Požiadavky: hudobné vzdelanie, vynikajúci sluch, znalosť hry na organe. Náplň práce: intonovanie a ladenie aj šesť dní v týždni, päťdesiat až šesťdesiat hodín týždenne, veľká časť práce na cestách.
Plat: ako učeň tristo eur, po niekoľkých rokoch praxe v prepočte jedenásť až šestnásť eur na hodinu v hrubom.
Asi takto by mohol vyzerať inzerát na prijatie ladiča organov. Samozrejme, nie na Slovensku, ale v Rakúsku, kde sídli firma Rieger-Orgelbau vyrábajúca veľké koncertné organy.
Podľa platových podmienok, ktoré sú na rakúske či nemecké pomery skôr podpriemerné, sa zdá, že ladiť a intonovať organy nie je práca pre karieristov s ambíciami na vysokú mzdu.
Mladí ladiči
Veľkých organov sa ročne nevyrobí veľa, vo firme Rieger-Orgelbau sú to dva až štyri ročne. Jeden z nich sa teraz v Bratislave pripravuje na prvý koncert.
V zrekonštruovanej budove Slovenskej filharmónie ho intonujú a ladia už takmer štyri mesiace. Ladič majestátneho organu a jeho asistent pôsobia veľmi mlado.
„Každý si myslí, že človek, ktorý intonuje a ladí organy, je starý muž so šedivými vlasmi v zdravotných sandáloch,“ smeje sa tridsaťjedenročný Matthias Wirth. Jeho svetlovlasý asistent Lukas vyzerá ako čerstvý maturant.
Matthias nie je typický ladič organov nielen výzorom - je všestranný, čo je vzácne. Vie výborne hrať aj improvizovať na organe, intonovať a ladiť a k tomu aj nástroj opravovať. „Vyrastal som s nedokonalým organom, stále som ho musel opravovať, riešiť rôzne problémy,“ vysvetľuje.
Začal hrať už ako dvanásťročný, v jeho meste mali v kostole organ z neskorej renesancie. „Fascinovalo ma to množstvo zvukových odtieňov a farieb tónov. Je to veľmi variabilný nástroj.“
Matthias Wirth začal hrať na organe ako dvanásťročný. Okrem intonovania a ladenia ho vie aj opraviť. FOTO: TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Dôležitá je predstavivosť
Jednotlivé registre (rad píšťal so vzostupnými tónmi rovnakého zvukového charakteru) vedia napodobniť zvuk hociktorého nástroja orchestra a navzájom ich skombinovať, čo viedlo už skladateľa Wolfganga Amadea Mozarta k tomu, aby organ vyhlásil za kráľa hudobných nástrojov.
Našu predstavu, že najdôležitejší na práci ladiča je dokonalý sluch, nám Matthias Wirth vyvráti hneď na začiatku. „Dôležitejšia je výborná predstavivosť, aby človek našiel dobrú rovnováhu zvuku,“ hovorí. „Farbu tónu z vašej predstavy musíte preniesť do skutočnosti, do tejto sály,“ dodáva.
Úlohou ladiča je okrem iného aj navrhnúť parametre píšťal pri stavbe organu. Vychádza z histórie a využíva ju na to, aby vytvoril nový zvuk. Každý veľký organ je ručná práca, unikát vyrobený na mieru.
FOTO: TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Prečo nový organ?
Nový organ v Slovenskej filharmónii je so 66 registrami a troma manuálmi (klávesnicami) jeden z najväčších, aké na Slovensku máme. Zaujímavým historickým oblúkom pritom strieda pôvodný organ z českého Krnova.
Firma Rieger pôsobila v Krnove sto rokov, no po druhej svetovej vojne sa pre Benešove dekréty musela odsťahovať do rakúskeho Schwarzachu, kde dnes funguje pod názvom Rieger-Orgelbau.
Pôvodný organ vyrobila v Krnove jej znárodnená pokračovateľka, ktorá dodnes nesie názov Rieger-Kloss. V Slovenskej filharmónii ho inštalovali v roku 1956. Podľa vtedajšieho hlavného dirigenta filharmónie Ľudovíta Rajtera bol však pre sálu priveľký a zhoršil aj akustiku.
Jeho syn Adrian Rajter na blogu Momenti Musicali napísal, že pre jeho rozmery museli zmenšiť kapacitu deväťstomiestneho auditória takmer o dvesto miest. Na organe sa už dlhé roky nehralo, pretože podľa vedenia Slovenskej filharmónie bol permanentne poruchový.
FOTO: TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Sauna s píšťalami
Kým z auditória vyzerá hlavná časť organu chladne ako zmes kovu a skla, vnútri to vyzerá takmer ako v saune. Je tu nielen relatívne teplo, ale aj samé drevo.
Na druhej strane, samozrejme, aj hustý les rôzne veľkých kovových píšťal (v tomto prípade asi 4600) v drevených držiakoch. Najväčšie píšťaly sú obstavané drevom. Stála teplota je dôležitá – teplomer v organe počas našej návštevy ukazuje dvadsaťdva stupňov.
Úzke drevené schody medzi jednotlivými poschodiami (prízemie a dve poschodia) nie sú nič pre slabšie povahy. Hlavne pri predstave, že pád z nich by mohol nástroj za vyše jeden a pol milióna eur poškodiť.
„Je to aj trochu kaskadérske zamestnanie,“ pripúšťa Matthias s tým, že raz spadol zo schodov pri ladení organu v katedrále v Regensburgu. Našťastie, nič vážne sa mu nestalo.
Úzke drevené schody medzi jednotlivými poschodiami organu nie sú nič pre slabšie povahy. Aj ladičovi sa stane, že z nich spadne. FOTO: TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Ladenie so zubnou kefkou
Prázdne drevené držiaky pri schodoch vyzerajú ako na víno, slúžia však na odkladanie píšťal. Pýtame sa, prečo sa organ nemôže naladiť podobne ako klavír a trvá to mesiace.
„Ladenie klavíra nemení farbu jeho tónov, sú štandardizované. Trvá to preto tak dlho, lebo každý veľký organ je unikát,“ vysvetľuje Matthias. Zaujíma nás, ako mení farbu tónov a zvuk píšťal, aké nástroje používa. „Nezľaknite sa, vyzerajú ako u zubára,“ varuje nás.
Medzi nástrojmi, ktoré sa naozaj podobajú na pomôcky dentistu, je aj zubná kefka. Matthias vysvetľuje, že nie je sám, čo ju používa, je vraj bežná na čistenie či ometanie píšťal.
Na narábanie s píšťalami potrebuje ladič pracovné rukavice, aby na nich nezanechal odtlačky. Ďalšie nástroje slúžia na zbrúsenie či inú úpravu tvaru píšťal.
Niektoré nástroje ladiča sa podobajú na výbavu zubára. Zubná kefka pomáha čistiť píšťaly. FOTO: TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Intonovanie
Na intonovanie sa musia ladič a jeho asistent rozdeliť. Lukas ide za hrací stôl, Matthias zostáva vnútri pri píšťalách. Keď Lukas prehrá jeden rad píšťal, povie, že takto je to perfektné, teda ladiť netreba. Matthias však predsa len doťukne jednu, tú najmenšiu píšťalu.
„Niektoré registre trvajú dva či tri dni, iné sú jednoduchšie a stihneme dva až tri registre za deň,“ hovorí Matthias. Problematické sú malé píšťaly. „Nesprávajú sa tak, ako chcete.“
Na intonovanie musí byť ticho – to býva problém v kostoloch, kde musia ladiči často prerušiť prácu kvôli návštevníkom. Vo filharmónii to nehrozí, pretože koncertný plán je vopred stanovený.
Reduta má však v niečom unikát. „Niekedy má človek pocit, akoby organom prechádzala električka,“ usmieva sa Matthias. Hoci po rekonštrukcii hluk prechádzajúcich električiek za oknom prakticky nepočuť, vibrácie hráč stále cíti.
FOTO: TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Smutný ladič
Matthias a Lukas nám predvedú aj najhlbšie tóny z veľkých píšťal. Vzduch prúdiaci z mechov si môžeme vyskúšať na vlastných rukách.
Kedysi na hru na organe človek potreboval osem či deväť asistentov, ktorí fúkali do mechov, aby píšťaly zneli. Dnes asistentov nahradila technika a aj historické organy sú zväčša elektrifikované v tom zmysle, že do mechov dúchajú kompresory.
Práca ladiča si vyžaduje maximálne sústredenie v často netradičných časoch. „Niekedy si hovorím, že by som mohol robiť niečo iné. Je to samotárska práca, nie vždy je to zábava. Najmä keď vonku svieti slnko, máte chuť aj na iné záujmy, než intonovať píšťalu,“ hovorí Matthias.
No za ten pocit, keď sa zo základných tónov stane obrovské spektrum, to zrejme stojí. „Nástroj rastie spolu s intonovaním, dolaďovaním registrov. A organista rastie tiež,“ hovorí Matthias.
Po polstoročnej prestávke v krátkom čase u nás pribudli dva veľké organy. Jeden v Dóme svätého Martina, druhý vo filharmónii. FOTO: TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Dva veľké organy za dva roky
Medzi remeselníkmi, ktorí organy stavajú, sú všetky vekové kategórie. V Rieger-Orgelbau majú od šestnásť do šesťdesiatpäť rokov. V dielni pracuje päťdesiat ľudí, z toho traja sú ladiči. Žien je poskromne – len päť. Najmä preto, že zväčša ide o ťažkú manuálna prácu.
Na cesty do sveta sa dostanú hlavne ladiči, väčšina tých, čo organy stavajú, zostáva v dielni. V čase, keď náš ladič s asistentom pracujú v Bratislave, ich kolegovia sú v juhoafrickom Johanessburgu.
Mathias hovorí, že zohnať dobrých mladých ľudí na stavanie organov, je dnes ťažké. „Ideálny staviteľ organov na ňom vie hrať, zaujíma sa o staré organy, históriu, umenie. Máloktorí sú takí všestranní a majú takéto záujmy,“ hovorí.
FOTO: TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Organ vydrží 50 rokov
Organ v Redute
patrí medzi najväčšie a najmodernejšie na Slovensku
66 registrov, tri manuály
pamäť na 66 500 zvukových kombinácií (pre každého z desiatich organistov)
dva hracie stoly, mechanický a pohyblivý
ovládanie tónov a registrov na diaľku
možnosť nahrávania a prehrávania hudby
cena približne 1,6 milióna eur
Dopyt po veľkých organoch je veľký najmä v Ázii, kde je európska klasická hudba v móde. Najväčší organ od tejto firmy, 88-registrový, je v centre orientálnych umení v čínskom Šanghaji, kde je štyritisíc miest pre divákov.
Veľké organy však postavili aj vo viedenskom Stephansdome či v katedrále v nemeckom Regensburgu.
Len pred dvoma rokmi vymenili starý organ za nový s asi štyritisícpäťsto píšťalami aj v Dóme svätého Martina v Bratislave. Postavil ho známy nemecký staviteľ organov Gerald Woehl.
Po polstoročnej prestávke, teda v krátkom čase na Slovensku navyše v tom istom meste pribudli dva veľké organy.
To, ako dlho organ v moderných koncertných sieňach vydrží, je aj otázka meniaceho sa hudobného vkusu. Pri doterajšom trende však zrejme vydrží organ v Redute polstoročie.
Nielen pozrieť, ale aj vypočuť si, ako naladený znie, si budú môcť návštevníci filharmónie prvýkrát 20. mája. Zahrá na ňom šesť organistov.
