Jiří Valoch je pozoruhodná postava minimálne štyroch tvárí. Najčastejšie je vnímaný ako významný teoretik a kritik výtvarného umenia, ktorého autorita v oblasti umenovedy je nesporná aj v medzinárodných súvislostiach. V rokoch normalizácie dokázal dať osamelé úsilie neoficiálnych výtvarníkov do súdobých súvislostí a odborne ho nielen komentovať, ale i naznačiť ďalšie možnosti, či dokonca vývoj. Kto vo vtedajšom Československu robil niečo výtvarne zaujímavé, neušiel jeho pozornosti.
Okrem týchto tvárí kurátora a teoretika (keď si uvedomíme, že je tiež teoretikom Křižovnickej školy čistého humoru bez vtipu, razom sa ocitneme v oblasti konceptuálnej poézie), je tu ešte Valoch zberateľ a umelec. Jeho zberateľstvo má záber od 30. rokov minulého storočia po súčasnosť. Povestné boli Valochove „akviziční desky“, v ktorých unášal úlovky - autori sa ich naoko neradi vzdávali, lebo mal „nos“ a bezpečne vyberal tie najlepšie. Vedeli však, že veci sa ocitnú v dobrých rukách a v dobrej kolekcii.
Fotografické haiku
Zberateľstvo je veľká vášeň od chamtivosti často nerozoznateľná. Ale pozor! Valoch pred desiatimi rokmi svoju zbierku venoval Národnej galérii v Prahe.
Ako umelec začínal veľmi skoro. Od roku 1963, ako sedemnásťročný, tvoril tradične písanú poéziu, ktorá postupne prechádzala do vizuálnej. Typickými vyjadrovacími prostriedkami jeho tvorby sú strojopis a papier formátu A 4 (optické a štrukturálne básne), postupne vznikajú autorské knihy.
Veľmi dôležitým vyjadrovacím prostriedkom sa stáva tiež fotografia. Či už ako prostriedok verbálnych intervencií, fotografia, ktorá slúži ako dokument akcie a intervencie v prírode, alebo konceptuálna fotografia. Neskôr vytvára série situácií, kde poetickosť spočíva v konfrontácii všedných motívov objavených pri putovaní - fotografické haiku.
Textová inštalácia
Čo však spája jeho rozsiahle dielo, je práca s textom. Je to najčastejšie forma konceptuálnej poézie obsahujúca jednoslovné sémanticky otvorené verbálne vymedzenia. Jeho verbálne partitúry hudobníci charakterizovali ako možnú „hudbu k mysleniu“.
Miesto umelca, ktorý vyžaduje od publika nevyhnutnú dávku náročnosti, je však veľmi ošemetné. Svoje postavenie Valoch naznačuje takto: „Naše publikum je rado, keď je umelec spontánny, bujarý, ale keď je intelektuálny, keď reflektuje vlastnú tvorbu alebo i tvorbu niekoho iného, vtedy je už akýsi podozrivý.“
Prvé textové inštalácie vytváral už od roku 1970 ako projekty. Tejto téme sa venuje dodnes, a to v monumentálnej priestorovej podobe. Niečo z toho môžeme vidieť aj v elegantnej Galérii 19 na textovej inštalácii Slová pre Johna Cagea.
Galéria vás pozýva a nebojte sa. Intelekt má aj hravú a zmyslovú podobu. Pokúste sa vcítiť do atmosféry inštalácie vnímajte svoje telesné, emocionálne a mentálne reakcie na bytie v priestore medzi slovami pre Johna Cagea, kde nájdete slová, slová, slová a slovo ako slovo.
Autor: Milan Bočkay
