„Mám skvelú novú skupinu, už sa neviem dočkať,“ hovoril MARCUS MILLER do telefónu z Ríma, pred prvým večerom turné k novému albumu. Ako znie, spoznáte 24. mája na Jarných Bratislavských jazzových dňoch.
Hrávali ste s množstvom známych mien, no teraz máte mladých muzikantov. Ako ste k nim prišli?
„Podieľali sa už na albume Tutu revisited. Hrali hudbu, ktorá má dvadsaťpäť rokov, no dokázali ju zahrať po svojom. Pochopil som, že hoci sú mladí, už sú osobnosti a rozhodol som sa urobiť vlastný projekt špeciálne pre nich.“
Budete hrať najmä nový album Rennaisance?
„Áno. Môj posledný štúdiový album je totiž z roku 2008. Medzitým som si vyskúšal prácu s filharmonickým orchestrom a pohral sa so starým albumom Milesa Davisa. Ešte som fungoval v triu so Stanleym Clarkom a Victorom Wootenom plus s Herbiem Hancockom a Wayne Shorterom sme pripravili poctu Milesovi Davisovi. Uvedomil som si, že potrebujem zmenu – chcel som sa posunúť ďalej ako autor, znovu sa vrátiť k vlastnej tvorbe. Cítil som to ako isté znovuzrodenie, preto ten album dostal taký názov.“
Medzi trinástimi skladbami je päť coververzií, podľa čoho ste ich vyberali?
„Niekedy si na base začnem hrať nejakú melódiu, napríklad Slippin’ Into Darkness od WAR a privedie ma to k úplne inému štýlu. Alebo na skúškach džemujeme, spoluhráči vytiahnu iný motív a pohráme sa s ním. Takéto spájanie tradície s niečím novým ma vždy bavilo.“
Album je žánrovo pestrý, no zvukovo pôsobí, ako keby sa nahrával s minimom playbackov. To bol zámer?
„Všetky skladby sú veľmi jasné. Chceli sme čo najviac zachytiť živý zvuk tejto kapely, nerobiť žiadnu veľkú postprodukciu.“
Na svojom webe píšete, že v lete hráte Tutu revisited v Los Angeles. Nebol to teda iba jednorazový projekt k vlaňajšiemu výročiu legendárneho albumu?
„Ten koncert bude súčasťou veľkej pocty Milesovi v Hollywood Bowl. Inak viete, že sa chystá aj vydanie poštovej známky?“
Nie. No skôr by ma zaujímalo, ako vlastne vznikol nápad nahrať znovu album Tutu, ktorý vyšiel pred 25 rokmi.
„Začalo sa to výstavou v Paríži venovanou Milesovi Davisovi. Jej organizátori mi zavolali, či by som sa nechcel vrátiť k albumu, ktorý sme spolu urobili. Že by som mohol dať dokopy zostavu muzikantov a zahrať ho naživo. Najskôr sme to nacvičili presne podľa originálu, notu po note, klávesista si naprogramoval identické zvuky. Bolo to veľmi emocionálne počuť, lebo keď som pre Milesa písal a produkoval Tutu, nebol som v jeho skupine. Tieto skladby som nikdy nehral. Ale po prvej skúške som ostatným povedal: Ďakujem za túto skúsenosť, ale myslím, že to musíme urobiť inak.“
Prečo?
„Nechcel som iba mechanicky oživiť rok 1986.“
Myslíte, že Miles by urobil to isté?
„On by to pravdepodobne nehral vôbec (smiech). Nerád sa vracal k svojim starým veciam. Ale asi sme to urobili dobre, lebo pôvodne malo ísť len o jeden večer, no keď sa o tom dozvedeli promotéri, okamžite začali chodiť ponuky. Boli z toho dva roky koncertovania plus vlaňajšia nahrávka k výročiu albumu.“
Akú hudbu by podľa vás hral dnes?
„Tipujem, že už by mal za sebou hiphop. Keď sme spolupracovali, nosil som mu rôznu hudbu z celého sveta a on ju počúval. Stále ho zaujímalo, čo nové sa deje, to ho hnalo dopredu a udržalo zaujímavým vo všetkých obdobiach kariéry. Snažím sa robiť to isté, napríklad v lete si plánujem zahrať s tradičnými hudobníkmi z Turecka.“
Na spoluprácu s kým okrem Milesa Davisa spomínate dodnes?
„S Davidom Sanbornom a Lutherom Vandrossom. Potom určite McCoyom Tynerom, ten bol veľmi špeciálny, Bryanom Ferrym, Arethou Franklin, Whitney Houston, Frankom Sinatrom... Každý z nich mal niečo osobité.“
Ako je to dnes? Stále máte telefonáty Hej, Marcus, nechcel by si mi niečo nahrať?
„Stále. Problém je, že už nemám toľko času, mám vlastné projekty a rodinu. Naposledy som hral na albume Herbieho Hancocka The Imagine Project, čo už sú dva roky, ale nechcem sa úplne vzdať štúdiovej práce. Inak, je zaujímavé, že vždy, keď to spomeniem v rozhovore, telefonátov pribudne (smiech).“
Existuje niekto, u koho vás mrzí, že ste spolu nikdy nehrali?
„Stevie Wonder. Volal mi iba raz už dávno, ale vtedy to naozaj nešlo. Ale s ním to ešte stihnúť môžem, na rozdiel od Michaela Jacksona. Mal som ponuku hrať s ním turné. Jeho manažér mi volá: Vieš, budeme hrať album, kde je tá hitovka (začne spievať) I’m baaad, I’m baaad. Vravím prečo nie, no potom dodal, že to turné bude trvať osemnásť mesiacov. Tak som sa poďakoval. Hrať poldruha roka tie isté pesničky na veľkých štadiónoch po celom svete musí byť šialené, vy by ste to vydržali?“
Neviem, ale tipujem, že to museli byť veľké peniaze.
„Hej, tá suma bola ešte šialenejšia (smiech). Lenže ja som nemal ani tridsať a spolupracoval som s Milesom Davisom, písal mu skladby a produkoval album. Takže asi chápete, že som si mohol dovoliť odmietnuť Michaela Jacksona. Vážne, mal som pocit, že všetko je tak ako má byť. A myslím si to dodnes.“
