KNIHA TÝŽDŇA
JÁN ONDRUŠ
Hlásam poéziu pre ľudí, ktorí majú zmysel pre lyrickosť, hovoril Ján Ondruš v čase, keď fičala najmä literatúra ideová a „triedna. Druhotriedna. Treťotriedna“
Každý básnik bol zavraždený, povedal mi raz Ján Ondruš akoby mimochodom medzi viedenskou kávou a kokakolou. Kým si nenáhlivo prečítal a autorizoval na stroji naklepané interview, vyfajčil zo dve cigarety. Urobil iba niekoľko drobných zásahov. Na básnika, ktorý „desaťročia mlčal“, bol zhovorčivý, ba až prostoreký. Mal dar reči, mlčania, i odmlčania sa, čo dokladá aj jeho súborné básnické dielo, ktoré ondrušovsky, bez rámusu vyšlo vo vydavateľstve Kalligram.
Z korešpondencie a životopisu sa dozvedáme, ako vnímal svojich spolupútnikov, a že nemal rivalov, skôr hŕstku vážnych nepriateľov. Medzi nimi nezabudol opakovane menovať najmä Válka a válkovcov, aj keď pod týmto pojmom mal často na mysli iba dvoch-troch básnikov. Ich tvorbu neignoroval. Sledoval ju a hodnotil bezprostredne i s odstupom rokov. Za spriaznených považoval predstaviteľov trnavskej skupiny, najmä Jána Stacha a Jozefa Mihalkoviča. („Bolo by si nájsť kamarátov medzi literátmi. Napodiv sám som sa ocitol na tom božom svete.“ Píše už v roku 1963.) Kladne hodnotil Jána Šimonoviča, Štefana Moravčíka, Štefana Strážaya, z vtedy mladších Ivana Štrpku. Paradoxne, pri Štrpkovi sa aj mýlil, keď predpokladal, že „nebude nikdy populárny“.
„Chránený“ aj pred vlastnením svojho diela
Ďalších veršotepcov vybavoval v súkromnej korešpondencii jednou vetou raz a navždy: „strašná porážka nadaného básnika“, vyjadruje sa k jednému svojmu kolegovi od pera. A hneď v ďalšej vete vraví k druhému: „veru sa divím, vari tiež nadaný, a s takými úbohosťami sa odváži vyjsť na trh“. My dnes, samozrejme, nemôžeme úplne prevziať jeho prísne triedenie, aj keď mu treba priznať, že sa ukazuje ako veľmi kompetentné a jasnozrivé.
„Keď Gustáv Husák a Vasil Biľak vyhlásili, že chuligáni, čo sa považujú za umelcov, sa môžu vysťahovať na Západ, podal si Ján Ondruš žiadosť o povolenie na vysťahovanie a vytrvale chodil po úradoch. V tom čase z radov literátov vyšiel impulz, aby bol ,chránený´ pred zlými ľuďmi umiestnením v sociálnom ústave.“
Z korešpondencie sa dozvedáme, že v Olichove bol „chránený“ aj pred vlastnením svojich vlastných kníh. Zložito zháňal Posunok s kvetom, V stave žlče, Kľak a Mužské korenie. Neskôr sa podarilo premiestniť ho do starobinca do Stupavy, odkiaľ mal lepší prístup ku knihám, aj keď spoločnosť literátov nevyhľadával. Sníval o tom, že by mal v Bratislave nejakú garsónku.
Ján Ondruš bol múdry ako Sokrates, a pritom obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, ale istým výchovno-jemne karhavým spôsobom reči bol stále tu prítomný. O význame jeho básnenia hovorí aj Niekoľko myšlienok o Ondrušovej poézii z pera Jozefa Mihalkoviča: „Povedal by som, že najväčšmi bolo badať Ondrušov vplyv u Kováča aj u Stacha a tiež u mňa.“ Bol to Mihalkovič, ktorý sformuloval pamätné slová: „Každý z nás je trochu Ondrušom.“
Koniec jednej línie?
Ján Ondruš tvrdil: „Báseň nevyjadruje jednu myšlienku, ideu, tézu.“ Teda to isté, čo inými slovami hovoril jeho rovesník Ginsberg alebo dávno pred nimi Goethe, hoci množstvo šialencov dodnes tvrdí pravý opak. S lautreamontovským pátosom vymedzil svoje kompetencie: „Povedia: hlása umenie pre umenie. Nie! Hlásam poéziu pre ľudí, ktorí majú zmysel pre lyrickosť. Nech drevené hlavy nepíšu o poézii. Nech ju nečítajú. Nech sa o ňu nestarajú.“ Nezabúdajme, že to vyhlasoval v čase, keď fičala najmä literatúra ideová a „triedna. Druhotriedna. Treťotriedna.“
Súborné dielo Jána Ondruša, samozrejme, je zachytené v súradniciach a vrstevniciach jeho generačných druhov. Pre umelecké znovuobjavenie a vzkriesenie Jána Ondruša boli možno rovnako podstatné neskoršie stretnutia s Milošom Žiakom, Mariánom Kubicom, Ottom Havrilom, Robertom Bielikom, Kamilom Zbružom, ktorí mu prišli na nezvyčajných miestach jeho pôsobenia vzdať svoj hold a priznať mu miesto medzi najvynikajúcejšími. Tieto okolnosti na mape tohto diela zachytené nie sú. Naopak, veľmi správne je tu doložené úsilie Daniela Heviera a jeho hlavná zásluha na Ondrušovom básnickom znovuustanovení, z ktorého sa dnes pri takýchto príležitostiach tešíme.
Súborné dielo Jána Ondruša dokladá, ako veľmi dnes takéto poňatie básnického výrazu chýba. Nik po ňom už tak hĺbkovo nenarábal s rečou, vari iba Marián Kubica, najvýraznejší a naostatok posledný Ondrušov pokračovateľ. Žiaľ, Kubica si prednedávnom siahol na život, čím sa zase raz veľmi prudko znížil počet básnikov na Slovensku, a zároveň sa zrejme nadlho uzatvorila aj táto línia.
Ján Ondruš
*1932 Nová Vieska
+2000 Stupava
Prvé básne publikoval časopisecky v Mladej tvorbe a Slovenských pohľadoch. Oficiálnym debutom bola zbierka Šialený mesiac (1965), neskôr premenovaná autorom na Prvý mesiac. Nasledovali básnické knihy Posunok s kvetom (1968), V stave žlče (1968), Kľak (1970), Mužské korenie (1972) a po štvrťstoročí ešte zbierka satirických veršov Ovca vo vlčej koži (1997). Medzitým vyšlo niekoľko výberov zostavených z jeho tvorby: Pamäť (1982), Vajíčko (1984). Pôvodné zbierky autor dlhý čas prerábal, až napokon v roku 1996 vyšli súborne pod názvom Prehĺtanie vlasu.
Pracoval ako knihovník, od roku 1961 bol na invalidnom dôchodku, preložil verše Vaska Popu Večne neviditeľná, pre deti napísal knižku Kreslím koňo koňaté.
Jeho literárny obraz nesie silné stopy asketizmu a samotárstva, i keď spočiatku sa jeho meno spájalo s trnavskou skupinou. V istom období bol dokonca označovaný za najproduktívnejšieho z jej predstaviteľov.
Ján Ondruš bol niekoľkokrát navrhnutý na Nobelovu cenu.
