Kariéra herca má niekoľko medzníkov, kľúčové úlohy ako znaky vývoja herca. Vzťahujú sa najmä na klasické diela. Na pozícii čestnej riaditeľky festivalu Nová dráma / New Drama ste však najmä preto, že často hrávate v inscenáciách súčasných dramatikov. Klasika ale môže byť rovnako aktuálna a moderná (a pre herca v tomto zmysle atraktívna) ako nový autor.
Pomôžem si citátom. Pracovala som pred rokmi s moderným československým režisérom. Naštudovali sme spolu nádhernú drámu Pera Olova Enquista V hodine rysa (Divadlo Aréna, 2003). Režisér Balaďa, ktorý režíroval hádam všetkých svetových dramatikov od antiky cez Shakespeara až po Strindberga povedal, že sa v živote nestretol s takým nádherným a kvalitným textom. Povedal, že tá hra je ako hudobná skladba. Takže vždy to musí byť dobrá hra. Ak sa podarí, že je to súčasný text a je naozaj vynikajúci, je to veľká radosť. Ja sa ako herečka rada namáham a riešim ťažké úlohy. Nemám rada jednoznačnosť a priamočiarosť, mám rada tajomstvo. Myslím si, že to, čo hráme pre divákov, musí mať nejaký zmysel. Musíme dúfať a chcieť, aby sa to diváka nejako dotklo. Z toho mi vychádza, že mladého diváka sa najviac môže dotknúť súčasný text.
Je pre herca väčšou výzvou súčasná postava, ktorá vyžaduje vysokú mieru civilného prejavu a nedáva až taký priestor pre teatrálnosť, ako úloha v klasickej dráme?
V mojej kariére som sa presvedčila, že vždy som mala komplikovanejšiu a preto pre mňa atraktívnejšiu postavu v súčasnej hre. Či už to bola Pitínského Matka (Astorka Korzo ´90, 1996), alebo August na konci Ameriky Tracyho Lettsa (SKD Martin, 2011). Osud mi doprial málo hlavných postáv v klasických textoch. Súčasných textov bolo oveľa viac.
Sledujete aj domácu nezávislú divadelnú scénu? Na festivale Nová dráma / New Drama ju zastupujú divadlá S.T.O.K.A a P.A.T.
Špeciálne k Blahovi Uhlárovi mám vrúcny vzťah ako k spolužiakovi, aj ako k režisérovi a tvorcovi, ktorý poznačil dlhú éru. Je to škandál, že tento človek nemá svoj priestor a je to taký precedens, že by sme sa mali hanbiť. Držím palce Slávke Daubnerovej, sledujem divadlo SkRAT, snažím sa sledovať túto scénu. Bez nich by sme boli ochudobnení, aj tak je ich strašne málo. Musím sa chytiť za hlavu, preboha živého, ako je možné, že v hlavnom meste jednej republiky je dva a pol divadla? Ako je to možné? V Prahe je ich sto a možno aj viac. Je to trestuhodné a ja sa úfam, že táto bulvárne vulgárna doba skončí a ľudia začnú pociťovať hlad po kultúre a po divadle.
Stretla som sa niekoľkými názormi ľudí, ktorí sú veľmi kultúrni a ktorí sa radi zabávajú v divadle, ale tým, že radi rozmýšľajú. Dosť ma irituje, keď aj od veľmi vzdelaných ľudí počujem, že „ja mám takú ťažkú prácu, ja si chcem v divadle predovšetkým oddýchnuť a zabaviť sa“. Ale veď rozmýšľať, to je zábava! Ja chodím do divadla rozmýšľať. Mám pocit, že v niektorých nových hrách je práve príležitosť rozmýšľať, lúštiť tú tajničku. Neservírujeme divákom všetko na podnose. Možno, že festival je príležitosť, kedy by sme mohli otvoriť rôzne témy, povedať názory. Dnes aj tvorcovia navzájom žijeme v akejsi opatrnosti.
Vo festivalovom programe je aj niekoľko inscenácií, v ktorých sa pracuje s bábkami. Bábkové divadlo nemožno vyčleniť z kultúrno-spoločenského kontextu. V dobách, keď bolo ešte jarmočnou zábavou často boli jeho hry pamfletami, karikatúrami politických udalostí a politikov. Zatiaľ čo na svetových javiskách môžeme vidieť inscenácie klasických aj súčasných diel v bábkovom spracovaní, u nás je bábkové divadlo pre dospelého diváka skôr raritou (viď Ivan Martinka, Dezorzovo lútkové divadlo, Bábkové divadlo na Rázcestí..).
Bábkové divadlo je fenomén, s ktorým vyrastalo každé dieťa. Aj ja som mala svoje bábkové divadlo. Mám k nemu veľmi vrúcny, ba až posvätný obdiv. Je to nádherný odbor, kde sa študenti vyučia rôznym zručnostiam, prácu s materiálom, dejiny... Rada sa nechám očariť bábkovým divadlom. Bábkové divadlá na Slovensku sú veľmi progresívne, ale tá bábkarina je stále akási Popoluška. Pre mňa je to kráľovský divadelný druh. Je to princezná divadelného umenia a je pre deti od 0 do 120 rokov a slovenské divadlá nás presviedčajú, že sú rovnako pre dospelých, ako pre deti.
Účinkovanie v divadle je aj pre hollywoodske hviezdy znakom prestíže. Máte za sebou úspešnú kariéru filmovej herečky, stále vám ponúkajú zaujímavé úlohy. Divadelné javisko ale pre vás zostáva tým pravým miestom. Čo Vás na divadle tak fascinuje?
Jedna vec: že sa v jeden moment v tom divadelnom priestore stretne živý človek so živým človekom a nastáva výmena informácií, výmena emócií, že je medzi javiskom a hľadiskom, ako ja hovorím, medený drôt. Magnetizmus. Pre toto si divadlo nikdy nenechám vziať. Je jedno, či je tam desať ľudí alebo šesťsto, ale dýchajú s nami.
A váš intenzívny divácky zážitok?
Inscenácia hry Eugena O´Neilla Cesta dlhého dňa do noci v Činohernom klube v Prahe (1978). Text nebol zoškrtaný, trvalo to hádam aj štyri hodiny, ale mne sa to zdalo ako dvadsať minút. Herci boli fantastickí, publikum dýchalo s nimi a ten zážitok musel všetkých prilepiť k stoličke. Postavu matky Mary hrala Jiřina Třebická a bolo to, ako keby skrytou kamerou nasnímali chorú ženu a my sme sa na to dívali, boli sme priamo pri tom. Naposledy som sa veľmi potešila Gazdovej krvi v Astorke, lebo milujem Ruda Slobodu ako dramatika, aj ako prozaika, aj ako človeka, pretože som mala to potešenie sa s ním poznať. A ako každý veľký človek, pôsobil úplne obyčajne. Pekný zážitok som mala aj z Pohanov v Slovenskom národnom divadle. Hoci mi to neprislúcha hodnotiť, ale aj naša inscenácia Cesty dlhého dňa do noci (Divadlo Astorka Korzo ´90, 2011, réžia Roman Polák) u divákov zabodovala.
Na akej postave v súčasnosti pracujete?
Pracujem v Radošinskom naivnom divadle. Stanislav Štepka mi napísal tretíkrát postavu priamo na telo. Po tridsiatich dvoch rokoch zažívame renesanciu nášho umeleckého vzťahu, kedy sme s inscenáciou Slovenské tango precestovali celú Československú republiku. Stano Štepka ako človek aj ako umelec mi je veľmi blízky. To divadlo má svoju tvár a svoj charakter a drží si svoj imidž. Stano napísal slovenskú metaforu na Dona Quijota, ktorý hľadá svoju Dulcineu. A ja som tá Dulcinea. Alternuje so mnou Anikó Vargová a režíruje Juraj Nvota.
8. ročník festivalu inscenácií súčasnej slovenskej a svetovej drámy Nová dráma / New Drama 2012 sa uskutoční 14. – 19. 5. 2012 v Bratislave. Festival organizujú Divadelný ústav Bratislava a Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava. Ponúkne najzaujímavejšie inscenácie súčasnej drámy, ktoré vznikli v uplynulom roku v profesionálnych divadlách na Slovensku. Okrem súťažnej prehliadky vybraných inscenácií je súčasťou festivalu aj sprievodný program. Tvoria ho scénické čítania, výstava, diskusie, prednášky, stretnutia s dramatikmi, workshopy a konferencia.
Diváci sa môžu tešiť i na zahraničnú produkciu, ktorá bude tentoraz zastúpená poľským divadlom v programovej sekcii Focus Poľsko. Divadelný ústav ju pripravuje s bratislavským Poľským inštitútom.
Autor: Nová dráma / New Drama 2012
