikdy nevzali žiadny úplatok. Či nikdy necestovali v MHD načierno, či nikdy zo služobného mobilu netelefonovali súkromne, vďaka čomu okradli štát, a teda aj ostatných občanov. Nech povedia, či nikdy nepoužili firemný internet na súkromné účely, či si nikdy nenapálili CD, nenahrali kazetu, nefajčili neokolkovanú cigaretu, neoptimalizovali si dane aj o náklady, ktoré neboli skutočné, a to len preto, aby platili menej.
Toto všetko už nebodaj nie je menšie zlo, lebo sa pácha bežne, lebo ho konajú vlastne všetci? Veď tí politici hore robia len to isté, akurát majú väčšie možnosti. Vôbec ich neospravedlňujem, len pripomínam, že im to vyhadzujú na oči ľudia, ktorí to vo svojich životoch robia tiež. Páchajú menšie zlo, ale v politike ho odmietajú. Nie je to pokrytecké?
Voliť teda treba pre princípy?
Samozrejme. Určite nie preto, lebo niečo je väčšie či menšie zlo. Ide o smerovanie krajiny, o to, aké princípy preferujeme – či pravicové, ľavicové alebo iné. Všetky sú pritom legitímne. Ak pravičiar povie, že nepôjde voliť menšie zlo, nechápe, čo hovorí. Je to len blbý slogan, ktorý platil možno vtedy, keď sme sa zbavovali mečiarizmu. Najhoršie je, že takéto relativizovanie tu máme v politike, kultúre, v každej oblasti. To si fakt niekto myslí, že pravičiari v sebe nebudú mať žiadnych démonov, ktorí ich budú navádzať kradnúť, že sa to týka len ľavičiarov? V tomto sme predsa všetci rovnakí. Naozaj je Gorila to najhoršie, čo tu máme?
Nerelativizujete teraz aj vy?
Kde boli všetci tí protestujúci, keď SNS robila nástenkový tender, keď bola kauza emisie, keď nás okradli o miliardy? Kde boli, keď tu Mečiar v privatizácii rozdával ukrutné miliardy svojim kamarátom, keď Ficovi nevadila čierna skládka v Pezinku? Kde boli lekári, keď vládol Mečiar a potom Smer, prečo sa stále vyhrážajú len za pravice? Gorila je proti kauzám SNS, HZDS a Smeru maličkosť. Opakujem, vôbec ju neospravedlňujem, len sa snažím vysvetliť, že ak niekto nešiel voliť kvôli Gorile, zabudol, že voliť sa chodí kvôli smerovaniu krajiny, a nie kvôli tomu, či niekto kradne viac alebo menej. Tobôž, ak v malom páchajú menšie zlo aj samotní občania. Ľudia sa nechali dobehnúť a vôbec im nedošlo, že na oveľa väčšie prúsery iných vlád nežiadali žiadne odpovede.
Na každý protest musí spoločnosť dospieť, aj rok 1989 prišiel až 20 rokov po normalizácii. Vidím tam iný problém – organizátori protestov Gorila zlyhali tým, že prišli s nerealizovateľnými návrhmi, ktoré boli skôr na smiech, než na serióznu debatu.
Prišli s utopickými blbosťami, mne sa až ježili vlasy na hlave. Kde sú tí ľudia z ulíc? Prečo nepokračujú? Zrazu im Gorila nevadí? A ak áno, prečo už nie sú na námestí? Pritom vôbec nenamietam voči právu verejne sa ozvať, ale podľa mňa by sa to malo robiť inak.
Ako?
Nech každý začne odspodu. Každý z nás predsa niekoho volil. Nech teda láskavo ide za svojím poslancom v obci, meste, vo VÚC a povie mu: „Jožo, boha ti, to čo tam robíš?“ Prečo má niekto nadávať na Fica, ak ho nevolil? Kedy ktorý pravicový občan prišiel za Dzurindom a povedal mu, že „Miki, to čo si dovoľujes? Si normálny?“
Kto z občanov šiel za Ivetou a povedal jej, že to nejde dobrým smerom? Keby si voliči takto odchytili každého, koho volili, nebojte sa... A áno, aj ja robím túto chybu, lebo som kedysi volil Dzurindu, a tiež som za ním nešiel, aby som mu povedal, že ma už štve.
Nie je to však náhodou tak, že za nimi nechodíme, lebo politici sú presne takí ako my sami? Že by sme im vyhadzovali na oči to, čo sami páchame? Veď sme to my, čo sa nechávame uplácať tupými rečami politikov, my ich nútime, aby nám sľubovali kraviny, na ktoré si potom musia požičiavať peniaze, aby nám ulahodili, sme to my, kto žiada, aby sme sa vybrali gréckou cestou. Odmietame, aby nám hovorili pravdu, nechceme počuť, že o svoje šťastie sa musíme pričiniť sami. Chceme len samé istoty a nedochádza nám, že politici nám môže dať len tie, ktoré najskôr vytvoríme.
Poďme preč od politiky. Kedy vyjde nový album Vidieku? Sľubujete ho už dosť dlho.
Pesničky sú zložené, nahraté, ale nepáčia sa mi texty, tak ich chcem kompletne prespievať. Podľa mňa sa však oplatí počkať. Muzika je taká dobrá, že by bola škoda zabiť ju infantilnými a hlúpymi textami.
Vidiek však máva insitné texty. Ostanú?
Samozrejme, insitnosti sa nevzdáme. Ja vždy hovorím – kto našu muziku vezme vážne, tak ju vôbec nepochopil. Chceme sa však niekam posunúť. Ľudia od nás síce stále žiadajú ďalšieho Vidiečana, Rudyho a Hildu alebo Anglickú, to však nejde. Na novom CD zaznie punk, funky, ale aj iné štýly, na ktorých som vyrastal. A bude to pecka.
Plačete niekedy?
Často. Naposledy nedávno pri správach, keď dávali tú strašnú haváriu autobusu, pri ktorej zomrelo veľa ľudí. Mňa to dojíma, a vôbec sa za to nehanbím. Plačem aj pri filmoch, napríklad pri dokumentoch o koncentrákoch. Vždy si totiž uvedomím, akí my ľudia dokážeme byť sprostí, arogantní, hlúpi a primitívni.
Rozhovor bol autorizovaný, Ján Kuric v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
