Tvorbu Viery Kraicovej (5. 5. 1920 - 29. 4. 2012), jednej z mála ženských osobností, ktorá sa na našej výtvarnej scéne udržala bez straty presvedčivosti svojho úsilia od šesťdesiatych rokov, charakterizovali kritici a historici umenia najčastejšie ako lyrickú a imaginatívnu. Vtedy sa vzdala figurácie a nechala naplno zaznieť vlastný maliarsky talent.
Cesta, ktorou sa vzdialila konvenčnému realizmu, nebola krátka. Po štúdiu na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (1940 - 1944) a po absolvovaní Akadémie výtvarných umení v Prahe (1945 - 1950), pôsobila na VSVÚ v Bratislave. Tu sa stala členkou Skupiny 29. augusta, s ktorou začala vystavovať.
Viera Kraicová sa začala plnšie rozvíjať v Skupine 4. Vystavovala s Jarmilou Čihánkovou, Oľgou Bartošíkovou a Tamarou Klimovou. Toto zoskupenie vyznávalo pluralitu: popri konštruktívnej tendencii a realizme tolerovalo Kraicovej cestu k lyrickej abstrakcii.
Viera Kraicová v sebe objavila maliarku, ktorá nepotrebuje spracúvať konkrétnu tému vizuálne viazanú na realitu. Sústredila sa na vytváranie efemérnych tvarov a komponovanie farbou.
Počas normalizácie v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch oficiálna výtvarná prax prestala tolerovať nefiguráciu, ku ktorej predstaviteľom Viera Kraicová patrila. Umelkyňa sa vrátila k zobrazovaniu vizuality, ale natoľko kultivovaným spôsobom, že ho aj z odstupu času možno tolerovať. Vyhla sa ideologizovanej podobe opisného realizmu.
Viera Kraicová maľovala až do vysokého veku. Jej ľudským možnostiam zodpovedal malý, niekedy až miniatúrny formát kompozícií. Napriek tomuto obmedzeniu maliarske výsledky prác záverečného obdobia, za ktorými boli trvalo prítomné imaginácia a talent, v ničom nezaostali za umeleckou úrovňou jej tvorby v šesťdesiatych rokoch.
Autor: Zuzana Bartošová, Autorka je vedeckou pracovníčkou Ústavu dejín umenia SAV.
