Na dvojcédečku V mýdlových bublinách sa predstavuje česká folkrocková legenda v základnom zložení Petr Kalandra, Zuzana Michnová a Oskar Petr.
Písal sa rok 1973, rok vzniku folkrockovej skupiny Marsyas, a teda príbehu stretnutia troch muzikantských osobností.
Petr Kalandra, prasynovec Záviša Kalandru, popraveného v politických procesoch v päťdesiatych rokoch, sa na všeobecné prekvapenie vrátil v roku 1971 z dlhodobého atraktívneho zahraničného pobytu do okupovanej vlasti a nadviazal na svoje pesničkárske začiatky z konca 60. rokov, keď vystupoval na Karlovom moste ešte s Jaroslavom Hutkom.
Marsyas namiesto emigrácie
Frustrácia z rozbehnutej normalizácie a vedomie, že slobodomyseľní pesničkári asi jednotlivo neprežijú, viedli v tom čase Hutku k iniciatíve založiť širšiu partiu a oslovil aj druhú osobu budúcich Marsyas Zuzanu Michnovú. Z tejto snahy Hutka síce vykresal folkové združenie Šafran (to je iný veľký príbeh), ale Michnová už v tom čase rozbiehala spoločné hranie s Petrom Kalandrom.
Oskar Petr, dvadsaťjedenročný potomok rozvetveného muzikantského rodu (jeden z jeho strýkov bol dokonca zbormajstrom v bratislavskom SND), absolvent pražského Konzervatória Jaroslava Ježka a člen viacerých amatérskych kapiel sa vtedy neúspešne pokúsil o emigráciu cez Juhosláviu. Ale predsa len mal v niečom vtedy aj šťastie, keď ho Michnová s Kalandrom videli hrať, trio Marsyas bolo okamžite skompletizované.
Zostava Kalandra, Michnová a Petr vydržala niekoľko rokov, a je nielen základným, ale aj najtypickejším a najslávnejším zložením Marsyas, ktorí nahrali v roku 1977 prvý eponymický album.
Neskôr sa trojčlenná skupina menila (najskôr odišiel Oskar Petr, ktorému sa potom predsa len podarilo emigrovať), k Michnovej a Kalandrovi postupne prichádzali viaceré známe mená aj z rockovej scény. Do roku 1989 vznikli ešte albumy Kousek přízně, Jen tak a V přítmí, odvtedy kapela vystupuje len príležitostne. Oskar Petr sa síce po revolúcii vrátil, zo slávneho tria i z tohto sveta však navždy odišiel v roku 1995 Petr Kalandra.
Keď pred ôsmimi rokmi vyšiel výberový album Marsyas 1978 - 2004 zdalo sa, že je to dôstojná a posledná spomienka na uzavretý príbeh.
Od coververzií výlučne k vlastnej tvorbe
S tým sa však nezmierilo nakladateľstvo Galén, ktoré práve vydalo dvojcédečko V mýdlových bublinách, poskladané výlučne z koncertných nahrávok spomínanej najslávnejšej zostavy z rokov 1973 až 1978 vrátane mnohých doteraz nevydaných piesní.
Patria k nim predovšetkým coververzie hitov slávnych mien, ako napríklad Bob Dylan, Melanie, Joni Mitchell či Graham Nash, ktorými Marsyas začínali a ktoré tvoria obsah prvého disku. O české texty sa postarali väčšinou sami, no samozrejmý a trvalý dôraz na spievané slovo potvrdzuje aj textárska či skôr básnická prítomnosť Vladimira Mertu alebo Josefa Hiršala.
Na koniec o tom, čo poézia pre skupinu znamenala, svedčí aj jej dlhoročná spolupráca s Miroslavom Kovářikom, jeho neopakovateľné interpretácie s hudobným sprievodom Marsyas symbolicky pripomína úvod albumu s beatnickou básňou Václava Hraběho.
Marsyas sa však veľmi rýchlo a natrvalo stali výsostne autorskou skupinou, čo ukázali už na spomínanej prvej LP platni z roku 1977. Jej playlist kopíruje druhý disk súčasného albumu, kde však vtedajšie štúdiové podoby piesní teraz nahradili ich zachované live nahrávky. Samozrejmou súčasťou tejto živej atmosféry koncertov bola aj interpretácia repertoáru bez cenzúrnych zásahov do textov i názvov niektorých skladieb.
Za všetky absurdity hovorí napríklad povinnosť zmeniť vtedy „poburujúci“ titul piesne Nevěsta prodaná láskám. Náhradný Bělásek ztracený v dálkách už cenzorom neprekážal a, prirodzene, ani to, že o ničom podobnom v texte nie je ani zmienka a takáto „metafora“ bola cudzia atmosfére textu.
Folkrock ako žáner kombinujúci prvky folkovej a rockovej hudby, vznikol v 60. rokoch v USA, rýchlo sa rozšíril aj do Európy a istý čas sa preň ujal aj názov „elektrický folk“. A hoci v neskorších rôznych zostavách Marsyas tiež došlo aj na elektrické nástroje, základné trio svojím poeticko-drsným rytmickým prejavom na tomto dvojalbume dokazuje, že folkrock v jeho najrýdzejšej podobe možno vykúzliť aj len tromi hlasmi a dvomi akustickými gitarami.
