Jedna z charakteristík diela ADRIENY ŠIMOTOVEJ hovorí, že svoju dominantnú tému - telesnosť ako existenčný motív - rozvíja formou permanentného dialógu, v ktorom sa odtlačky ľudského tela stávajú prostriedkom nádeje. A hoci škála techník prvej dámy českej výtvarnej scény je široká, v posledných desaťročiach vychádza jej tvorba práve z nevyhnutnosti hmatového kontaktu.
Svoju výstavu ste pomenovali My jsme ti, které hledáme. Je teda o hľadaní seba samého?
„Áno, ale zároveň aj o hľadaní toho druhého, hoci možno pri preklade názvu do slovenčiny ten ďalší význam nie je až taký zrejmý.“
Z ktorého obdobia sú tieto diela?
„Vznikli v posledných troch rokoch a väčšina z nich ešte nebola vystavená vôbec, len tri či štyri som predstavila vlani v Prahe na výstave v Rudolfine.“
Kam ste pokročili pri tom hľadaní či presnejšie, ako prebieha vaše hľadanie?
„Má rôzne fázy. Sú aj také, ktoré neprinášajú nič nové alebo prinášajú len veľmi málo, hoci niekedy sa ich prínos vynorí až neskôr. Myslím, že sa nedá povedať všeobecne, že niečo šlo ďalej, lepšie, a niečo zostalo pozadu. V každom prípade, keď človek už žije tak dlho ako ja, je tých periód viac. A až čas ukáže, ktorá z nich bola najsilnejšia.“
Naposledy ste boli v Bratislave s výstavou Tvár pred ôsmimi rokmi. Skúmaním tváre sa zaoberáte priebežne v celej svojej tvorbe.
„Áno, to však neznamená, že nebolo niekoľko období, keď som sa odvrátila nielen od nej, ale aj od figúry vôbec. K predmetu. Chcela som ukázať predmet, ktorého sa človek dotýka, nie mŕtvy predmet, ale taký, ktorý niečo vyjadruje, nesie posolstvo. Ale vždy, či už ide o odtlačok tela, alebo predmetu, podstatný je moment komunikácie.“
Výber predmetov závisí iba od vás, ako je to však pri ľuďoch? Kto vám slúži ako model, z ktorého snímate frotážou odtlačky tela?
„Sú to väčšinou priatelia, nie je s tým nijaký problém. Ale často som si robila odtlačky aj vlastných rúk či nôh.“
Na začiatku vašej tvorby však bola maľba, s ktorou ste sa rozlúčili začiatkom sedemdesiatych rokov.
„Odrazu som zistila, že mi tá maľba nestačí, mala som potrebu čiaru už nerobiť štetcom, ale radšej ju vyryť nechtom, klincom, nožom. Vtedy sa stane neúprosnou, už tam je, nemôžem ju vynechať. Potom postupne pribudli kresby perforáciou, koláže, inštalácie a práce s textilom a papierom.“
Rozchod s maľbou nastal v čase, keď vám predčasne zomrel manžel, významný maliar Jiří John. Zohrala rolu v hľadaní novej výtvarnej techniky aj táto udalosť?
„Určite. Istým spôsobom som znovu začínala od nuly a potrebovala som lapidárnejšie výrazové prostriedky. A, prirodzene, odrazilo sa to aj v témach či názvoch diel, kde sa častejšie vyskytovalo odchádzanie, lúčenie.“
V jednej z básní viažucej sa k tejto bolestnej strate, máte vetu: „Stále ještě žiji z tvé smrti, protože ona byla měřítkem, jímž poměřuji vše.“ Platí to aj dnes, po štyridsiatich rokoch, ešte stále sa pozeráte na svoju tvorbu aj jeho očami?
„Áno, je to tak. A som šťastná, že ste si na túto báseň spomenuli.“
Traduje sa, že vás k prvému reliéfu priviedla takmer náhoda, keď sa časť diela vyrytého na tenkej kovovej doske mimovoľne prehla do priestoru.
„Hm, možno sa to traduje. Faktom však je, že mnohé impulzy sa na prvý pohľad zdajú náhodné, a potom sa ukáže, že sa to pomaly chystalo už v tej predchádzajúcej veci, že už existovalo nejaké tušenie. Ale, samozrejme, náhoda hrá tiež svoju rolu, ide len o to vybrať ju z jej určenia a urobiť z nej nový celok.“
Na začiatku spomínaných 70. rokov ste sa okrem vyrovnania s osobnou tragédiou ocitli v dôsledku normalizácie v situácii nežiaducej umelkyne. Dnes nie je výnimočné stretnúť sa s hlasmi, že to vlastne nebolo až také hrozné.
„Myslím, že to bolo veľmi kruté. Je pravda, že dnes sa mnohé v pamäti prezentuje inak a tá pravda sa už veľmi nehovorí. Na druhej strane tie poloilegálne výstavy mali úprimnú jedinečnosť, nik to nerobil pre peniaze, objednávky, kariéru.“
Po páde totality ste sa zaslúžene dočkali množstva retrospektívnych prehliadok a významných medzinárodných ocenení. No opäť zasiahol do vášho života neúprosný osud a tragicky ste prišli o syna. Akoby to bola odpoveď na vaše želanie z mladosti, že by ste chceli dostať do výtvarného umenia nejakú ranu. Ako ste to vtedy mysleli?
„Mal to byť test, či tú ranu znesiem, akási ochrana pred hroziacou prílišnou estetizáciou umenia. Dávno som na ten list zabudla, a keď som ho neskôr objavila, vydesila som sa. Bola to trochu drzosť si o to koledovať, pretože tých rán príde dosť aj bez toho, či si ich naplánujete, alebo nie.“
Viete si predstaviť, ako by sa uberalo vaše umenie nebyť osobných smútkov i nepriaznivej politickospoločenskej situácie počas normalizácie?
„To vôbec neviem, ale pretože predsa len v mojich veciach je životaschopný pohľad na realitu, myslím, že keby sa cesta uberala trochu inak, tak by asi pribudlo viac zmyslových vecí na úkor tých duchovných.“
Kedysi ste citovali Chaplinov výrok o tom, že rovnako ako smrť je neodvratný aj život. Pravdivosť a silu tejto vety cítiť aj z vašich diel.
„Som dojatá, keď mi cudzí ľudia napíšu, že si v mojej tvorbe našli niečo, čo ich oslovilo, čo im pomohlo. Najväčším darom pre mňa je pocit, že to všetko, čo som vytvorila, nebolo úplne márne.“
