Názov môže na prvý pohľad navnadiť milovníkov nekonečného množstva viac či menej účinných kníh o „zaručených“ cestách k dosiahnutiu všetkého možného, prípadne vyvarovania sa toho ostatného. No už meno autora Františka Dryjeho dáva zasvätenejším jasnú správu, že pôjde o knižku na hony vzdialenú tým nenáročným, hoci zábavným návodom na šťastný život.
Prichádza totiž surrealizmus, jeho súčasná česká podoba, ktorej je básnik, prozaik, esejista a editor Dryje špičkovým predstaviteľom. Jeho najnovšia knižka obsahuje drobné texty v próze i poézii od sedemdesiatych rokov až po súčasnosť, je zbierkou noviniek i akousi bilanciou toho, čo člen Skupiny česko-slovenských surrealistov a dlhoročný šéfredaktor kultovej revue Analogon doteraz publikoval len časopisecky.
K úvodnému cyklu básní, podľa ktorého dostala názov celá zbierka, ho inšpirovala informácia, že slávny matematik Cantor zošalel z predstavy, že nekonečno bodov v priamke je rovnako veľké ako nekonečno bodov v úsečke. „Neviem, či to je pravda, ale je to pekné,“ povedal si Dryje a s typickou surrealistickou formálnou bezbrehovosťou a ničím nespútaného slobodného pohľadu na svet ponúka svoje variácie cesty k strate rozumu.
V inej časti knihy zapojí do surreálnych hier napríklad aj Václava Klausa, ale venuje sa tiež svojim veľkým predchodcom na českej surrealistickej scéne. O tom, ako prišla svetoznáma maliarka Toyen k tomuto pseudonymu, existuje viac verzií, pričom sa o jeho autorstvo vehementne uchádzali Jaroslav Seifert, Vítězslav Nezval i Karel Teige. František Dryje však ponúka minimálne jednu ďalšiu historku, podľa nej dotyční slávni avantgardní umelci sedeli v kaviarni s mladučkou Máriou Čermínovou (neskoršou Toyen), ktorá si stále niečo mrmlala pre seba. Keď sa jej Teige opýtal, čo to hovorí, odvetila s nedbalou žižkovskou výslovnosťou: „Áe to nic, toájen tak.“
