Aj Repar narába s atribútmi poézie písanej ženami, no vďaka funkčnému prístupu k ich využívaniu sa vyhla nástrahám stereotypnosti.
Stanislava Repar v najnovšej knihe Tichožitia (Edition Ryba) zmenila poetické smerovanie. Kľúčová téma, partnerská láska, síce bola prítomná aj v predošlých zbierkach, jej spracovanie však väčšmi podliehalo racionálnej kontrole a ochrannému odstupu.
Ten je tu vystriedaný príklonom k relatívne priamočiaremu, nie však jednorozmernému či naivnému prístupu. Téma rodovej nerovnosti sa tiež ozve len výnimočne, hoci kniha nepriamo reflektuje aj ju. Výpovedné je narábanie so zdrobneninami: zatiaľ čo predtým boli ironizované, tentoraz odzrkadľujú jemné naladenie hrdinky.
Kniha má podobu drámy, jej kompozícia pozostáva z piatich cyklov (expozícia, kolízia, kríza, peripetie, katastrofa). Už to predznamenáva jej konceptuálny charakter. Ten je indíciou, že hrdinka síce odvážne spodobuje svoje po/city a sprevádza nás serpentínami svojho vzťahu k mužovi, no robí to vedome, nepodlieha prepiatym emóciám. Výsledkom sú umelecky presvedčivé a nebanálne básne.
Zuzka Kepplová svojimi Buchtami švabachom vrátila do hry často vyprázdnený pojem autentickosti. Kniha Stanislavy Repar je zas ukážkou, že tradičné atribúty poézie písanej ženami (erotickosť, nežnosť, pátos...) nemusia nutne prehlbovať rodovo stereotypnú a neproduktívnu tradíciu „ženskej poézie“. Ak sú využívané funkčne, dokážu sa spolupodieľať na pocitovo silnej a myšlienkovo komplexnej básni.
Výnimočne síce Repar neustrážila tenkú hranicu medzi romanticky vyhroteným či neobťažujúco patetickým povzdychom a banalitou, prípadne niektoré verše pôsobia nechcene komicky. V prevažnej väčšine textov však ide o zvládnuté a príťažlivé zachytávanie momentov komplikovanej lásky. Práve i jej zložitosť bráni tomu, aby bola spodobená plocho. Navyše, básne sú nielen scénami (často iba zdanlivo) spoločného života, ale aj ich bolestnými reflexiami, v ktorých si hrdinka javy neprikrášľuje.
Nepreklopenie veršov do „slzavého údolia“ je zaručené aj precíznou prácou s jazykom. Tá sa najvypuklejšie prejavila v časti „kríza“. Hravou formou aj pomocou kaligramov autorka trochu relativizuje dramatický dopad disharmónií na hrdinkin osud. Pomocou interpunkcie zasa zvýrazňuje alternatívne možnosti života i textu.
Vyvrcholenie zbierky sa ukáže ako falošné. Záverečný oddiel (katastrofa) totiž tvoria texty z expozície. Kniha sa teda končí básňou, ktorou sa začala. Cyklus sa uzavrel, dráma jednej (?) lásky sa nevyriešila, ale pokračuje. Je v nej však prítomná nádej: na nový, nielen knižný začiatok.
Autor: Derek Rebro
