Čo pozeráme - Le Havre

Ešteže nepremietajú najnovší film Akiho Kaurismäkiho v multiplexoch. Kto už videl Le Havre v niektorom z filmových klubov, vie prečo. Kto nevidel práve tento, ale niektorý z jeho predošlých, tiež vie prečo. Sú totiž také tiché! Tak krásne tiché, že by ich chrúmanie pukancov a sŕkanie koly načisto prehlušili. A to by bola nesmierna škoda. Kaurismäki je známy najmä optimistickým prístupom aj k veľmi smutným témam. Aj Le Havre má byť vlastne komédia. Tak ako pri ostatných, aj tento sa však vymyká azda všetkým žánrovým kategóriám.
Je bizarný – francúzske prístavné mestečko vyzerá ako pred tridsiatimi rokmi, ale na titulke novín sa v súvislosti s nelegálnymi imigrantmi spomína hrozba al-Káidy. Muži si nechávajú na ulici leštiť topánky a partia vyslúžilých punkerov si v krčme rozpráva kuchárske recepty. Vedúci policajný inšpektor chodí oblečený ako neúprosný tajný agent vo veľkomeste, ale z jeho rozhodovania je jasné, že iba klame telom. Hlavná postava, leštič topánok, čo sa volá Marcel Marx, má v skrini jeden slušný oblek a jeho chorá manželka jedny pekné šaty. Taká je aj ich reč – naoko skromná, ale pritom jej vôbec nič nechýba. Aj príbeh je jednoduchý, vyrozprávaný od začiatku do konca, ale forma, akou je urobený, je jednoducho nádherná. Dejú sa tam malé zázraky, hoci život všetkých postáv je taký obyčajný, že obyčajnejší už vari ani nemôže byť. A najmä, dáva zdanie, že režisér tam iba prišiel a nakrútil to, čo sa skutočne deje. Verím, že dnes si možno skrachovaný literát Marx opäť uchmatne jednu bagetu po ceste domov, a ak dosť zarobil leštením topánok na hlavnej stanici, pred večerou mu žena dovolí zájsť do obľúbenej putiky na aperitív. Vlastne je celkom škoda, že Le Havre nepremietajú v multiplexoch. Mohlo by ho vidieť oveľa viac ľudí.