Stačilo, aby ste mali vlasy po golier alebo cez uši, a policajti vás ostrihali dohola. Pred štyridsiatimi šiestimi rokmi komunisti rozpútali proti mládeži represálie, ktoré dnes pripomínajú absurdné divadlo. Podstatná časť verejnosti im však tlieskala.
Je 19. august 1966 a do konca letných prázdnin zostávajú necelé dva týždne. Hlavné mesto ČSSR Praha, ako vždy o takomto čase, zažíva vrchol turistickej sezóny. Na hornom konci Václavského námestia na schodoch pod Národným múzeom sedia skupinky mladých ľudí.
Nie je na nich nič mimoriadne, sú to tínedžeri, podaktorí oblečení v džínsoch, zato väčšina z nich má vlasy o čosi dlhšie, ako bolo v tých časoch bežné. Schody pod múzeom sú ich zhromaždiskom, základňou.
V Bratislave rovnakým spôsobom fungovalo legendárne Korzo – to však bolo omnoho pestrejšie, zatiaľ čo v Prahe sa pod múzeom schádzali väčšinou prívrženci rodiacej sa rockovej hudby, vtedy nazývanej bigbít.
Zásah
Krátko po desiatej hodine dopoludnia dorazí pod schody množstvo policajných áut a vyskáču z nich príslušníci Verejnej bezpečnosti. Okamžite začnú prísnu kontrolu posedávajúcej mládeže a zameriavajú sa najmä na tých, čo majú dlhšie vlasy alebo sú výstrednejšie oblečení.
Každého, kto sa podľa nich nepodobá na svoju fotografiu v občianskom preukaze - napríklad vlasy mu zakrývajú uši, naložia do dodávky a spolu s ďalšími eskortujú na najbližšie policajné oddelenie. Akékoľvek protesty či reči zakončuje policajný obušok.
O chvíľu sú schody prázdne, policajti však kontrolujú všetky krčmy v okolí, blízke kino Čas a ďalšie miesta, kde sa vyskytuje tzv. delikventná mládež.
FOTO: PETER PROCHÁZKA
Proti nevkusu
Fakty
Uznesenie
To, že „vlasáči“ nebola akcia zopár konzervatívnych komunistov, dokazuje aj zasadnutie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ), čo bol najvyšší kolektívny riadiaci orgán strany.
Koncom septembra 1966 vydali uznesenie, ktoré obsahovalo desiatky pokynov pre všetky možné orgány a inštitúcie. Napríklad ministerstvo vnútra nesmelo vlasáčom vydávať nové občianske preukazy, povoľovať ich vycestovanie do zahraničia, vlasáči z iných krajín mali zakázaný vstup do ČSSR.
Národné výbory mali zaistiť, aby vlasáči neboli vpúšťaní do kúpeľných miest, rekreačných oblastí, reštaurácií a vinární. Odborové organizácie a zväz mládeže mali vplývať na svojich členov a donútiť ich ku zmene účesu.
Ministerstvo školstva malo doplniť školské poriadky (predpisy) o zákaz nosiť dlhé vlasy a pedagógovia na to mali dozerať, zároveň sa mali zorganizovať pohovory so žiakmi a rodičmi – tieto opatrenia sa týkali všetkých škôl, nielen základných.
Zároveň sa obmedzoval prístup „vlasáčov“ do reštaurácií a zábavných zariadení, vykazovali ich z kín s poukazom na nevhodné oblečenie a úpravu vlasov, holičstvá nesmeli mužom robiť žiadnu úpravu vlasov okrem bežného ostrihania, vlasáči nesmeli cestovať verejnou dopravou.
Výsledkom záťahu bolo 140 predvedených ľudí (z toho desať žien) vo veku od štrnásť do osemnásť rokov. Ako sa rýchlo ukázalo, nešlo o kontrolu občianskych preukazov.
Štátna moc chcela zastrašiť a potrestať. Väčšinu zadržaných na policajných oddeleniach ostrihali dohola, pričom strihanie si obeť musela zaplatiť sama. Zámienkou bola zdravotná očista, pretože v dlhých vlasoch vraj mali mladí muži vši.
Zadržané ženy (skôr dievčatá) pre zmenu eskortovali do nemocnice, aby sa im urobilo vyšetrenie, či nemajú nejakú pohlavnú chorobu. Akcia sa, samozrejme, neskončila za jeden deň, ale trvala prakticky až do konca roka.
V ďalších dňoch a mesiacoch len v Prahe zadržali 670 ľudí. V Bratislave predviedli 553 „vlasáčov“, z nich vyšetrovanie začali proti 183 osobám, „úpravou zovňajšku“, čo bol eufemizmus pre ostrihanie dohola, prešlo 461 osôb.
Ak ste mali čo len trocha dlhšie vlasy, ktorýkoľvek policajt vás mohol predviesť na policajné oddelenie, kde ste sa dočkali nekonečného šikanovania a vyhrážania, bitky a napokon ostrihania dohola. Prípadne vám policajti strojčekom vyholili na hlave pás od čela po zátylok a so smiechom vás poslali domov.
Demonštrácia moci
Táto aj v tých časoch bizarná akcia mala názov „vlasáči“ a bola zameraná proti „prenikaniu nevkusu do úpravy účesov chlapcov a mladých mužov“.
Dnes ju možno označiť za jednu z najstupídnejších kampaní, aké sa komunistom podarilo vymyslieť a uskutočniť. Žiadna z okolitých komunistických krajín sa v šesťdesiatych rokoch, ktoré bývajú označované za liberálne, neodhodlala tak tvrdo zakročiť proti vlastnej mládeži len preto, že nosila dlhé vlasy.
Navyše celá akcia nemala žiadny zákonný podklad, nijaký zákon totiž nepredpisoval, aké dlhé vlasy majú občania mať alebo ako sa majú obliekať. Polícia svoje šikanovanie postavila na predpisoch, podľa ktorých občiansk
y preukaz stráca platnosť, ak sa jeho držiteľ nepodobá na fotografiu v preukaze. Takže vám zadržali preukaz a dali vám možnosť – buď sa dáte ostrihať hneď, alebo si vybavíte nový preukaz, čo znamenalo podstúpiť zdĺhavý vybavovací proces.
Mohli ste sa pokúsiť dostať do nového občianskeho fotografiu, na ktorej ste mali dlhé vlasy, lenže žiadny policajt by vám takú neprevzal a poslal by vás ostrihať sa a opäť odfotiť.
Povojnová generácia
Čo však komunistov priviedlo k absurdnej akcii „vlasáči“? V polovici šesťdesiatych rokov sa k slovu začal dostávať silný povojnový populačný ročník. Napríklad v roku 1965 tvoril až šesťdesiat percent obyvateľov v produktívnom veku. To už je obrovská masa mladých ľudí a komunisti mali z toho vrásky na čele.
Táto generácia, po detstve strávenom v päťdesiatych rokoch, si svoj život už predstavovala inak - odmietala názory svojich rodičov, konformizmus, klamstvo a malomeštiacky životný štýl. Aj napriek železnej opone spoza hraníc prichádzala nová móda a hudba – najmä rokenrol.
Mladí sa chceli baviť po svojom a nie podľa predstáv súdruhov z KSČ, ktorí sa im snažili organizovať voľný čas. Elektrické bigbítové skupiny vznikali každý deň a idolmi mladých ľudí sa stali Beatles a Rolling Stones.
Básnik Allen Ginsberg s legendárnou skupinou The Beatmen v Prahe v roku 1965. Ginsbergov zjav – jeho dlhé vlasy a správanie – pôsobil na československú mládež veľmi inšpirujúco. FOTO: BOHUMIL PUSKAILER
Ginsberg
Ak ste videli napríklad filmy Černý Petr (1963) či Starci na chmelu (1964), ktoré sú o mladej generácii, do očí vám udrú účesy – všetci chlapci sú vystrihaní do pol hlavy.
Vtedy to bola povinná jednotná móda a nikomu ani len nenapadlo mať dlhšie vlasy. Lenže už rok nato mali Beatles vlasy až po golier a v máji 1965 navštívil Prahu a Bratislavu legendárny americký beatnický básnik Allen Ginsberg.
Jeho fotografie sa ocitli aj v miestnych časopisoch a všetci videli, že ide o poriadneho vlasáča, ktorý, kým ho komunisti nevyhostili, tu narobil poriadny vietor.
Prví českí a slovenskí vlasáči sa začali zjavovať v polovici roka 1965 a takmer okamžite sa začali protesty verejnosti. Pobúrení občania sa sťažovali – mládež sa fláka po uliciach, hrá kakofonickú elektrickú hudbu a najmä nosí dlhé vlasy! Kam to povedie?
Preč s vlasmi!
V komunistických hlavách veľmi rýchlo dozrel plán, ako zabiť dve muchy jednou ranou – dajú príučku nespratnej mládeži a zároveň upokoja tie vrstvy obyvateľstva, pre ktoré dlhé vlasy znamenali ohrozenie poriadku a úpadok mravnosti.
A to je zrejme najabsurdnejšie na celej akcii „vlasáči“ – keď vládnuca moc posvätila násilie na jednej skupine obyvateľov, dokonca na takej, ktorá bola bezbranná a neschopná sa brániť, okamžite sa našla luza, ktorej sa to páčilo a pridala sa na stranu komunistov.
Bolo bežné, že vás čašníci odmietli obslúžiť, že vás sprievodca vyhodil z električky či vlaku, že vás vyviedli zo železničnej stanice alebo na vás zavolali policajtov. Sú zaznamenané desiatky prípadov, keď vlastná rodina násilím dala ostrihať svojho „vlasáča“, prípadne sa potešila, keď tak urobili policajti.
FOTO: PETER PROCHÁZKA
Dlhé vlasy, krátky rozum
Moc sa predvádzala v plnej sile a prostredníctvom médií šírila propagandu, ktorej obyvatelia s radosťou uverili – že vlasáči sú zavšivavení, že prenášajú pohlavné choroby, pretože žijú neviazaným spôsobom života, že ten, kto má dlhé vlasy, je homosexuál, že sú to narkomani a podobne.
Heslá ako „Dlhé vlasy, krátky rozum“ či „Máš-li dlouhý vlas, nechoď mezi nás“ boli veľmi populárne a ľudia im verili – normálny človek si predsa nenechá narásť vlasy až po plecia!
Komunisti však zažili aj zopár šokov, ktoré ich v konečnom dôsledku donútili zmeniť pohľad na problém dlhých vlasov. 20. septembra 1966 sa v centre Prahy uskutočnil protestný pochod asi 130 vlasáčov, ktorí prešli zo Staromestského na Václavské námestie a späť a potom až k bývalému pomníku J. V. Stalina na Letnej, pričom kričali heslá: „Vráťte nám vlasy! Preč s holičmi! Komunisti sú voli!“ Protest bol rozohnaný a 59 osôb zadržali, pričom štrnásti boli postavení pred súd a súdili ich za výtržníctvo a príživníctvo.
Poučenie?
Ako sa to celé skončilo? Aj napriek represáliám počet vlasáčov neklesal, práve naopak. Tým, ktorých policajti ostrihali, vlasy opäť dorástli a nič sa nezmenilo, akurát že režim mal o ďalších nepriateľov viac. Všetky nezmyselné zákazy sa začali potichu ignorovať, prišiel rok 1968 a v ovzduší slobody a nádejí sa na dlhé vlasy zabudlo. Nie však nadlho.
S nástupom normalizácie sa polícia opäť vrátila ku svojej obľúbenej metóde šikanovania a odchytávala vlasáčov na uliciach, aby ich potom dala ostrihať. Koncom sedemdesiatych rokov už dlhé vlasy prestali byť problémom a polícia svoju pozornosť začala venovať pankáčom, ktorí pre zmenu nosili zježené provokatívne účesy. Až nástup „holých“ hláv v polovici deväťdesiatych rokoch definitívne vyliečil verejnosť z toho, že dlhé vlasy či netradičné účesy môžu byť hrozbou pre poriadok a mravnosť.
Normalizácia
Starí bigbiťáci by vám o policajných akciách proti vlasáčom dokázali rozprávať celé hodiny – pre mnohých bolo unikanie pred policajtmi aj adrenalínovou súčasťou života.
Tomáš Berka, klávesista zo skupiny Fermáta, spomína vo svojej knihe Blumentálske blues na začiatky normalizácie: „S bigbiťáckym imidžom vrátane vonkajšieho výzoru bol s nastupujúcou normalizáciou čoraz väčší problém. Čašníci v Metropolke, a nielen tam, nás s dlhými vlasmi odmietali obsluhovať s tým, že oni sú slušný podnik a nechcú tam mať vši. Podobne aj policajti kontrolovali občianske preukazy a kto v nich nemal dlhé vlasy, čo nebolo možné, pretože takú fotku by na Gunduličke pri vybavovaní nového preukazu neprijali, vlasy museli preč. Často sa stávalo, že nešťastnej obeti ostrihali polovicu vlasov samotní policajti. Istejšie bolo pred policajnou hliadkou zmiznúť v najbližšej bráne či v uličke.“ Jedným z dôsledkov bolo, že vlasáči sa stiahli z ulíc a krčiem a začali si zábavu organizovať doma. Založili tak slávu domácich „žúrov“ či „mejdanov“, keď sa žúrovalo aj tri dni.
Kedysi patrili dlhé vlasy k imidžu rockerov. Väčšina zo starej gardy na túto ozdobu už rezignovala a zostali len dvaja dlhovlasí veteráni: klávesista Tomáš Berka (65, vľavo) a gitarista Peci Uherčík (47). FOTO: PETER ŽÁKOVIČ
Sloboda a nezávislosť
Prečo nosia niektorí muži dlhé vlasy?
Na túto otázku sa pokúsilo odpovedať viac kulturologických štúdií. Jedným zo zistení je, že dlhé mužské vlasy sú znakom výnimočnosti a vnútornej slobody. Nosil ich nielen Ježiš Kristus, Karol Marx či mnohí básnici, maliari alebo hudobníci. V 19. storočí bolo takmer predpisom, aby umelec, na rozdiel od obyčajného smrteľníka, nosil dlhé vlasy. V 20. storočí, keď sa všetko unifikovalo a zjednocovalo, začali byť dlhé vlasy podozrivé a na obtiaž. Celosvetová renesancia nosenia dlhých vlasov prišla v polovici šesťdesiatych rokov, a takmer všade sa vlasáči stretli s odporom. Policajtov však na nich posielali len v Československu.
Rozhodnutie „dám si narásť dlhé vlasy“ prichádza väčšinou v období, keď mladí muži cítia potrebu dať najavo svoj názor či životný postoj. Dlhé vlasy akoby signalizovali: „Som iný ako konzumná väčšina, som nezávislý a som na to hrdý.“ V rovnakom období sa však iní mladí muži dajú ostrihať dohola, začnú chodiť do posilňovní, aby s bejzbalovou pálkou v ruke tiež demonštrovali svoju odlišnosť. Zaujímavý filmový dokument nazvaný Dlhovlasí muži nakrútila režisérka Agnes Dimun a pozrieť si ho môžete na internete.
Pozrite si dokumentárny film režisérky Agnes Dimun Dlhovlasí chlapi.
pozn. autora: Všetky faktografické údaje som čerpal z podnetnej knihy Petra Blažeka a Filipa Pospíšila: Vráťte nám vlasy! (vyd. Academia 2011), ktorá na množstve dobových dokumentov a výpovedí mapuje priebeh akcie „Vlasáči“ v roku 1966.
