Vojnový fotograf: Všetci plačeme, ale nikto z nás to neukáže

Vojnový fotograf Marco Di Lauro hovorí o pokoji a nádeji, ktoré našiel uprostred vojen.

Marco Di Lauro (1970) - ako vojnový fotograf pôsobil v Kosove, Afganistane, Izraeli, Iraku a ďalších krajinách, je fotografom sekcie Reportáží agentúry Getty Images, niekoľkokrát spolupracoval s organizáciou UNICEF, získal viacero významných ocenení.(Zdroj: SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK, MARCO DI LAURO)

Považuje sa za „superoptimistu“, cíti sa byť totálne usadený a doteraz vraj nikdy nerozmýšľal, že by mal s prácou vojnového fotografa skončiť. MARCO DI LAURO fotografuje vojnové konflikty viac než pätnásť rokov, v Bratislave rozhodoval o snímkach prihlásených do súťaže Novinárska cena v kategórii reportáž.

Študovali ste literatúru, dejiny umenia, žurnalistiku a až potom fotografiu. To bola pomerne dlhá cesta.

„Nebola zrovna štandardná, ako ju poznám od svojich kolegov. Musel som však zistiť, čo ma naozaj zaujíma. Začalo sa to, keď som sa v osemnástich rozhodol počas školy pracovať pre Červený kríž. Tam som nadobudol pocit, že aj v živote chcem prácu, ktorej jediným cieľom nie je iba zvyšovať zisk, ale robiť niečo pre spoločnosť. To, čo ma skutočne zaujíma sú podmienky ľudského života a sociálne témy. V jednom momente sa u mňa všetky záujmy prepojili vo fotografii – fascinácia svetlom, kompozíciou a zároveň možnosť robiť niečo zmysluplné. V roku 1998 som si kúpil jednosmerný lístok do Kosova. Mal som dvadsaťosem a až tam vznikla moja prvá fotografia, ktorá bola uverejnená agentúrou Associated Press.“

Článok pokračuje pod video reklamou

Aká to bola skúsenosť?

„Traumatická. Ale bola to najmä príležitosť stať sa profesionálnym vojnovým fotografom, čo sa aj stalo. Zároveň ma to doviedlo k podstate mojej práce, ktorá súvisí s poskytovaním informácií. V prvom rade som totiž reportér, novinár – mojou povinnosťou je informovať o tom, čo sa deje.“

Nahnevá vás, keď zistíte, že to, čo médiá hovoria o oblasti, kde sa práve nachádzate, nie je celkom pravda?

„Ale pravda predsa neexistuje.“

Neexistuje?

„Nie. Neexistuje.“

Tak čo potom fotografujete?

„Vo všetkých správach a fotkách, ktoré vidíme, sú iba malé čriepky pravdy. Fotograf, ktorý je vyslaný do nejakej oblasti, je vždy schopný pokryť iba jednu časť, jednu stranu príbehu. Nemôže byť predsa stále všade a ani nemôže pracovať na oboch stranách. To, čo teda robím je, že podávam moju pravdu, žiadnu univerzálnu. Nič také neexistuje. Všetci máme vlastné city a uvažujeme inak, sme ovplyvnení domovom, priateľmi. Ak ide fotograf do vojny a má za sebou ťažký traumatický zážitok súvisiaci s jednou stranou konfliktu, môže reagovať celkom inak ako ten, kto ho nemá. Keď som na mieste, musím pracovať najlepšie ako viem, aby som ukázal, čo vidím. A to je vždy iba to, čo sa mi odohráva priamo pred očami.“

A naozaj vás nenahnevá, ani keď si všimnete, že nejaké médium vyslovene zavádza?

„Prestal som sa rozčuľovať ešte pred niekoľkými rokmi. Hnev neprináša nič dobré.“

Dá sa to pri vašej práci?

„Je to o nájdení vnútorného pokoja. A to je vždy na osobnom rozhodnutí človeka a na jeho snahe.“

Kedy ste sa oň začali snažiť vy?

„Keď ma postrelili do chrbta. Bolo to blízko Kábulu, keď som fotografoval akciu vojakov Severoatlantickej aliancie. Je to však práca, v ktorej ste vystavený smrti každý deň. Musíte vedieť narábať s emóciou, ktorá vzniká, keď sledujete, ako niekto trpí či umiera, čo je vždy náročnejšie, ak je to prepojené so strachom o vlastný život. Keď ste v takejto situácii stále, vtedy je všetko ostatné irelevantné. To vás vedie k stavu zvláštneho pokoja. Zároveň to umožňuje priblížiť sa k ľuďom, ktorí sú okolo vás. Zatiaľ sa mi napríklad nikdy nestalo, že by niekto odmietol, aby som ho odfotografoval.“

marco_israel_res.jpg

Existuje v tomto povolaní nejaká rutina?

„Nie, nie je v tom žiadna denná rutina, je to len tá rutina, ktorú si vytvoríte. Je to spôsob, akým sa zobudíte, akým rozmýšľate, akým skúmate okolie. Prebieha však čosi, čo voláme daily checks – ide o zabezpečenie logistiky, výbavy, jedla, bezpečnostných potrieb a podobných praktických vecí. Vojnový fotograf sa však musí stále udržiavať v dobrom psychickom aj fyzickom stave, aby mohol robiť to, čo robí. Ak je na mieste dlhšie, ako ja napríklad tri roky v Iraku, začne nachádzať malé detaily a veci, ktoré sa stávajú rutinou. Tá mu potom dáva pocit bezpečia a následne mu pomáha prekonávať bolestivé zážitky bez toho, aby ostal traumatizovaný.“

Nechceli ste s tým už niekedy skončiť?

„Nie, nikdy, dokonca ani vtedy, keď ma postrelili. Neocitol som sa v ohrození života, nehladoval som, nemrzol som... Museli by ma zabiť, alebo držať násilím, aby som prestal robiť, čo robím. Je to spôsob môjho života.“

Nenapadlo vám to, ani keď boli zabití niektorí z vašich kolegov?

„Vždy keď zomrie vojnový fotograf, je to obrovská strata pre nás všetkých, hoci sme sa nemuseli poznať osobne. Stratil som aj viacerých blízkych priateľov. Je to súčasť risku, ktorý na seba beriete s touto prácou. Keď sa počas nej hoci len raz rozhodnete zle, môže vás to stáť život.“

Tvoríte s ostatnými vojnovými fotografmi akúsi komunitu, poznáte sa?

„Prakticky áno, je nás asi 400 – 500 takých, ktorí sú stabilní, takže sa stretávame na rozličných miestach.“

Aké to je, preberáte politiku, pocity?

„Môžem povedať, že väčšina skutočne rozoberá politiku a to, čo sa deje na miestach, kde sa nachádzame. A rovnako môžem povedať, že väčšina nie je otvorená v rozhovoroch o osobných pocitoch. Je to súčasť našej profesie. Je to súčasť toho, že musíte byť v blízkom kontaktne v prvom rade sám so sebou, čo znamená, že viete kam môžete toho druhého vpustiť, pokiaľ ide o emócie... My všetci plačeme, ale nikto to neukáže.“

marco_res.jpg

Dáva vám fotografovanie konfliktov adrenalín?

„Nedáva mi to adrenalín, nemám adrenalín rád, nezaujíma ma.“

Nepociťovali ste ho ani na začiatku?

„Áno, mal som ho veľmi veľa. Potom sa však moja tvár z tváre zasiahnutej adrenalínom zmenila na tvár preľaknutú, vystrašenú pocitom, že určite zomriem a teraz som síce stále vystrašený, ale v mojej tvári je už nádej, že to predsa len prežijem.“

Nefotíte len konflikty, ale aj tradičné udalosti doma v Taliansku. Prečo?

„Je to relax, zábava, hoci teraz ich už nefotím tak veľa. Väčšinou mi to pomáhalo odreagovať sa v medziobdobí dvoch konfliktov, ktoré som pokrýval. Ale tiež sa mi to páčilo preto, lebo sa veľmi zaujímam o svoju kultúru. Strávil som veľa času mimo svojej krajiny a je to istý spôsob, ako s ňou nestratiť kontakt úplne.“

Pôsobíte nesmierne pozitívne. Ani vojna z bezprostrednej blízkosti na vás nič nezmenila?

„Som superpozitívny. Ak by som neveril v dobro ľudí, nemohol by som robiť to, čo robím.“

Ale keď ide divák na výstavu Word Press Photo, väčšinou nadobudne pocit, že je to presne naopak, že dobro už neexistuje.

„Zem je strašné miesto pre život, ale v rovnakej intenzite je aj úžasné.“

Ktorý z tých dvoch vás zaujíma? Čo sa snažíte vyjadriť svojimi fotografiami?

„Že stále máme nádej. Že by sme skrátka nemali byť beznádejní pokiaľ ide o tento svet, ale rovnako by sme si mali byť vedomí našich chýb a toho, že stále je tu priveľa ľudí, ktorí trpia a umierajú. Snažím sa vytvoriť správu o tom, ako ľudia žijú, a tým ukazujem nádej aj výstrahu.“

kena_res.jpg

Zaujíma sa západný svet o krajiny, v ktorých je hlad či vojna?

„Nemyslím, že je to otázka nejakého Západu či Východu. Myslím, že akékoľvek zovšeobecňovanie je v tomto prípade nesprávne. V každom je akási sebeckosť a človek je schopný vraziť nôž do chrbta susedovi, ak by od toho malo závisieť jeho prežitie. V blízkovýchodných konfliktoch, ale aj v oblastiach Afriky, ktoré sužuje hladomor, je zamiešaných veľa politických a ekonomických vplyvov. My môžeme byť iba šťastní, že sme sa narodili tu a nie tam. Tí, čo sú silnejší zvyknú využívať slabších, ale to sa predsa deje neustále. Navyše, dokážete si predstaviť, že by celá svetová populácia žila ako my, využívajúc také obrovské množstvá všetkých zdrojov a nerastných surovín? Veď by sme nevydržali dlhšie ako niekoľko desaťročí. Nemáme dôvod byť prekvapení z toho, že momentálne prevláda taká výrazná polarizácia sveta. Prekvapení by sme však mali byť tým, že to robíme úmyselne. S plným vedomím a dokonca s nenávisťou.“

Myslíte si, že ani masové protesty proti tomu nič nezmenia?

„Nie, myslím, že nie. Všimli ste si nejakú zmenu okrem toho, že sa tým plnia stránky novín? Čo sa týka Blízkeho východu, je tam nádej, ale myslím, že vedie iba k snom.“

Máme, povedzme, o Blízkom východe klišé, ktoré skutočne nemáte rád?

„Všetci sme plní klišé. Myslím, že väčšinou je to spôsobené ignoranciou, nie neznalosťou. Veľa amerických vojakov išlo do vojny v Afganistane a Iráne s množstvom klišé vo svojom prvotnom prístupe, a preto urobili tak veľa chýb. Aj vy máte možno klišé o Talianoch, vidíte nás ako mužov, ktorí sa snažia zbaliť každú ženu, a ktorí od rána jedia pizzu. Je to naša prirodzená súčasť, akási ochrana, navodí nám pocit, že sme múdrejší, sebavedomejší. Aj fotografia má veľa klišé. Keď odfotíte afgánske dieťa, je to hlavne portét, ale istým spôsobom aj klišé.“

iraq_res.jpg

Ako vnímate médium fotografie?

„Nevidím v nej vlastne nič výnimočné, fotoaparát je pre mňa obyčajný nástroj, rovnako ako auto alebo chladnička. Rozhodol som sa zrovna pre fotografiu, ale mohlo to byť písanie, spievanie – čokoľvek. Je to iba spôsob, ktorý mi umožňuje vyjadriť vlastný postoj.“

Ako vznikla fotografia, s ktorou ste vlani získali cenu World Press Photo?

"Oslovil ma UNICEF, v minulosti som už s nimi spolupracoval viackrát. Potrebovali fotografie potravinovej krízy v Nigeri, ktoré by mohli použiť v kampani na získanie financií. Pred jednou dedinou sme natrafili na priam surrealistický výjav vyskladaný zo zvieracích koží a kostier. Zúfalí farmári tam predávali mäso vyhladnutého dobytka, aby získali trochu peňazí. Tie fotografie neboli nikde publikované, pre magazíny neboli dosť silné. Pre mňa bolo dôležitejšie, že pomohli kampani.“

niger-1_res.jpg

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Tri pravidlá, na ktoré inovatívne firmy nikdy nezabúdajú
  2. Bayer posilňuje svoju značku
  3. Bývanie v Jarabinkách teraz s kuchynskou linkou v cene bytu
  4. Reportáž: Ako sa robia balené bagety? Zisťovali sme vo fabrike
  5. Nový rekord SME.sk: Za 2 roky takmer 2-krát viac predplatiteľov
  6. Ružička Csekes je už po šiesty krát Právnickou firmou roka
  7. Plánujete zmeniť lekára? Na toto sa potrebujete pripraviť
  8. Zákazníkom sme vďaka našim službám ušetrili viac ako milión eur
  9. Zelené Grunty pripravujú nové byty do predaja
  10. Košická Klinika detí a dorastu je opäť krajšia
  1. Navštívte OMV na bratislavskom Autosalóne
  2. Za katastrofálny stav chodníkov je zodpovedný starosta Števčík
  3. BILLA štartuje spoluprácu s lyžiarmi Žampovcami
  4. Bieloruský veľvyslanec sa stretol s rektorom SPU v Nitre
  5. Navštívte OMV na bratislavskom Autosalóne
  6. Ružička Csekes je už po šiesty krát Právnickou firmou roka
  7. Bayer posilňuje svoju značku
  8. Reportáž: Ako sa robia balené bagety? Zisťovali sme vo fabrike
  9. Nový rekord SME.sk: Za 2 roky takmer 2-krát viac predplatiteľov
  10. O2 a Matej Tóth otvárajú druhý ročník O2 Športovej akadémie
  1. Plánujete zmeniť lekára? Na toto sa potrebujete pripraviť 16 003
  2. Firmy, pri ktorých sa nemusíte obávať dvojakej kvality potravín 15 957
  3. Reportáž: Ako sa robia balené bagety? Zisťovali sme vo fabrike 14 537
  4. Desať obľúbených multistop zájazdov do celého sveta 14 045
  5. Aká je skutočná pravda o Partners Group Sk? 11 336
  6. Tieto dizajnové hrnčeky a poháre na kávu ocení každý 8 890
  7. Toto sú zdravotné problémy, o ktorých muži nehovoria 6 677
  8. V Trenčíne vzniká nová komunita, susedia tu budú priateľmi 6 133
  9. Nenechajte svojich zamestnancov „vyhorieť“! 4 320
  10. Vieme, čo môže spôsobovať neplodnosť u mužov a žien 3 260

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Zdravotný pohár vína je mýtus. Ako a prečo vznikol

Vedecké poznatky pribúdajú rýchlejšie, ako ich kultúra dokáže vstrebať alebo zahodiť.

DOMOV

Kritizoval ma Fico, kritizoval ma aj Dzurinda

Diskusia NAŽIVO o slobode, médiách a ich kvalite.

Neprehliadnite tiež

Dado Nagy o Petrovi Krištúfkovi: Mystifikáciou si ma úplne získal

Spájala ich vášeň pre jemnú fabuláciu, využili ju aj v gastronómii.

Mal nehorázne až kacírske myšlienky. Peter Krištúfek si tu musel dávať pozor na humor

Keby sa narodil inde, režisérovi a spisovateľovi by sa darilo viac.

Vinyly mali na Slovensku boom. Najpredávanejším slovenským albumom boli Konvergencie

Hudobný priemysel v roku 2017 výrazne narástol, ukázala nová štatistika.

Osobnosti spomínajú na Petra Krištúfka: Bol jedným z najnadanejších, mal hroznú smolu

Spisovateľ a režisér zomrel v pondelok pri tragickej nehode na diaľnici.

O knihách

Pravému populistovi nestačí iba kritika elít

Kalligram vydal knihu nemeckého politológa Jana Wernera Müllera.