Francúzsky filozof a výtvarný teoretik ponúkne filmy o Filovi, Fischerovi, Laubertovi, Marenčinovi, Bočkayovcoch a Minárikovi domácim i slovenským televíziám.
Pred niekoľkými dňami sa Etienne Cornevin vrátil do Francúzska z ďalšej zo svojich slovenských návštev. Ako vždy, ani tentoraz to nezostalo bez odozvy na tunajšej výtvarnej scéne. V tomto prípade ide doslova o stopu filmovú, ktorú si tento francúzsky filozof a výtvarný teoretik odnáša domov na ďalšie spracovanie. Sú to podklady pre šesť dokumentov o slovenských výtvarníkoch Rudolfovi Filovi, Danielovi Fischerovi, Otisovi Laubertovi, Albertovi Marenčinovi, Kláre a Milanovi Bočkayovcoch a Igorovi Minárikovi.
Cornevinovi, ktorý v rokoch 1976 až 1988 pôsobil na Slovensku ako lektor francúzštiny a veľmi rýchlo a aktívne sa zblížil so špičkou našej neoficiálnej umeleckej scény (a má záslužnú činnosť na jej fungovaní, okrem iného aj formovaním budúceho Združenia A - R), slovenčina nerobí najmenšie problémy. No keď predstavuje svoj filmový projekt, viac by mu vyhovovalo použiť pri jeho názve francúzštinu.
Ateliéry zvedavosti
„Volá sa to Ateliéry zvedavosti, no po francúzsky ekvivalentom zvedavosti je curiosité. A to slovo má v sebe aj ďalšie významy ako pozoruhodnosť, zvláštnosť a predovšetkým kuriozita,“ hovorí Cornevin a už sa blíži k základnej inšpirácii, ktorou boli a sú kabinety kuriozít. Ich vznik siaha niekoľko storočí dozadu, keď vznikali zbierky zhromažďujúce umelecké diela, ale aj najrôznejšie bizarnosti, v našich končinách mal takýto kabinet kuriozít napríklad cisár Rudolf II. „V tých kabinetoch sa nachádzali veci, ktoré sú úplne unikátne, nezaraditeľné a s ničím neporovnateľné, a to platilo väčšinou aj o autorovi a majiteľovi zbierky.“
Takým bol nesporne aj André Breton, zakladateľ surrealizmu, autor jeho manifestu. A hoci bol predovšetkým básnik, vášnivo sa venoval zberateľskej činnosti. „Vždy, keď navštívim Ruda Filu v jeho ateliéri, ktorý je súčasne aj knižnicou, pocítim niečo také magické ako v prípade Bretonovho ateliéru (na snímke). Samozrejme, nemal som šancu byť v ňom počas jeho života, bol som vtedy chlapec, ale ateliér bol rekonštruovaný v 90. rokoch počas veľkej Bretonovej výstavy, časť je v Centre Pompidou, existuje množstvo dokumentácie.“
Surrealistický základ
Výber slovenských výtvarníkov, ktorých Cornevin nakrúcal, zjednocuje podľa jeho slov bretonovská atmosféra ich ateliérov. „Pozbierali tam svoje diela, ale aj veci iných autorov, dokonca aj veci, ktoré nesúvisia s poriadnym umením alebo s umením vôbec.“ To spojivo je silné, Bretonov surrealizmus bol pre všetkých istým spôsobom východiskom.
„Každý išiel inou cestou, no na začiatku napríklad Bočkay bol očarený Yvesom Tanguym a s Reném Magrittom sa dodnes pohráva, a tak možno pokračovať aj o ostatných. Samozrejme, nikto z nich nechce byť pevne zaškatuľkovaný, to im dávam plne za pravdu, ale tie súvislosti treba vidieť. No a Marenčin, ten je čistý, klasický surrealista dodnes. A v neposlednom rade ďalším spoločným menovateľom je humor v ich tvorbe.“
Hodinové dokumenty by mali byť hotové do konca roka. „Robím to vo vlastnej réžii za pomoci dvoch priateľov filmárov. Našťastie dnes už vďaka modernej technike výroba nie je taká nákladná ako kedysi, ale, prirodzene, keby sa nejaký mecenáš pripojil, neodmietol by som ho.“
Dvojjazyčné booklety
Filmy chce ponúknuť francúzskym i slovenským televíziám, a dévedéčka budú aj vo voľnom predaji, napríklad v galériách. „Každé bude mať booklet s francúzskym a slovenským textom,“ hovorí Cornevin, ktorý v druhej fáze, niekedy v októbri, chystá podobné dokumenty o českých umelcoch ako Jan Švankmajer, František Skála a ďalší. Potom vydá knihu s rozhovormi so všetkými výtvarníkmi, ktoré priebežne pri nakrúcaní nahrával, a tie doplní ich textami i príspevkami kunsthistorikov.
Ešte začiatkom 90. rokov zorganizoval v Paríži reprezentatívnu prehliadku českých a slovenských výtvarníkov, no jej ohlas bol až nečakane malý. Príčin bolo viac, no Cornevin si neodpustil poznámku o svojich krajanoch: „Francúzi sú géniovia nezvedavosti.“
Teraz im ponúkne Ateliéry zvedavosti, a napriek zlej skúsenosti tvrdí, že jeho diela si nájdu svojich adresátov hlavne vtedy, ak sa podarí pripraviť veľkú výstavu. „Neviem, či bude a kedy, ale aspoň toto je v mojej moci, nakrúcať filmy a písať knihy.“
