Možno sa indický režisér len chcel pomstiť Hollywoodu, ale dobrú rozprávku sa mu nepodarilo nakrútiť.
Rozprávky od mýtov a bájí odlišuje ich ľudovosť. To, že prostí ľudia do nich vložili svoje predstavy o dobre a spravodlivosti.
Vďaka tomu rozprávky nielenže zabávali a poúčali, ale prinášali aj nádej a útechu, lebo v nich dobro víťazilo nad zlom a princovia nachádzali skromné pracovité Popolušky.
Rodová rovnosť zabíja kúzla
Film / Recenzia
Snehulienka
Scenár: Melissa Wallack, Jason Keller
Réžia: Tarsem Singh. Kamera: Brendan Galvin. Strih: Robert Duffy, Nick Moore. Hudba: Alan Menken.
Účinkujú: Lily Collins, Julia Roberts, Armie Hammer, Sean Bean a ďalší
Čaro rozprávky o Snehulienke tkvie v tom, že opustené dievčatko uspeje a zvíťazí nad zlým svetom veľkých svojou dobrotou, úprimnosťou, odmietaním zla, čistotou srdca.
Obrátiť tento princíp naruby, spraviť z mladučkej citlivej a ústupčivej dievčinky ráznu dospelú mladú ženu, bojovníčku, ktorá nepozná zľutovanie, je možno originálne a novátorské, ale dokonale to likviduje všetky kvality predlohy i reklamný slogan „Čarovný príbeh ožije“, pod ktorým nová filmová Snehulienka vstúpila do kín.
Možno aj my, príslušníci západnej európskej civilizácie, z nepochopenia prekrúcame a przníme orientálne rozprávky tak, ako to spravili so Snehulienkou indický režisér Tarsem Singh s japonskou kostýmovou výtvarníčkou Eiko Ishioka.
Dvojica spolupracovala na kriminálnom trileri Cela (2000), fantastickej dráme Pád (2006) i na mýtickej Vojne bohov (2011).
Singh naplno rozvinul svoj jazyk, založený na teatrálnosti, intenzívnej divadelnosti scény, snímania i herectva v kombinácii s hypertrofovanou výpravou v podobe divadelných kulís a zveličených kostýmov, ktoré majú za úlohu potierať náznak presvedčivosti už v zárodku.
Singhovu principiálnu umelosť posilňuje aj premenlivé ohnisko: kým rozprávačkou prvých dvoch tretín filmu je zlá Kráľovná (Julia Roberts), záver bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia dorozpráva Snehulienka (Lily Collins).
Uletený film ako na dlani
Film zobrazuje ich súboj o lásku princa Alcotta (Arnie Hammer), muža s pôvabom a intelektom bábiky Kena.
Trpaslíci nie sú pracovité rozprávkové bytosti, ale zdravotne postihnutí banditi, kráľovský hrad má tvar toaletnej misy so splachovačom, a Snehulienkino hrubé husté čierne obočie tvar chlpatých húseníc.
Pridajme veľkolepo umelú spevácko-tanečnú záverečnú scénu – a dokonale uletený film máme ako na dlani.
Singhovi fanúšikovia v tom vidia prejav majstrovho génia, spájajúci Hollywood s Bollywoodom a vypovedajúci závažné posolstvá, rovnako ako fanúšikovia spoločnosti Apple v každom z jej činov nachádzajú odraz génia Steva Jobsa.
Nezapálený nefanúšik vidí tragicky zlý scenár, nepodarené dialógy, absurdné režijné poňatie, absenciu spádu, napätia i humoru a pôvodných nápadov vôbec.
To nie je chyba, ale zámer
Julia Roberts poteší rolou rozmarnej zlomyseľnej a cynickej Kráľovnej, ale herectvo ostatných je režisérom sformované do podoby sterilných figúrok.
Situačná komika je umelá, zlá a bez vtipu. Mnoho momentov sa zakladá na tom, že Snehulienku (v originále Snow White) familiárne volajú Snow (teda Sneh), čo nemožno rozumne preložiť do slovenčiny.
Možno sa nám Singh s Ishiokou posmievajú a revanšujú za všetky hollywoodske filmy, povrchne inšpirované indickou a japonskou kultúrou. Lenže do toho nezapadá neskúsená americká scenáristická dvojica Jason Keller – Melissa Wallack, kameraman Brendan Galvin ani ôsmimi Oscarmi ocenený skladateľ Alan Menken.
Singh buď všetkým prešiel cez rozum a za hollywoodske peniaze, zneužijúc prácu hollywoodskych spolutvorcov nakrútil geniálny pľuvanec do tváre Hollywoodu, alebo vytvoril nepodarený film. V každom prípade – ak mala byť jeho Snehulienka rozprávkou, zámer sa naplniť nepodarilo.
