KNIHA TÝŽDŇA
MOJICH 7 ŽIVOTOV
Dáma z najstaršej žijúcej generácie slovenských intelektuálov líči svoj dramatický príbeh
Pod názvom knihy Mojich 7 životov (ASPEKT2012) stojí: Agneša Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou. Nie je to celkom presné, ide skôr o memoáre známej novinárky, filmovej kritičky, politickej komentátorky, ktoré s ňou spisovateľka a publicistka Jana Juráňová nahrala a editovala. Keď zistila, že Kalinová je výborná rozprávačka, ktorej osud má svoju poznávaciu i estetickú hodnotu práve v podobe voľného rozprávania, zriekla sa možnosti viesť s dámou z najstaršej žijúcej generácie slovenských intelektuálov aktívny, prípadne kontroverznejší dialóg a posunula sa do roly vnímavej moderátorky jej dramatického životného príbehu.
Čitateľ si zaslúži zážitok z čítania, takže len stručne: prvý život – šťastné detstvo a začiatok dospievania – Agneša Kalinová (1924) prežila v Prešove. To sa skončilo v jeseni 1938 a potom už nasledovalo všetko zlé a tragické, čo sa len mohlo židovskému dievčaťu na Slovensku prihodiť. Nastúpil (Kalinovej termínom) likvidačný antisemitizmus, jedna z priorít štátnej doktríny vojnovej Slovenskej republiky. Kalinová je pri opisovaní hrôz tej doby vecná, dokumentárna, na svoj boj o holý život sa díva s istým nadhľadom, dokonca s humorom, no práve tá emocionálna zdržanlivosť „priameho účastníka“ a dôraz na fakty majú veľkú výpovednú silu. Toto konštatovanie platí pre celú knihu, aj keď miestami privátna sféra spomienok potláča tú spoločenskú.
Do náručia strany
Mladučká Agneša sa zachránila v kláštore v Budapešti. Jej druhý život sa končí bilancovaním nespočetných strát – rodičov, najbližších či vzdialenejších príbuzných, priateľov – a konštatovaním: „Príchod Červenej armády bezo sporu zachránil život mne aj tej hŕstke mojich príbuzných, ktorí to v koncentráku, v Maďarsku alebo na Slovensku prežili.“ To výrazne ovplyvnilo jej tretí život. Židia, ktorí ostali na Slovensku, cítili, že nacionalizmus a antisemitizmus trvajú, to ich posunulo do náručia komunistickej strany. Aj manželov Kalinovcov. A dvadsaťjedenročné dievča navyše verilo, že „socializmus... u nás bude fungovať tak, že si povyberá to najatraktívnejšie zo sovietskych skúseností, ale zároveň nadviaže na tie najlepšie demokratické tradície prvej republiky“.
Zakrátko sa presvedčila, že to najatraktívnejšie boli politické procesy, mnohé s výrazne antisemitským pozadím, ktoré sa končili popravami a koncentrákmi. Kalinová sa v tom čase stáva redaktorkou Kultúrneho života a spolu s manželom patria k výrazným osobnostiam kultúrneho establishmentu tej doby. Hovorí aj o zbabelosti, strachu a oportunizmu, aj že „sme verili, že to všetko ide ´celkove´ správnou cestou“, tu sa mi však žiadala hlbšia reflexia i sebareflexia tohto jej života.
Štvrtý život bol najvzrušujúcejší
No už po 20. zjazde KSSZ sa Agneša Kalinová aktívne pohybuje v priestore reformátorov dogmatizmu päťdesiatych rokov a na tejto kľukatej ceste vytrvá až do roku 1968. „S odstupom času by som to videla tak, že sme sa na našich bicykloch, mopedoch, motorkách a Felíciách rútili – do slepej uličky. S plným nasadením. Ale bolo to príjemné, ba krásne rútiť sa a veriť, že to niekam smeruje,“ hodnotí dvanásť rokov pokusu o železné drievko čiže o slobodný a demokratický socializmus. To je jej štvrtý život, nesporne aj osobne najzaujímavejší a najvzrušujúcejší. O to hnusnejší a tragickejší je jej piaty život v husákovskej normalizácii, ktorá Kalinovcov za ich angažovanie sa v obrodnom procese vytesní na okraj spoločnosti. Tu treba jednoznačne zdôrazniť, že Kalinovci neboli vystavení len „bežným“ nepríjemnostiam „šesťdesiatosmičkárov“ z kultúry (strata adekvátneho zamestnania, zákaz publikovať), oni sa stali obeťami represívneho psychoteroru: odpočúvanie, bytové prehliadky, permanentné eštebácke šikanovanie, pomsta na dcére, vykonštruovaný proces, väzenie.
Východiskom po rokoch neznesiteľného života bola emigrácia do Mníchova. Agneša Kalinová sa zamestnala v Rádiu Slobodná Európa, kde sa vypracovala na charizmatickú politickú komentátorku, šírila do rodnej vlasti pravdu a nádej a prispela k pádu komunistickej totality.
Pri čítaní Kalinovej pamätí som jednostaj podvedome cítil, že ich nositeľka je nesmierne vitálna žena, plná pozitívnej energie a vnútornej slobody. Práve táto jej mentalita jej umožnila prežiť dramatický, no v každom okamihu plnohodnotný dlhý život. Kniha Mojich 7 životov je toho dôkazom.
Husákova skúšobná jazda
Ako si vnímala úlohu Husáka v normalizácii?
„Teraz, keď o tom hovoríme, si uvedomujem, že Husák zohral presne tú istú rolu ako vo februári 1948. Aj vtedy sa dostal do vedúcej pozície a na Slovensku už na jeseň 1947 urobil niečo ako skúšobnú jazdu na februárové prevzatie moci. Teraz to skúsil znovu. Ako prvý tajomník ÚV KSS predviedol na Slovensku takú menšiu prednormalizáciu v čase, keď sa ešte mnohí pokúšali všeličo zachrániť. V Prahe tá cesta späť trvala ešte po celý rok 1969, ale Husák sa ešte z Bratislavy usiloval aj tam ten ústup urýchliť. Na Slovensku sa to zvrtlo aj na tom, že aktívna časť slovenskej inteligencie, ktorá sa zapojila a mala nejaké požiadavky v rámci obrodného procesu, bola do istej miery uspokojená uzákonením federácie, nástupom Husáka do rozhodujúcej pozície na Slovensku. Držali sa ho, verili mu a tvárili sa štátotvorne, robili to, čo im Husák nakazoval. Jednak mu verili a jednak si mysleli, že to najdôležitejšie, totiž federácia, sa dosiahlo, že už nie je tak veľmi o čo stáť. A už sa ozvali aj hlasy, ktoré potom za normalizácie zosilneli, že keby tí Česi neboli takí radikálni, tak nemusela byť okupácia, takže my sa nemusíme s tým pražských extrémizmom stotožňovať.
(Mojich 7 životov, s. 267 a 268)
Agneša Kalinová s Janou Juráňovou.
FOTO – PETER PROCHÁZKA
