Ako spisovateľ prešiel klasickou školou života a kým vyštudoval scenáristiku, vystriedal množstvo robotníckych zamestnaní. Potom sa stal mimoriadne úspešným podnikateľom a k umeniu sa vrátil až po štyridsiatke. Dnes je Pavol Weiss známym spisovateľom, dramatikom a galeristom, náš rozhovor sa však začal paradoxne na tému marihuana.
Fajčíte trávu?
Nie. Ani ju nepestujem, ani nepredávam.
Ale skúsenosť s drogami nejakú máte.
Iste, mám. Hlavne jednu veselú z Holandska, kde som si raz dal v coffee shope koláčik. Bol to zážitok, zmena priestoru a času. Ale tvrdé drogy môžeme úplne vylúčiť. S tými som nikdy neprišiel ani neprichádzam do styku.
Táto téma vás vraj dosť zaujíma. Prečo?
Lebo cítim nespravodlivosť. Myslím si, že téma dekriminalizácie drog by si zaslúžila väčšiu mediálnu pozornosť a menej pokrytectva zo strany našich politikov aj verejnosti.
Zákon o prechovávaní drog je u nás prísny. Ako to vnímate?
V roku 2006 bol prijatý zákon, ktorý hovorí, že vás môžu postihovať za prechovávanie drog, ale nie za užívanie. Takto postavený zákon vyhovuje najmä policajtom, vďaka nemu si môžu zlepšovať štatistiky. Policajt chytí niekoho, kto má pri sebe jednu dávku marišky, čím podľa zákona spáchal trestný čin. Muži zákona si ľahko vytypujú miesto, kde sa zdržujú rekreační alebo náhodní užívatelia, chytia tam dvanásť ľudí a majú hneď dvanásť trestných činov, ktoré vzápätí objasnia. To je číre pokrytectvo. Základ trestnej činnosti tak tvoria tí, ktorí majú pri sebe menej ako tri dávky marihuany. Predstavte si, že by už nesenie tašky s pivom bolo trestným činom, a nie napríklad šoférovanie pod vplyvom alkoholu. Spoločnosť by sa hneď vzbúrila. Na Slovensku je niekoľko stotisíc alkoholikov a nikto sa nepohral s tým, aby zistil, koľko škôd, nehôd, úmrtí, rozvrátených rodín či koľko trestných činov sa udeje v súvislosti s požívaním alkoholu.
Stačia na dekriminalizáciu marihuany jej údajné pozitívne účinky?
V okolitých krajinách majú definovanú povolenú dávku pre osobnú spotrebu, umožňujú liečbu chorým. Prechovávanie marihuany vo vyspelej Európe nie je ani prečin, dokonca sa to ani nerieši pokutou. U nás súčasný zákon vyhovuje politikom, ktorí chcú manipulovať konzervatívnou časťou obyvateľstva. Pritom spoločnosť je už podľa mňa na zmenu pripravená. Veď je absurdné, aby nejaký študent gymnázia, ktorý vyskúša na žúre marihuanu, spáchal trestný čin a bol za to postihovaný celý život.
Myslíte si, že súčasná vláda so zákonom niečo spraví?
Zrejme cítia, že k tomuto problému sa treba postaviť. Oslovila by tým najmä mladých ľudí. Žiadna predchádzajúca vláda pre to nič neurobila. Podobne ako nič neurobila pre umelcov. To je ďalšia téma - väčšina umelcov na Slovensku je pravicovo zmýšľajúcich, ale vo vzťahu k štátu sa správajú ľavicovo.
Začiatkom deväťdesiatych rokov ste spoluzakladali reklamnú agentúru. Ako sa vtedy robila reklama?
Boli to zlaté časy reklamy. Všetko sa robilo prvýkrát, všetci sa reklame a marketingu učili za pochodu. Veľakrát boli práve agentúry skutočnými lídrami komunikačného trhu. Akýkoľvek odpromovaný produkt, ktorý sa odrazu objavil na televíznej obrazovke, vyvolal v ľuďoch chuť vlastniť ho. Sociologický pohľad je taký, že ľudia reklamu ľahšie prijímali, viac jej verili. Až teraz nastáva akási preinformovanosť, ľudia sú rozhľadenejší, vnímajú manipuláciu.
Čo vám okrem peňazí táto práca dala?
Bola to veľká škola života, podnikateľská aj vzťahová.
Pred reklamou ste síce vyštudovali scenáristiku na FAMU v Prahe, ale vaša cesta k písaniu bola dosť krivolaká.
Dlho som nevedel, čo chcem robiť. Možno keby ma v rodine niekto viedol, rozhodoval by som sa ľahšie. Mama bola úradníčka, otec chemický inžinier, ktorý v druhej svetovej vojne prišiel v bojoch o ruku. Až keď pochopil, že je hendikepovaný, urobil si strednú a vysokú školu. Hlásil som sa na rôzne vysoké školy a najmä som sa chcel vyhnúť vojenčine, preto som požiadal o odklad a otcovou pomocou som šiel robiť šoféra do štátneho podniku Zdroj.
Takže šofér bol dobrý začiatok kariéry?
Nesťažoval som sa. Pod Zdroj patrili všetky bufety, mäsiarstva, predajne Ryba, voľakedajšie jedálne Kamzík, Mliečny bar, Tempo. Robil som šoféra samotnému riaditeľovi, ktorý bol alkoholik. Ráno som ho odviezol do mäsiarstva k Manderlovi, tam si vypil prvý pohárik, potom po ďalších prevádzkach a na obed už bol opitý ako čík, odviezol som ho domov a mal som voľno.
A potom?
Keď som na Volge zadrel motor, dali ma jazdiť na 1203-ke. Rozvážal som po prevádzkach šaláty - vlašský, parížsky, tresku, bulharský. Vedúce prevádzok mi dávali prepitné, lebo som nekradol. Ostatní šoféri mi hovorili, že to robím zle a vysvetľovali mi všelijaké ťahy, ktoré som sa naučil. Potom ma preradili a robil som závozníka. Jazdil som na Avii a mal som svojho šoféra. A to bolo úplne najlepšie.
Na tie časy ste si museli slušne zarobiť.
Zarábal som denne aj 150 korún, pivo stálo korunu sedemdesiat. Domov som mame stále nosil mäso, žil som si ako kráľ. Ráno nám v závode rozdelili úlohy, napríklad ísť do Senca po loveckú salámu a rozviezť ju po mäsiarstvach. Moja práca občas fungovala úplne proti fyzikálnym zákonom. Napríklad raz sme viezli z Nitry poldruha tony nitrianskej salámy, vyložili sme ju u Manderlu a dvadsať kíl nám zostalo. Mäsiar nechápal, tak sme to znova všetko prevážili a znova nám zostalo dvadsať kíl. Takže sme si dvadsať kíl vyberaného mäsového výrobku nechali a ešte sme dostali aj riadne prepitné. Niečo sme zobrali domov, niečo sme predali na čiernom trhu, úplná paráda.
Súbor poviedok Treba na chvíľu odísť (Slovart) vyšiel minulý rok a na snímke vedľa troch detí stoja s tromi knihami Pavol Weiss, moderátor Matej Cifra a vydavateľ Juraj Heger. FOTO: PETER PROCHÁZKA
Čo na to otec?
Pochopil, že toto nebude dobrá cesta, navyše som sa nepripravoval na žiadne prijímacie pohovory. Vojenčina sa už nedala dlho odkladať. Tak som na jeho nátlak išiel robiť kuriča do elektrární. A to bolo pekne platené zamestnanie a malo svoje výhody. Prevádzka bola poloautomatická, takže som celé noci mohol čítať knihy. Ale ako elév som najprv musel robiť všetky podradné roboty.
Vnímali ste už vtedy, ako funguje komunistický režim?
Myslím, že v osemnástich má človek chuť revoltovať proti všetkému. Súčasťou môjho vtedajšieho života bol však strach či rešpekt. Doma ma vychovávali, že toto nesmieš, toto je zakázané. Doteraz sa pri prechode hraníc cítim neisto, čo ak mi dajú otvoriť kufor, hoci v ňom nič nemám. Ale kotolňa bola zvláštne prostredie, asociálne a zároveň slobodné. Hlbšie som „padnúť” nemohol. Pracoval so mnou napríklad človek, ktorý v roku 1968 na Slovensku podnikal a zarábal milióny, lebo umýval okná na výškových budovách. No robila s nami aj prostitútka alebo bývalý lodník. Naším vedúcim zmeny bol neskorší mestský poslanec Ernest Húska. On mi začal nosiť zakázanú literatúru na čítanie. Začal som si všímať akési sociálne vrstvenie spoločnosti.
Kam ste sa chceli zaradiť?
Mal som dvadsať, dobre som zarábal, mohol som čítať zakázané knihy, žil som v predstave, že si spravím kuričské skúšky a niečo sa udeje, nejako prežijem. Do toho náhle prišiel povolávací rozkaz na vojenčinu. Musel som narukovať na dva roky.
Prekvapilo vás to?
Bol to šok. Ale paradoxne, práve na vojenčine sa mi do rúk dostal časopis Mladý svět, v ktorom bola reportáž o pražskej Filmovej akadémii múzických umení a v nej sa spomínala Ingrid Mayerová, ktorú som poznal z gymnázia. Vyhrala cenu za najlepší filmový scenár a poviedku. Napadlo mi, že sa jej ozvem a spýtam sa, čo tá scenáristika vlastne je. Spojiť sa s niekým v tom čase, to bola tortúra. Nebol internet ani mobily. Najprv som si musel zohnať jej adresu. Napísal som jej do Bratislavy list a odpoveď mi došla skoro po dvoch mesiacoch, lebo Ingrid musela najprv pricestovať z Prahy domov a odpísať mi. Začala ma korešpondenčne pripravovať.
Do antológie Sex po slovensky (Ikar, 2004) prispel nielen Pavol Weiss, ale aj spisovateľka Denisa Fulmeková a dramaturgička Vanda Feriancová. FOTO: PETER PROCHÁZKA
Čo to pre vás znamenalo?
Musel som nielen veľa čítať, ale začal som písať poviedky. Hlavne časovo to bolo dosť náročné, lebo po polroku ma z Michaloviec prevelili na západný vojenský okruh do Loun, čo bol veľký bojový útvar. Bol som u motostrelcov vo funkcii strelec - operátor bojového vozidla pechoty. Budíček ráno o šiestej a okrem polhodinky voľna sme do desiatej večer boli niekde v teréne. Poviedky som písal, samozrejme, rukou, písací stroj bol iba vo veliteľovej kancelárii a bol to diverzný nástroj, na ktorom niečo naťukať a nebodaj to dať cez kopirák malo hneď protištátny nádych. Takže som všetky svoje rukopisy posielal sestre, ktorá ich prepisovala na stroji, potom mi ich poslala späť, ja som ich následne posielal Ingrid, tá mi to vždy zoškrtala, poslala späť, ja som to prepisoval, znova posielal sestre a takto sa to pár ráz otočilo. Príprava trvala vyše roka.
Takéto prostredie vás motivovalo tvoriť?
Bol som odhodlaný urobiť pre školu všetko. Po vyše roku mojej prípravy však hrozilo, že ma veliteľ pluku na prijímačky ani nepustí, pretože sa práve konalo veľké vojenské cvičenie. Veliteľ miloval dychovku a všetci, čo vedeli hrať na nejakom hudobnom nástroji, mali v Lounoch veľké privilégiá. Keď som mu povedal, že chcem ísť na prijímačky na AMU, zbledol a vyrútil sa na mňa: „Jak to, že ste mi neřekl, že na něco hrajete?“ Hovorím mu, že na nič nehrám, idem na dramaturgiu a scenáristiku. Zostal zaskočený: „Co to je?“ Tak som sa ho spýtal: Súdruh major, videli ste film Oslobodenie? Samozrejme, povedal. Tak ten, ktorý to napísal, bol scenárista, vravím mu. Zamyslel sa a podpísal mi opušťák.
Na školu vás nakoniec prijali. Ako ste si predstavovali budúcnosť?
Na FAMU vládol slobodný duch, hoci vtedy akýkoľvek náznak protestu vo filme či v literatúre bola odvaha. Keď prišiel prevrat v roku 1989, východisko sa zmenilo, veľká časť umelcov stratila nepriateľa a zrazu nevedela, čo ďalej. Na Kolibe som mal pritom už dva scenáre u dramaturgičky Zuzky Tatárovej, no po škole Slovenská filmová tvorba prestala existovať. Scenáre nebolo komu nosiť. Najprv som sa zamestnal v agentúre Amadeus, ktorá sídlila vo VPN, potom vo vydavateľstve Euroscop. Založil som si rodinu a prišla ponuka ísť do reklamy.
V tých časoch ste úplne prestali písať?
Podnikanie znamenalo, že som robil od rána do večera, bol som vyčerpaný. Nemal som čistú hlavu. Po desiatich rokoch fungovania sme sa spolumajitelia dohodli a agentúru sme predali. A začal som písať svoj prvý román.
Krst prvotiny Žime, potom uvidíme v roku 2004. Zľava vydavateľ Koloman K. Bagala, výtvarník Dan Meluzin a Pavol Weiss. FOTO: PETER PROCHÁZKA
Išlo to?
Sedel som nad textom dlhé mesiace. Urobil som prvú verziu a začal som chodiť po vydavateľstvách. Slovart aj LCA ma vyrazili, vraj to nie je publikovateľné. Zistil som, že po desiatich rokoch si naozaj musím hľadať vlastný jazyk aj obnoviť schopnosť písať, lebo som vypadol z remesla. Začal som chodiť do divadla, opäť veľa čítať. Potom mi Kali Bagala povedal, skús to prepracovať. A tak som sa na pol roka zase zatvoril a začal som prepisovať. Dôležité boli aj pripomienky spisovateľa Ballu, ktorý sa na to pozrel ako veľmi pozorný, ale nechutne kritický až ironický čitateľ. Opäť som text prerobil. Kniha vyšla, potom druhá, tretia, až ma to písanie načas vyčerpalo. Medzitým som sa riadením osudu dostal k výtvarnému umeniu.
Založili ste galériu. Čo pre vás znamená obraz?
Galéria je niečo, čo musíte robiť naplno a s neistým výsledkom. Dlhodobá záležitosť. Samotný obraz ako umelecké dielo sa v istom momente stáva tovarom. Tá stránka ma už nezaujíma, tá sa možno prejaví v aukciách. Pre mňa je úžasný pocit mať doma na stene zavesený obraz, ktorý sa mi páči a po ktorom túžim, ktorý ma napĺňa pokojom.
Je to vášeň?
Svojím spôsobom áno. Zberateľ po čase musí začať riešiť, čo s obrazmi. Do istého momentu som zbieral len toľko, čo som si mohol zavesiť na stenu. Potom mi raz niekto povedal, veď môžeš mať obraz uložený aj niekde v depozite, kúp si ho, potom ho už možno nikdy nezískaš. Tak som začal diela zhromažďovať. A neskôr prirodzene selektovať.
Čo zbierate?
Povedal som si, že československý priestor je pre moju zberateľskú vášeň dostatočný. A napĺňa ma to, že môžem pomáhať absolventom vysokých škôl, pre ktorých je prechod zo školy do reálneho života veľmi ťažký. Zbieram súčasné umenie.
Sú tie obrazy naozaj dobré?
Vyberám si. Snažím sa o reprezentatívny výber, ktorý z hľadiska umeleckého reprezentuje to najlepšie, čo sa na slovenskej a na českej scéne nachádza. Nemám na to vzdelanie, robím to intuitívne. Pred dvadsiatimi rokmi by som s tým mal problém, dnes môžem tvrdiť, že som v obraze. Konkurencia v aukciách sa súčasnému umeniu vyhýba, lebo by ju to neuživilo.
Neškodujete na aukciách?
Zarobí to na seba, ale našťastie ma to neživí. Nemusím tak robiť kompromisy.
Ako prežívate aukcie? Je to aj adrenalín?
Je to stres, napätie, neistota, všetko dokopy. Spoločnosť nesie moje meno a to je zaväzujúce. Väčšina záujemcov sa bojí kupovať mladých umelcov, pritom Picasso, Braque, Brancussi, Moore, Balthus, Pollock vytvorili najsilnejšie diela okolo tridsiatky. Dnes prídu na aukcie ľudia, ktorí sa radšej vrhnú na menej kvalitného barda, než by si kúpili špičkové dielo súčasného umelca.
Nie je umenie vyhrať Ligu majstrov, ale vyhrať na hodoch v Orešanoch, hovorí Pavol Weiss. Pravdepodobne je najstarším hráčom siedmej ligy a útočníkom TJ FC Družstevník Košolná, kde chalupárči. Na snímke s dcérkou Stellou. FOTO: archív P. W.
Čo znamená byť obchodníkom s umením?
Mať prehľad o dianí na výtvarnej scéne, získať si dôveru výtvarníkov, chodiť do ateliérov, absolvovať výstavy, podporovať ich. Samozrejme, treba mať dôveru aj na druhej strane, u tých, ktorí kupujú. Najväčší potenciál zbierať súčasnú tvorbu vidím u mladých vzdelaných ľudí, ktorí pochopia, že mať doma originál umeleckého diela je iné ako mať originál z „Pizza Gallery” niekde na dovolenke.
Cítite sa dnes viac spisovateľom alebo galeristom?
Túto otázku si kladiem najmä pred aukciou. Pýtam sa, prečo to vlastne robím, len ma to stresuje a odháňa od tvorby, ktorá si vyžaduje úplne iný druh koncentrácie. Písanie je o osamení, o večných pochybnostiach, aukcie a galerijná činnosť sú o komunikácii s ľuďmi, obchode. Nechcem však stratiť kontakt s výtvarnou scénou. Povedal som si, že ročne urobím dve aukcie, mám dobrú kurátorku. White & Weiss je rodinná firma, ktorá má víziu. Ale chcem viac písať. To je to, čo ma vnútorne skutočne napĺňa. Mám rozpísané divadelné hry, zbieram si materiál na veľký román, spisovateľský program mám na dlhé roky dopredu. Nerád o tom hovorím dopredu. Posledná kniha mi vyšla na jeseň, je to výber poviedok.
