Štefan Belohradský (30. 8. 1930 - 19. 4. 2012) bol významný slovenský sochár a predstaviteľ umenia geometrie. Svoj optický kinetický objekt Slnko nádeje s veľkým úspechom prezentoval na výstave EXPO v Osake v roku 1970.
Patrí k jeho vrcholným dielam zo záveru šesťdesiatych rokov. Súčasne je aj symbolom nenaplnených nádejí a začiatku úpadku spoločenského vývinu, ktorému museli čeliť mnohí umelci vrátane neho.
Rodák z Preselian najskôr vyštudoval architektúru, neskôr pokračoval na VŠVU v Bratislave na oddelení sochárstva v ateliéri prof. Štefunku. Venoval sa komornému a monumentálnemu sochárstvu, participoval na mnohých medzinárodných sochárskych sympóziách.
Jeho diela boli súčasťou mnohých výstav slovenského a československého umenia v zahraničí. V roku 1967 bol spoluzakladateľom Klubu konkretistov, ktorý združoval umelcov orientovaných na geometrickú tvorbu vo vtedajšom Československu.
Po absolvovaní štúdií sa Štefan Belohradský zameral na u nás netradičnú oblasť konštruktívneho umenia. Jeho koncepcia bola značne odlišná od toho, čo sa vtedy v slovenskom sochárstve robilo. Nové tvaroslovie spájal s používaním nových materiálov, vedľa hliníka a duralu aj plexiskla.
Po zrušení Klubu konkretistov a vylúčení geometrickej abstrakcie do neoficiálneho priestoru Belohradský rozvíjal svoj minimalistický program v oblasti kresby a pastelu. V intenzívnejšej sochárskej tvorbe a jej prezentácii pokračoval až v posledných dvadsiatich rokoch.
Autor: Eva Trojanová
