Juraj Výboh vyrába nábytok z kanistrov, starých lyží, PET fliaš či z taniera a čínskych paličiek
Materiál vyhľadáva občas aj v odpadkových košoch. Nemá auto, a preto zvykne nakuknúť najmä do kontajnerov v bratislavskej Ružovej doline, kde býva. Oplatí sa vraj prísť v pondelok, lebo smetiari chodia v utorky a v piatky. „Je tam najkvalitnejší plast,“ hovorí pragmaticky Juraj Výboh. Šesť rokov študoval architektúru, aby sa teraz živil dizajnom bytových doplnkov, ktoré vyrába z použitého, nájdeného či rovno odpadového materiálu. „Moja dielňa – to je dobrá divočina,“ hovorí, ale predstavu fanatického nadšenca recyklácie ihneď popiera. „Nerobím to preto, že by som bol extrémnym prívržencom ekologických tém a mal pocit, že takýmto spôsobom zachránim svet. Len sa mi páči myšlienka, že človek by nemal byť otrokom technológií, ale ich majstrom. To znamená, že keď sa mi niečo pokazí, nemusím hneď spanikáriť a šmariť to do koša, ale môžem zistiť, ako tá vec funguje, opraviť ju a pridať k tomu ešte čosi navyše – dať jej príbeh,“ vysvetľuje.
Tú myšlienku sa mu darí napĺňať na takej úrovni, že Slovenské centrum dizajnu mu na minuloročnej prehliadke dizajnérskych riešení nábytku a doplnkov v Nitre udelilo cenu Fórum dizajnu. Jej súčasťou bola možnosť usporiadať vlastnú výstavu, ktorá sa práve teraz koná v priestoroch bratislavskej galérie Satelit. Volá sa Dizajn ako repa.
KaMilka: základ tvorí plastová kanistra, buď v pôvodnom stave, alebo narezaná a následne pospájaná do ľubovoľného tvaru. Pokrývajú ju „kvety“ – spodné časti tradičných PET fliaš v rôznych farbách.
Kvietky - lampa vyrobená z fľaše na Acidko.
Celkom jednoduché
Názov vlastnej značky – Repa, vraj prišiel až dodatočne. Jurajovi Výbohovi sa páčilo, že ide o čosi, čo možno tvarovať, pripomína anglické slová repair, recycling, reusing, redesign, ale zároveň je to aj také „slovenské zemité írečité slovo“. To, že ho ocenilo priamo centrum dizajnu v konkurencii aktívnych dizajnérov, si najprv nevedel vysvetliť, lebo ani netušil, že sa nejaká cena bude odovzdávať. „Zistil som to, až keď som si po skončení prehliadky prišiel po veci,“ hovorí. „Trochu sa mi z toho zatmelo pred očami.“
Dizajn má rád, ale nechce z neho robiť príliš veľkú vedu. Inšpirujú ho rôzne textúry, tvary, štruktúry a motívy. Vyrába najmä malé bytové doplnky, hoci v poslednom čase ho čoraz viac priťahuje nábytok. Nie je to podľa všetkého nič zložité: „Mám množinu predmetov, ktoré ma bavia – hodiny, zrkadlá, svietidlá či vešiaky. Postupne nachádzam či stretávam rôzne materiály – namnožené obaloviny a iné suroviny, predmety. Nájdem, čo je ich najsilnejšou stránkou a snažím sa vymyslieť, ako by ich peknota vyznela na niektorom z predmetov. Vlastne iba neustále čosi spájam dohromady,“ vysvetľuje.
Diera: viac ako na seba sa v takomto zrkadle budete pozerať na rám vyrobený zo starej bicyklovej reťaze.
Šupináč: za týmto rámom stoja desiatky vypitých pív z plechoviek.
Fáza strachu
Nie je to však až také jednoduché. Hoci sa takejto malej výrobe venuje už niekoľko rokov, naplno sa do toho pustil až v roku 2009. Predtým pôsobil ako architekt v niekoľkých štúdiách. To posledné sa rozpadlo a on už beztak cítil, že to nebolo ono. Dizajn študovať nešiel, chodiť znova do školy mu pripadalo príliš zložité. Nie je človek rýchlych zmien. „Stále som však čosi prerábal. Napríklad som urobil svietidlo z notoricky známej fľaše na sódu. Svojpomocne som začal prerábať aj byt po starých rodičoch podľa vlastných predstáv za minimálne náklady a vtedy som si povedal, že to skúsim naplno s dizajnom,“ hovorí.
Nemal dielňu, prvé kusy, občas smerujúce rovno do koša, vznikali na malom priestore vedľa počítača. Okrem finančných problémov však musel postupne zvládať najmä okolie. „Prišla fáza prestrašenia,“ priznáva. „Viacero ľudí malo zdvihnutý prst s varovaním, že do rána určite vyhorí celý barak, keď zbadali svietidlá z plastov. Iní boli týmto nápadom nadšení. Keby som sa orientoval podľa ľudí a vonkajších zdaní, tak by som sa asi zbláznil a mohol to rovno zabaliť,“ hovorí.
Už z architektúry mu bolo jasné, že najdôležitejšia je bezpečnosť, a preto si zašiel aj na Ústav normalizácie. Zistil, že normy k svietidlám sú také hrubé, že by ho ich čítanie skôr zabrzdilo, ako mu pomohlo. „Sledoval som podobných výrobcov na internete a beztak som vyrábal iba kusovky. Keby som mal ísť formou skúšaní a overovaní pri modeloch, ktoré sa nedostali ani po hranicu malej výroby, stratil by som veľa času. Potreboval som produkovať, každý deň prichádzali nápady.“
Lotosoff: strednú konštrukciu tvoria kovové sitká – cedníky, spice boli kedysi na bicykli a biele lupene sú vystrihnuté z kanistier.
Našiel talenty
To je zároveň hlavná idea jeho práce – „skrátka zrealizovať nápad“. Výsledkom nie sú veľmi okázalé, uletené predmety, skôr jednoduché a nápadité. Niekedy sa dá iba ťažko uhádnuť, z čoho sú vlastne vyrobené, inokedy je prvotný význam „surovín“ tým zásadným, ako napríklad v prípade čínskych alebo haringových hodín. Tým, že recykluje, mu zároveň odpadla starosť o stále sa meniace ceny a dostupnosť stavebných materiálov, okien či realít, ktoré musel ovládať v architektúre.
Mladý dizajnér verí, že to, čo robí, nie je náhoda. „Doprial som si ten luxus ísť do hĺbky. Bol som na rôznych motivačných kurzoch smerovaných na prirodzené hľadanie svojho potenciálu, ktoré boli založené na biblických princípoch. Pozrel som sa na vlastné schopnosti a talenty, ale aj na talenty svojich rodičov či prarodičov. Snažil som sa nájsť nejakú líniu toho, čo bolo do mňa vložené. To, čo je mi prirodzene blízke, čo vyhľadávam a mám rád. Keď som to našiel, ostalo mi iba veriť a nehľadať ďalšie cesty rýchleho efektu. Rozhodol som sa, že sa nebudem pokúšať robiť niečo, čo mi nie je blízke iba preto, že je v tom vidina peňazí. Nie je to ľahké, veľa ľudí mi nejakým spôsobom pomáha,“ priznáva. „Hoci ma to niekedy pokoruje a najradšej by som bol úplne sebestačný a mal všetko pod kontrolou, prax ukazuje, že zatiaľ to tak nejde. Myslím však, že je to v poriadku. Verím, že každý tu má svoje poslanie a je potrebný, lebo niečo prináša.“
Harings Quartz: azda netreba opísať, z čoho sú vyrobené tieto hodinky. Stačí jeden hodinkový strojček za osem eur a trochu trpezlivosti.
Time for China: inšpirácia môže prísť aj po rýchlom obede v čínskom bistre – paličky sa stávajú ručičkami a miska telom hodín, už iba zavesiť.
Tmavý lyžiak: elegantný vešiak vyrobený z lyží nájdených pri kontajneri. Na svahu sú už nemoderné, na stene však sedia.
Juraj Výboh (1979) – absolvoval Fakultu architektúry STU v Bratislave, od roku 2009 sa venuje tvorbe vlastného dizajnu pod značkou Repa. Jeho výstava Dizajn ako repa potrvá v bratislavskej galérii Satelit do 20. mája. Výstava je predajná, v dňoch 10. a 17. mája si môžete čosi zakúpiť alebo sa tam iba porozprávať s autorom v čase od 16.00 – 18.00 h. Viac sa dočítate aj na jeho blogu - tu.
Počas Nocí múzeí (19. mája) bude v Satelite od 15.00 do 18.00 prebiehať aj malý workshop o recyklačných technikách.
