Hoci v jeho životopise figurujú popredné operné domy vrátane newyorskej Metropolitnej opery, slovenské publikum ho takmer nepozná. Basista ŠTEFAN KOCÁN patrí ku generácii mladých spevákov, ktorých zahraničie stihlo objaviť skôr, než domáce javiská. V sobotu sa predstaví na koncertnom recitáli v bratislavskej Redute.
Daniel Rabina vo svojom blogu, ktorý napriek kultúrnej téme trhal rekordy v čítanosti, písal o ignorácii medzinárodne renomovaných slovenských spevákov. Myslíte si, že platí ošúchané "doma nikto nie je prorokom"?
U mňa je to zrejme dané tým, že som po skončení VŠMU ďalej študoval v zahraničí a potom som dostal angažmán v rakúskom Linzi. Na Slovensku som sa nestihol dostať do povedomia.
Vaše zahraničné renomé rastie, k domácemu paradoxne prispeli až HD prenosy z newyorskej MET. Ako hodnotíte tento projekt?
Je to skvelý spôsob, ako sprístupniť ľuďom predstavenie, na ktoré by sa inak nedostali.
Že sa naň v kinách naraz pozerajú milióny divákov, musí byť zväzujúce. Aká býva v taký večer v zákulisí atmosféra?
Veľmi napätá, vo všetkých realizačných zložkách. V MET musí vždy všetko klapať ako hodinky, a pri prenášaných predstaveniach sa miera profesionality ešte násobí.
Ako ste sa vlastne dostali ku kontraktu s Metropolitnou operou?
Po tom, ako ma dôležité osoby z jej vedenia počuli v rôznych predstaveniach v Európe, a tiež po úspešnom predspievaní pre Lyric Opera v Chicagu, som dostal pozvanie predspievať aj šéfdirigentovi MET Jamesovi Levinovi. To mi vynieslo ponuku naštudovať v New Yorku päť postáv v ich repertoári.
Máte za sebou exkluzívnu sezónu - účinkovanie v špičkovo obsadených produkciách Dona Giovanniho v MET a v La Scale. Ako sa spolupracuje s opernými ikonami formátu Anny Netrebko?
Či sa na vás niekto pozerá zvrchu alebo je v komunikácii príjemný, nesúvisí s tým, aký je spevák, ale aký je človek. Väčšina kolegov je pri práci príjemná a bezproblémová.
Keď tie produkcie porovnáte, čo z toho vyjde?
Sú veľmi rozdielne. V Metropolitnej opere Michael Grandage inscenoval tradičného Dona Giovanniho, v La Scale sa k nemu Robert Carsen postavil provokatívnejšie. Podobne to bolo aj po hudobnej stránke: v New Yorku sa Fabio Luisi držal viac-menej klasického poňatia, v Miláne sa – ako je u Daniela Barenboima zvykom - odkrývali nové dimenzie známej partitúry. Obidve produkcie sú veľmi zaujímavé a je vecou vkusu, ktorú kto preferuje.
V New Yorku ste spievali Komtúra, v Miláne Masetta. Ktorý vám lepšie sedí?
S Masettom už dnes nemám nič spoločné, nie je to pre mňa veľmi zaujímavá rola. Ale predstava vedenia La Scaly sa stotožňovala s mojím vokálnym aj vizuálnym typom. A ponuky na debut v La Scale sa neodmietajú.
Hospodárska kríza prirodzene zasahuje i kultúru. Taliansko sa ocitlo v zlej situácii, kedy nevládze udržiavať vzácne kultúrne pamiatky. Aj La Scalou v ostatnom čase otriaslo pár štrajkov v podobe zrušeného predstavenia.
V talianskych divadlách je krízu veľmi cítiť. La Scala ostala zrejme posledným normálne financovaným divadlom. Taliani si ju chcú udržať ako mekku opery, čo je dobre. Dôvodom milánskych štrajkov nie sú ani tak reálne finančné problémy, ako národná nátura a praktiky talianskych odborov.
A ako je to v Amerike?
Podobne. Menšie divadlá sa pretĺkajú, ale MET sponzori zatiaľ zachovávajú priazeň. Existencia divadiel v USA totiž úplne závisí od štedrosti súkromných zdrojov.
Budúcu sezónu vás čaká aj titulná postava vo Verdiho Attilovi. Je rozsahom i charakterom iná, než spomenuté mozartovské party.
Táto sezóna bola náhodou čisto mozartovská, ale Verdi patrí do môjho kmeňového repertoáru, s jeho štýlom sa cítim zžitý. Attilu som však zatiaľ nespieval, je to veľmi náročná rola.
Vo vašom kalendári v ostatnom čase vedie zámorie – New York, Chicago. Cítite sa lepšie v Európe alebo v Amerike?
Ak berieme bežný civilný život, domáckejšie prostredie je v Európe. Ale čo sa týka práce a miery jej profesionality, jednoznačne vedie Amerika.
Pred dvomi rokmi ste na otázku, či sa črtá spolupráca so SND odpovedali, že ste v jednaní. Ako ste pokročili?
SND ma naposledy oslovilo pred rokom. S pánom Dvorským sme sa ústne dohodli, že v apríli v Bratislave odspievam sériu predstavení – Čarovnú flautu, Eugena Onegina, Macbetha a Verdiho Requiem. Odvtedy nič, na moje maily nikto neodpovedal.
A čo očakávaná premiéra opery Ľubice Čekovskej Dorian Gray? Pokiaľ vieme, figurovali ste v plánovanom obsadení.
Áno, vedenie SND ma pred časom oslovilo. Tú ponuku by som rád prijal, ale už dlhší čas čakám na noty, ktoré doposiaľ nie sú k dispozícii. Takže netuším, či mi postava vôbec sedí. Termín Doriana zatiaľ blokujem pre SND, ale na rovnaké obdobie mám už dve iné ponuky. Dúfam, že sa nám so SND podarí v najbližšej dobe dohodnúť.
Na sobotňajší bratislavský koncert vás bolo treba veľmi prehovárať?
Vôbec nie. Na oslovenie agentúrou som hneď reagoval kladne. Ešte aj aprílový termín výborne sadol do mojich plánov – tento mesiac som si predsa vyhradil pre Slovensko.
Repertoáru, s ktorým sa v Bratislave predstavíte, dominujú ruskí skladatelia. Máte rád ruskú hudbu?
Čo sa týka prvej časti koncertu, vybral som svoje obľúbené Čajkovského a Musorgského piesne. Druhý blok árií je koncipovaný ako prierez mojím repertoárom, do ktorého zhodou okolností patrí aj Gremin z Eugena Onegina a Varlaam z Borisa Godunova. Vo všeobecnosti nerobím veľa ruskej opery. Svetový trend je, že ju spievajú najmä Rusi. Ale o dva roky naštudujem v Metropolitnej opere Končaka v Borodinovom Kniežati Igorovi pod vedením Valery Gergieva. To by mi dúfam mohlo priniesť aj ďalšie príležitosti v tomto repertoári.
Čo ďalšie vás čaká v Metropolitnej opere?
Ramhis v Aide, Sparafucille v novom Rigolettovi a o dva roky aj Kecal v Smetanovej Predanej neveste.
Kde a ako trávite súkromný čas?
Žiaľ, súkromný čas je luxus, ktorého si vyťažený spevák veľa neužije. Ale keď sa dá, športujem a relaxujem v prírode.
Stojí to odriekanie vôbec za to?
Záleží od toho, čo v danej životnej fáze považujete za dôležité. Ak by som bol prísne objektívny, za úplné zrieknutie sa súkromia to nestojí. Operný spev je veľmi namáhavá práca. Ako daň si berie váš privátny život i kapacitu venovať sa niečomu inému.
